Turecký neootomanský syndróm ako hrozba pre EÚ

Bratislava 6. marca 2021 (HSP/Foto:Screenshot,SITA/AP-Turkish Presidency)

Medzi najväčšie výzvy pre EU v minulom roku patrili napäté vzťahy s Tureckom a je evidentné, že budú dôležitou témou aj v roku 2021. Neprekvapuje že posledné európske zasadnutie parlamentu ju označilo ako jednu z hlavných politických tém na diskusiu, píše vo svojom blogu podpredseda Európskej komisie a Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell

Podľa neho EU nedosiahne stabilitu na kontinente, kým nevybalansuje vzťahy s Tureckom a Ruskou federáciou.

Najskôr je však potrebné vrátiť sa do histórie a zdôrazniť, že Turecko nikdy neopustilo myšlienku oživenia Osmanskej ríše. Už hlavný ideológ sekulárneho Turecka ako národného štátu v „anatolských hraniciach“ Kemal Ataturk vyhlasoval, že „musíme teraz ustúpiť, aby sme zachránili Turecko pre budúce oživenie a ofenzívu“.  Toto oživenie a ofenzíva sa ale nezačala dnes.

Už v 30. rokoch dvadsiateho storočia viedlo Turecko konštruktívny dialóg s nemeckými nacistami.Pomáhalo nacistom pri nadväzovaní kontaktov s arabskými politickými a náboženskými vodcami v Palestíne, Egypte,Iraku, Sýrií atď. Arabské oddiely nacistickej tretej ríše vznikli do veľkej miery zásluhou Turecka.

Počas druhej svetovej vojny bolo Turecko napriek formálnej neutralite veľmi aktívne zapojené do logistiky nemeckého vojenského priemyslu a udržovalo si široké politické a hospodárske väzby s Nemeckom a Japonskom. Až na konci vojny, v apríli 1944 a iba vďaka silnému tlaku spojencov, Turecko zastavilo dodávky chrómových rúd, ktoré boli pre delostrelectvo a pancierovanie tankov veľmi potrebné. Iba 2. augusta 1944 Turecko oznámilo prerušenie hospodárskych a diplomatických vzťahov s Berlínom, a až 3. januára 1945 prerušilo vzťahy s Japonskom.

Až 23. februára 1945, keď už bol výsledok vojny jasný, vyhlásilo Turecko Nemecku vojnu. V prvom rade, aby sa aspoň formálne ocitlo v tábore víťazov a vyhlo sa povojnovým reparáciám a aby si sami vybrali nových spojencov – Ameriku a Britániu.

V roku 1947 sa Turecko pripojilo k protisovietskej doktríne prezidenta Trumana. Amerika poskytla silný impulz pre turecké vojenské stavby, dodávky moderných zbraní a podporu pre vytvorenie vojenskej infraštruktúry. V roku 1952 vstúpilo Turecko do NATO a uzavrelo dohody o vojenskej a hospodárskej pomoci s USA a Veľkou Britániou. A s ich veľmi rozsiahlou finančnou a technologickou podporou získalo možnosť rýchlej modernizácie priemyslu a vojenského potenciálu.

V roku 1959 Turecko poskytlo NATO (USA) právo a príležitosť rozmiestniť na svojom území jadrové rakety stredného doletu, ktoré priamo ohrozovali kľúčové priemyselné centra a aglomerácie ZSSR vrátane Moskvy. Práve to vyvolalo potrebu umiestnenia sovietskych rakiet na Kubu a vytvorilo takzvanú karibskú krízu, ktorá priviedla svet na pokraj jadrovej vojny.

Ďalej si pripomeňme, že turecká migrácia do Európy ktorá sa uskutočnila v 50. a 60. rokoch, vytvorila silné diaspóry ktoré majú vážny dopad na národnú politiku jednotlivých štátov.

Počas rozpadu ZSSR sa práve Turecko stalo jedným z najdôležitejších činiteľov vonkajšieho vplyvu na tento proces. Tento vplyv sa okamžite ukázal ako jeden z hlavných faktorov preprotiruský vektor v novo nastolených  nezávislých republikách strednej Ázie, Azerbajdžanu a aj na Ukrajine.

Významný bol aj vplyv Turecka na procesy rozpadu Juhoslávie, v Bosne, Kosove a Macedónsku. Turecko zohralo úlohu aj pri dodávkach džihádistických bojovníkov na severný Kaukaz počas prvej a druhej vojny v Čečensku.

To všetko predstavuje pre EÚ veľké nebezpečenstvo. Tak v časoch ZSSR ako aj v postsovietskom období mala turecká ofenzíva predovšetkým panturkistický charakter. Najmä pri zasahovaní do záujmov Sýrie, Iraku, Jemenu a ďalších. Ako aj ekonomickú a politickú pripravenosť pomôcť turkickým bratom všetkými možnými spôsobmi.

