Big Serge odvádza svoju zvyčajnú majstrovskú prácu pri prepájaní vojenskej histórie so súčasnými udalosťami. S jeho analýzou v tomto článku nie celkom súhlasím. Tak veľmi sa sústreďuje na taktické detaily bojov na Ukrajine, že mu uniká vývoj ruskej taktiky v súčasnej ofenzíve. Konkrétne, Big Serge je fixovaný na prápornú taktickú skupinu alias BTG a prehliada dôležitý posun v taktike.

Kde je veľká ruská ofenzíva? To je v súčasnosti otázka za milión dolárov, ktorá nevyhnutne zasahuje do každej diskusie o súčasnom priebehu vojny. Asi nie je prekvapujúce (aspoň pre tých z nás, ktorí poznajú ľudskú povahu), že táto otázka sa stáva Rorschachovým testom, v ktorom každý vidí svoje vlastné predchádzajúce predpoklady o ruskej armáde.

Odpovede na túto otázku sa skutočne veľmi líšia. Na jednej strane sú tí, ktorí sa domnievajú, že státisíce ruských vojakov sú pripravené kedykoľvek spustiť obrovskú ofenzívu “veľkého útoku”. Vidíme to tak od komentátorov, ako je americký plukovník vo výslužbe Douglas MacGregor, ako aj od niektorých ukrajinských zdrojov, ktoré sa pravdepodobne snažia podnietiť pocit naliehavosti, aby získali viac pomoci od Západu. Na druhej strane máme tých, ktorí tvrdia, že ruská armáda je natoľko vyčerpaná, že k ofenzíve v žiadnom prípade nedôjde. Sú tu aj niektorí západní inteligenti, ako napríklad Nulandov inštitút pre štúdium vojny alebo Michael Koffman, ktorí tvrdia, že ofenzíva sa už začala, ale je taká chabá a slabá, že si ju nikto nevšimol. . . .

Syntéza všetkých týchto bodov je taká, že Rusko v súčasnosti riadi vyčerpanie ukrajinskej armády a odopiera Ukrajine akúkoľvek šancu na opätovné získanie operačnej iniciatívy, pričom zároveň sleduje dôležité ciele formovania. Domnievam sa, že sa tak deje na pozadí mierneho, ale nie katastrofálneho organizačného rozvratu a reštrukturalizácie ruských ozbrojených síl, ktoré odďaľujú ich pripravenosť na začatie rozsiahlej ofenzívy. Inými slovami, súčasné tempo ruských operácií podporuje celkový úbytok ukrajinskej živej sily a naznačuje, že nie je potrebné ponáhľať sa s ambicióznou operáciou, kým sa nevyriešia organizačné problémy.

Simplicius poskytuje fascinujúci protiargument Veľkému Sergemu s podrobným vysvetlením, založeným na dokumentárnych dôkazoch, prečo BTG už nie je hlavnou vojenskou jednotkou, ktorú Rusi nasadzujú na ukrajinskom bojisku. Píše:

Aký je teda veľký doktrinálny posun? Je to úplné nahradenie neslávne známej “BTG” alebo prápornej taktickej skupiny ako základnej štrukturálnej zložky ruských ozbrojených síl novou, ešte menšou a viac zameranou jednotkou s názvom “útočná jednotka” alebo “útočný oddiel”. . . .

Prevažná väčšina západných “expertov” vďaka tomuto klamlivému zveličovaniu a mýtizovaniu úplne nesprávne chápe účel a pôvod “BTG”. Pre laikov medzi nami veľmi stručne demystifikujem, ako a prečo BTG vznikla:

Veľmi zjednodušene povedané, ruské BTG skutočne vznikli kvôli chronickému nedostatku vojsk, ktoré by potenciálne mohli tvoriť väčšinu brigád. Teraz to nie je problém vlastný výlučne ruským silám. Pravdou je, že väčšina armád na svete naozaj nedokáže úplne naplniť všetky svoje brigády do ich absolútne “papierového” 100 % zloženia. Dokonca aj na Ukrajine dnes obe strany bežne prevádzkujú brigády, ktoré sú zložené na 40 – 60 %. . . .

Ruská BTG bola pri otvorení SMO použitá preto, lebo bola sebestačnou manévrovacou silou schopnou riešiť vlastné obmedzené ciele v čase, keď odpor AFU ešte nebol veľký. Ako som však už spomenul, tenor konfliktu sa drasticky zmenil. Pri súčasnom zameraní AFU predovšetkým na obranu a patovú/atrtívnu situáciu nie je v súčasnosti veľa priestoru a príležitostí na “manévrovú” vojnu, a preto som o hypotetickej “smrti manévrovej vojny” som obšírne písal nielen ja sám, ale aj iné významnejšie výstupy.

Tento článok Andrewa J. Bacevicha je hlasnou výstrahou, ktorá má vyburcovať politickú triedu vo Washingtone, aby si uvedomila hroziace nebezpečenstvo, ktoré ich manichejská teológia národnej bezpečnosti predstavuje pre prežitie Ameriky:

Napriek tomu pre väčšinu Američanov zostala druhá svetová vojna autoritatívnym zdrojom relevantných spomienok, pričom studená vojna bola jej akýmsi pokračovaním. Tak ako vedenie USA v druhej svetovej vojne porazilo Tretiu ríšu a cisárske Japonsko, tak aj Washington mal odvrátiť sovietsku hrozbu a zabezpečiť prežitie slobody. Keď sa tieto dve udalosti spojili v kolektívnej predstavivosti krajiny, priniesli kánonickú lekciu: globálne vedenie USA podporované nadradenou vojenskou silou sa stalo kategorickým imperatívom.

V skutočnosti sa ťažko vybojované víťazstvo z roku 1945 neukázalo byť ani potvrdením, ani predzvesťou. Namiesto toho sa ukázalo byť zdrojom ilúzií. V 60. rokoch sa zdalo, že nákladná a rozdeľujúca vojna vo Vietname tieto ilúzie zničila; pád komunizmu na konci 80. rokov ich na chvíľu oživil. Nešťastné udalosti po 11. septembri 2001, ktoré Washington podnikol v rámci svojej globálnej “vojny proti terorizmu”, opäť odhalili tvrdenia o vojenskej nadradenosti USA ako nepravdivé.

Bacevichov článok je dlhý, ale stojí za váš čas. Upozorňujeme, že Bacevich zahŕňa americké predsudky voči Rusku a neprávom odmieta ruskú armádu ako zbierku zle vycvičených a zle vybavených Slovanov. Hoci jeho hodnotenie Ruska je mimo reality, vystihuje bezohľadnú, ľahkovážnu a nebezpečnú politiku národnej bezpečnosti, ktorú Spojené štáty vytrvalo presadzujú.

Tu sú odkazy na jednotlivé články.

Big Serge – Rusko-ukrajinská vojna: Schrodingerova ofenzíva

Simplicius – BTG je mŕtva, nech žije BTG!

Andrew J Bacevich – Zúčtovanie, ktoré nebolo: Prečo Amerika zostáva v pasci falošných snov o hegemónii