Harvey bol šéfpatológom na Princeton Hospital a bol poverený, aby oficiálne zistil príčinu smrti zomrelého. Bola ňou prasknutá aorta v brušnej dutine. Harvey diagnostikoval silné upchatie aorty cholesterínom. Potiaľ bolo jeho konanie konformné so zákonom. Potom sa však dopustil trestného činu, keď následne otvoril lebku a vybral mozog. Keď ho odvážil, tak bol prekvapený, že vážil málo. Bol presvedčený, že mozog takého výnimočného génia musí vážiť oveľa viac ako priemerný mozog – ktorý váži 1, 3 kg. Einsteinov mozog však vážil len 1, 23 kg.

Trochu sklamaný ho vložil do sklenenej nádobky s formalínom a uzavrel ju a vzal ju kriminálnym spôsobom so sebou domov. Nemal na to nijaké oprávnenie a urobil to tajne, bez toho, aby o tom niekoho informoval. Einsteinov mozog sa mal stať nasledovných štyridsať rokov jeho “trvalým spoločníkom”.

Rez, ktorý v ten deň urobil do lebky mŕtveho Einsteina bol medzníkom jeho dovtedy 42-ročného života. Stal sa kriminálnikom, ktorý však nikdy nebol potrestaný za to, čo nedovolene urobil. Stal sa síce aj veľmi známym človekom, nie však slávnym, ako si to vysníval a už vôbec na svojom čine nezbohatol tak, ako si to predstavoval.

Poobede, toho istého dňa bolo telo Einsteina, presne podľa jeho želania, spálené a jeho popol rozsypaný na neznámom mieste na všetky strany.

Einstein bol po celý život voľnomyšlienkár a neznášal autority. Aj preto si neželal a nikdy nechcel už počas života, aby vznikol kult okolo jeho osoby a samozrejme, že si to neprial ani po smrti. Obával sa, že ak by sa nechal pochovať v hrobe, tak by sa jeho hrob s veľkou pravdepodobnosťou mohol stať pútnym miestom, kam by sa každoročne hrnuli státisíce ľudí. Preto nechcel, aby z jeho tela ostalo niečo, čo by sa mohlo stať akousi relíkviou.

Nepočítal však ani len vo sne s človekom, akým bol patológ Harvey. Tento muž však nebol žiadnym mozgovým špecialistom, ale v deň svojej lúpeže prekonával sám seba. Mozog presne premeral a zhotovil z neho viacero fotiek. Potom ho zaniesol k spriatelenému neurológovi, ktorý ho pre neho odborne rozrezal na 240 častí, pričom nevedel, koho mozog preparoval. Svoj poklad Harvey uschoval v dvoch prázdnych marmeládových pohároch, ktoré mu dala jeho žena a tie odložil k iným jej pohárom, kde mala zavárané ovocie.

Povedal si, že neskôr sa mozgu bude venovať vedecky a bude o ňom publikovať. Čas plynul a Harvey nerobil nič. Po niekoľkých rokoch, keď chcel niečo v tom smere podniknúť, ale sám toho odborne nebol schopný, tak hľadal spoluprácu s jedným známym mozgovým špecialistom, a pritom vyšlo najavo aj jeho nedovolené privlastnenie si mozgu. Trestne nebol stíhaný, ale stratil svoje miesto na Princeton Hospital.

O rok neskôr ho opustila aj manželka. A opustilo ho aj šťastie, napriek tomu, že mal svoj “poklad” – Einsteinov mozog. V priebehu ďalších rokov putoval rôznymi mestmi a hľadal zamestnanie.

Ako lekára ho už nechcel nikto zamestnať. Vystriedal viaceré krátkodobé zamestnania – a Einsteinov mozog ho sprevádzal všade. Po rokoch sa mu napokon podarilo dostať miesto v lekárskom laboratóriu mesta Wichita v štáte Kansas, ale len ako laborant.