Recep Erdogan navštívil v decembri Azerbajdžan, kde sa zúčastnil slávnostnej vojenskej prehliadky na počesť víťazstva Azerbajdžanu nad Karabachom.

Erdogan tam zacitoval starú báseň miestneho básnika Bakhtiyara Vagabzadzeho v ktorej sa hovorí o azerbajdžanskom vlastníctve územia južne od Araksu, ktoré sú dnes iránskymi provinciami. Po tejto udalosti nasledoval pomerne závažný diplomatický incident.

Turecko ktoré získava politickú a vojenskú váhu si z času na čas zmeria svoje sily s ich najbližšími susedmi a pripomína im, že jeho nároky na časť územia Sýrie, Líbye, balkánskych krajín, južnej časti Ukrajiny, Grécka a Iránu nie sú v žiadnom prípade fantáziou, ale s najväčšou pravdepodobnosťou skutočným akčným plánom.

V čom sa líši panturkizmus  od neootomanizmu, bolo vysvetlené v relácií na RTVS. Panosmanizmus hlása zjednotenie všetkých národov v rámci Osmanskej ríše. Panturkizmus usiluje o zjednotenie  turkických národov, z ktorých veľká časť žila na území cárskeho Ruska.

 V zásade sa priaznivci každej z dvoch označených ideológií usilujú o to isté, vytvorenie veľkého Turecka. Napriek tomu, že predstavitelia týchto dvoch ideologických prúdov v minulosti nenašli spoločný jazyk, dnes panturkizmus a neootomanizmus znejú ako synonymá. Bol to práve Recep Erdogan, kto pri uskutočňovaní dosť nepredvídateľnej zahraničnej politiky dokázal zjednotiť tak priaznivcov neootomanizmu, ako aj prívržencov panturkizmu. Erdoganovi sa za jeho vlády podarilo vytvoriť akýsi kríženec ducha týchto ideologických prúdov, čo zase umožnilo Turkom dúfať, že oživenie Osmanskej ríše je veľmi skutočným politickým projektom, ktorý Erdogan celkom úspešne realizuje.

Oživenie Osmanskej ríše bez zmeny moderných hraníc Turecka, ktoré sa dnes stalo symbolom zjednotenia turkických národov, ale nie je možné.

Turecký štátny televízny kanál TRT1 ukázal v éteri mapu s predpoveďou rozšírenia sféry vplyvu Ankary do roku 2050, ktorú vypracovala americká konzultačná spoločnosť Stratfor.

Spoločnosť predpokladá, že do roku 2050 Turecko rozšíri svoju sféru vplyvu na Balkán, Severnú Afriku, Blízky východ, Zakaukazsko, Strednú Áziu a časť Ruska. Takže na mape v zóne záujmov Ankary sa ocitli republiky Severného Kaukazu a časti regiónov na juhu Ruska. Líbya, Egypt, Saudská Arábia, Irak, Sýria, Grécko, Cyprus, Arménsko, Gruzínsko, Azerbajdžan, Jemen, SAE, a časti ázijských republík bývalého ZSSR by sa mali taktiež dostať do tureckej zóny vplyvu.

Ako vo svojom blogu uviedol podpredseda Európskej komisie a Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell, skutočným nebezpečenstvom, ktorému moderné Turecko čelí, nie je náboženský extrémizmus, ale ultranacionalizmus. Stabilita v Európe je nemožná bez rovnováhy vo vzťahoch medzi EU a Tureckom.

Podľa vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku sa napätie s Tureckom stalo jedným z najdôležitejších problémov EU v roku 2020 a je pravdepodobné, že táto situácia bude pokračovať aj v budúcom roku.

V Januári 2020 podpísali Grécko, Izrael a Cyprus dohodu o výstavbe plynovodu EastMed na dodávku plynu z oblasti izraelského Leviatanu a cyperskej Afrodity do kontinentálnej Európy a to bez účasti Turecka. Turecké ministerstvo zahraničných vecí k tomu uviedlo, že žiadny projekt ktorý ignoruje Turecko a tureckých Cyperčanov nebude úspešný.

Okrem rozhodnutia o rozšírení čiernej listiny európski lídri na samite poverili šéfa diplomacie EU Josepa Borrella, aby do marca 2021 vypracoval rôzne možnosti dodatočných reštriktívnych opatrení voči Ankare. Podľa nemeckej kancelárky Angely Merkelovej by správa, ktorú má pripraviť Borrell mala analyzovať všetky aspekty spolupráce s Tureckom, napríklad aj otázky Líbye a Karabachu.

Martin Urban