Praha 11. júla 2018 (HSP/Sputnik/Foto:Sputnik-Ramil Sitdikov)

V Prahe v septembri 2014 vyšla malá brožúra Transparency International (TI) s názvom „Whistleblowing nie je donášačstvo – Príručka nielen pre oznamovateľov“. Ako by sa tým naplnila jedna známa česká filmová hláška „žalovať sa nemá, ale hlásiť sa to musí!“ Vďaka prispeniu TI sa tieto slová budú možno raz tesať do kameňa…

Hneď v úvode, ešte pred deklaráciou obsahu, čítame, že publikácia bola vydaná a je financovaná z dotačného programu Ministerstva vnútra v rámci „prevencie korupčného jednania” (2013 projekt „Maják v mori korupcie”). V brožúrke sa dozvedáme, že autorkou je Radka Pavlišová a tím Právnej poradne Transparency.

 

TI presadzuje systémové a legislatívne zmeny alebo na čo ministerstvo nestačí

Transparency International — Česká republika (TI) je podľa tejto brožúry „súčasťou medzinárodnej siete mimovládnych organizácií Transparency International. Zameriava sa na presadzovanie systémových legislatívnych i organizačných zmien obmedzujúcich priestor pre korupciu vo verejnej správe, ale tiež v súkromnom sektore.” Áno, počujete dobre. Je to organizácia, ktorá sa zameriava na presadzovanie systémových legislatívnych i organizačných zmien! Ak uvážime vzťahy TI s ministerstvami a ďalšie jej brožúry typu: „Kuchárka miestneho referenda — manuál pre aktívnych občanov”… potom ono „presadzovanie” sa dá považovať za dosť agilné.

V čí prospech sa majú odohrať systémové zmeny? Nesúvisí to tak trošku s „oranžovými revolúciami”?

Zmeny obvykle koná štát, ktorý má na tieto záležitosti monopol plynúci z tzv. „spoločenskej zmluvy”. Napríklad český štát sa s občanmi vo voľbách dohodol na tom, ako bude vyzerať rozdelenie moci v Českej republike. Prečo sa do hry vkladá medzinárodná, naviac mimovládna, organizácia, ktorú naše vlastné Ministerstvo vnútra ČR podporuje grantom? V českej „pobočke” TI oficiálne pracuje 15 ľudí. Že by 15 ľudí zvládlo to, na čo nemá celé naše ministerstvo? Kde miznú peniaze daňových poplatníkov? Čiže: zmeny v krajine robí obvykle buď štát (zastupujúci občanov), alebo potom už len (miestni, zahraniční) revolucionári. Odkiaľ plynie kompetencia a legitimita TI?

„Pískajte na píšťalku silnejšie! […] Každý z nás je potenciálnym whistleblowerom”

Keby sme všetko zhrnuli a povedali stručne: Transparency International v predslove k publikácii uvádza „získali sme skúsenosti v komplexnej podpore whistleblowerov”. Teda doslova a do písmena! Tak tvrdí a píše TI.

Whistleblower alebo denunciant?

„Whistlebloweri” nie sú udavači, alias donášači, alias práskači, alias konfidenti, alias informátori… Pri čítaní brožúry sme opakovane uisťovaní, že dotyční plnia rolu „oznamovateľov”. TI aktívne nabáda občanov, aby neváhali TI informovať o nekalom jednaní a o korupcii. Má sa tak diať zvlášť preto, keďže v systéme inak chýbajú inštitucionálne zakotvené centrá, na ktoré by sa „oznamovatelia” mohli inak obracať. V zásade sa vlastne hovorí: Nenechávajte si zistenie pre seba, nešepkajte nič do „bútľavej vŕby”. Povedzte fakty Transparency International. S oznamovateľmi sa preberá spôsob zberu dát, postup oznamovania. Oznamovateľovi je poskytovaná aj právna konzultácia.