Medzičasom prešlo viac ako 20 rokov, čo bol vlastníkom Einsteinovho mozgu, ale nič mu to neprinieslo, ako si to voľakedy myslel a vyfantazíroval. V roku 1978 sa na neho predsa len trochu usmialo šťastie. Prišiel za ním do laboratória žurnalista Steven Levy, ktorý mal napísať článok o Einsteinovom mozgu pre jeden magazín. Náhoda mu pomohla, že krátko predtým spoznal bývalú manželku zlodeja Einsteinovho mozgu a tá mu dala jeho adresu. Harvey ho vzal k sebe domov a keď mu ukázal marmeládove poháre s mozgom človeka, ktorý vytvoril dve teórie relativity, obdivované celým svetom a nielen vedcami a ktorý už za života vystúpil až na piedestál pozemského boha, tak mladý muž úžasom onemel a trvalo hodnú chvíľu, kým sa mu vrátila reč.

Článok, ktorý Levy potom o dva dni napísal, vyvolal obrovskú pozornosť. Harvey bol prvý raz v živote novinármi zo všetkých kútov USA doslova prenasledovaný. Odrazu sa začali zaujímať o neho aj vedci, lepšie povedané ich záujem platil mozgu Einsteina, o ktorom sa už nič nevedelo a nikto nevedel, že stále existuje v konzervovanej forme.

Harvey ale rokmi zmenil svoj vzťah k „svojmu“ druhému mozgu. Už neočakával od neho ani slávu ani bohatstvo. Bol pre neho istým druhom zlatého rúna a pokladal ho za niečo svoje, ako svoj vlastný orgán a tak trvalo celé tri roky, kým jednému z mnohých vedcov, ktorí ho neustále žiadali o malý kúsok Einsteinovho mozgu, konečne vyhovel. Bola to neurologička Marian Diamondová, ktorej poslal v malom poháre niekoľko kúsočkov z hmoty, ktorá bola voľakedy ocenená dvoma Nobelovými cenami. Po dvoch rokoch skúmania a analyzovania publikovala dva články, kde o.i. napísala, že v jednom areáli mozgu, ktorý bol príslušný pre matematické úkony a pre chápanie komplexných súvislosti mal o 70 percent viac tzv. glia-buniek (podporné bunky mozgových neurónov), ako bežné mozgy. Uviedla, že to bol dôsledok toho, že Einstein používal tento areál podstatne viac ako iní ľudia.

Po prečítaní jej publikácií bol Harvey veľmi sklamaný. Očakával, že renomovaná vedkyňa objaví niečo absolútne výnimočné a jedinečne senzačné. Prípadne, že nájde niečo, čo vysvetlí a objasní, v čom spočívala skvelá genialita Albert Einsteina. Nič také však neprišlo. Po čase záujem o Harveyho, i o „jeho slávny mozog“ upadol a jeho život sa opäť dostal do všedných kolají. Naviac, aj stratil prácu laboranta a pretĺkal sa životom ako zle platený nekvalifikovaný robotník vo fabrike. Napriek tomu nepredal ani jediný kúsok Einsteinovho mozgu, hoci mu niektorí boháči ponúkali veľa peňazí.

Tak prešlo veľa rokov a jedného dňa, keď už mal 86 rokov a cítil sa veľmi starý, objavil sa v Princeton Hospital a odovzdal svoj poklad do rúk Elliota Kraussa, tamojšieho patológa. V roku 2007 Harvey zomrel a udialo sa to tiež v Princeton Hospital.

So životom Einsteina i s jeho genialitou a samozrejme aj s jeho teóriami som sa začal zaoberať už vo veľmi skorom veku. Určite aj preto, že sme boli blízki susedia v kalendári – narodil sa 14. marca a ja 19. marca a v neposlednom rade aj preto, že mestom, kde sa narodil, pretekal Dunaj, tak ako pretekal aj mestom mojej mladosti a mojich študentských časov – Bratislavou.

Roman Bednár