Postupná prevýchova vedomia českých občanov, ušľachtilý boj s veternými mlynmi či strata suverenity ČR?

Opäť si dovolíme citát z úvodu k publikácie: „Oznamovatelia, s ktorými sme mali možnosť pracovať, čelia v dôsledku svojho postupu silnému osobnému tlaku v podobe zahanbovania, zastrašovania, šikany, trestných oznámení a žalôb, aj tak väčšina svoje konanie neľutuje.”

Pokiaľ by snáď niekto predsa len zaľutoval, môže si prečítať nasledujúce: „[…] chceli by sme využiť túto príležitosť aspoň touto cestou poďakovať všetkým odvážnym ľuďom, ktorí nie sú ľahostajní k dianiu okolo seba”.

„Jedna z najlepších právnych úprav whistleblowingu na svete je britský zákon PIDA (Public Interest Disclosure Act)”, čítame v brožúrke TI. Naozaj?

Prečo je teda v Londýne stále zadržiavaný Julian Assange? Alebo niekoľko paralel a o tom, prečo pískanie na píšťalku vo vybraných prípadoch žiadne.

Pokiaľ organizácie pracujú, ľudia nie sú ľahostajní, za predpokladu že Veľká Británia je výkladná skriňa dobre fungujúcich štruktúr, prečo je v Londýne stále zadržiavaný Julian Assange, zakladateľ WikiLeaks? Čo iné je WikiLeaks než jeden veľký „whistleblower”? Veľký oznamovateľ.

Aby to nevyzeralo úplne hlúpo, úrady Británie vedú Assanga ako sexuálne motivovaného násilníka. Stačí si však spomenúť, ako dopadli iní takto označení rádoby násilníci. Šéf Medzinárodného menového fondu (MMF) Dominique Strauss-Kahna čelil podobným obvineniam; ide o sexuálnu aféru s Nafissatou Diallo, celá vec „vyšumela”. Strauss-Kahn však prišiel o svoj post v MMF (International Monetary Fund)!

Nedá sa vylúčiť, že sa v budúcnosti ukáže, že ani Assange nie je žiadnym sexuálnym násilníkom. V ČR sme mali podobnú kauzu tiež. V jej rámci bol obvinený z pohlavného zneužívania expert na vojenskú techniku Karel Daňhel (iDnes.cz, 17. července 2012).

Bolo to v súvislostí se škandálom okolo netransparentného nákupu lietadiel CASA, kde Daňhel vystupoval v úlohe svedka. Daňhel bol v nasledujúcich rokoch zbavený obvinení, armáda ho však aj tak prepustila. Ako to, že tu nikto nepíska na píšťalku? Kde sú vycvičení whistlebloweri?

Cesta do pekla je dláždená dobrými skutkami

Transparency International v brožúrke píšu, že šlo zabrániť rôznym tragédiám a katastrofám, keby zamestnanci v inkriminovaných chvíľach nemlčali; príkladom TI uvádza haváriu trajektu Herald of Free Enterprise v roku 1987. S touto logikou sa dá iste súhlasiť. Lenže sa ponúka automaticky otázka, že nemlčal ani Edward Snowden. Prečo sa tento „whistleblower” obáva návratu do USA, kde upozornil na nekalé praktiky? Zastávajú sa ho účinne medzinárodné mimovládne organizácie? Dosiahli úspech? Skutočne?

Nedávno sme písali o tom, ako nórsky Barnevernet doslova „kradne” rodičom deti. Môže to mať súvislosť s korupciou, a ďalším jednaním, o ktoré by sa mohli zaujímať ako Amnesty International, tak Transparency International. Obe organizácie sa však do záležitosti neponáhľajú vkladať. Pritom tu zjavne ide o porušenie trestného a medzinárodného práva. Vec prejednávajú aj európske súdy. Opakujeme otázku: Prečo nikto nepíska v týchto prípadoch? Veď hrozí podozrenie na úplatky a obchod s ľuďmi! Túto informáciu potvrdil Sputniku nórsky právnik Marius Reikerås, ktorého exkluzívny rozhovor Sputnik chystá.

Nota bene TI v brožúrke poukazuje na kauzy zneužívaných detí. Ide opäť o výkladnú skriňu demokracie — Veľkú Britániu, ako je možné, že sa „s krížikom po funuse” dozvedáme o pedofilnom „vyčíňaní” Stuarta Halla, moderátora BBC či jeho „kolegovi” Jimmovi Savilovi? Kam sa dívalo NSPCC (National Society for the Prevention of Cruelty to Children)? Zpravy.aktualne.cz (2. 5. 2013) uvádzajú: Savila sa za viac než 40 rokov dopustil cez 200 sexuálnych zločinov, z toho 34 znásilnení.

Kto financuje samú Transparency International?

Transparency International existuje od roku 1993. Je platená z „darov” a vládnych „grantov”. Prečo však oficiálne ministerstvá nezvládajú svoju prácu a musia si najímať k ruke medzinárodné mimovládne organizácie?

Transparency International odosiela reporty do iných krajín

V prípade TI je to Nemecko. Ústredie TI sa nachádza v Berlíne. Pred niekoľkými rokmi vyšlo najavo, že nemecká vláda i Angela Merkelová boli odpočúvavaní USA. Končia teda reporty TI v Berlíne či predsa len vo Washingtone či v nejakej marylandskej kancelárii NSA? Mimochodom, keď sa prevalili tieto odpočúvania, začala aj utečenecká kríza. Náhoda? Možno.

Všetko by to vyzeralo ešte ako-tak, dokiaľ si neprečítame stránku 11 z publikácie TI, o ktorej bola reč vyššie, opäť si dovolíme zacitovať:

„Whistleblower je človek, ktorý má privilegovaný prístup k informáciám o činnosti organizácie, v ktorej pôsobí (tj. má informácie, ku ktorým sa nikto z vonku nedostane), a upozorní na závažné nekalé konania, ktoré môžu ohrozovať či poškodzovať verejný záujem.”

Kto však vyhodnocuje zistenie „whistleblowera”? Berlín? Zahraničie? Sú tam k niečomu takému viac kompetentní? Čo keď ide o likvidáciu konkurencie cestou práce TI, ktorá iniciuje súdne procesy proti údajným korupčníkom? Jedným dychom dodávame, že nikto nepopiera fakt, že existuje korupcia. Čo keď sa tento jav účelovo využíva istými „organizáciami”? Nekalým spôsobom? Áno alebo nie?

Transparency International ako nástroj politického vplyvu. Ide o miešanie sa do záležitostí v ČR?

Problém je po prvé: kto sú „arbitri”, ktorí by mali vedieť vyhodnocovať a definovať „verejný záujem” a mieru „nekalosti”; od toho má mať ČR svoje regulérne orgány štátnej správy, nie 15 zamestnancov medzinárodnej firmy, posielajúcich reporty do Berlína. Po druhé by sme mali vedieť, že TI sa zaoberá i otázkou referend, skúma financovanie politických strán. Nie je nepredmetné sa domnievať, že dary od istých firiem, vonkajšia centrála atď., spolupráca s firemnými „insidermi”, to všetko robí z TI nástroj politického vplyvu na udalosti v Českej republike.

Ak píše TI, že Česi sú stále rezervovaní voči spolupráci s ňou, možno je to dobre. Do spomienok sa vkráda staré socialistické heslo: „Ľudia bdejte!”

Dajme slovo záverom Transparency International a jej brožúre:

„Globálny barometer korupcie z roku 2013… na otázku ‚Oznámil/a by ste prípad korupcie?‘ odpovedalo 55 % českých respondentov ‚Áno,‘ 45 % ‚Nie‘.”