Je prvým Čechom, ktorý má doma na poličke dve rôzne a rovnako vzácne ocenenia, prvým je zlatá medaila – dorastenecký majster Európy 2002 v modernom päťboji. Druhým český zlatý slávik za rok 2012. Viacerí hovoria, že je trocha Vladimír Vysockij, trocha Bulat Okudžava, trocha Karel Kryl a trocha Jarek Nohavica. On sa však bráni, chce byť len a len Tomáš Klus.   Rodák z moravského Třinca (*15. 5. 1986) za osem rokov muzicírovania toho dosiahol viac ako dosť. V roku 2007 vyhral spevácku súťaž Czechtalent v Zlíne s vlastnou skladbou Dopis. Tam sa aj spoznal s Jiřím Kučerovským, ktorý mu robí kapelníka. Na svojom konte má tri vydané albumy, ktoré mu priniesli už päť sošiek Anděla, čo je ocenenie českej akadémie populárnej hudby. Tú prvú získal ako Objav roka 2008 (za album Cesta do záhu(d)by), Spevák roka 2009 (za album Hlavní uzávěr splínu), Spevák roka 2011, album roka a najpredávanejší album roka, to všetko za platňu Racek, z ktorej pieseň Pánu Bohu do oken bola najhranejšou v roku 2011. Všetky tri jeho vydané albumy sa dodnes držia v TOP 20 najpredávanejších albumov v Českej republike. V ankete Český slávik za rok 2011 bol strieborný, za rok 2012 už zlatý pred Karlom Gottom.

Sám Tomáš Klus hovorí, že Jiří Kučerovský je skoro ako jeho dvojča. Aspoň v hudbe určite. Tomáš je hviezdou a Jiří kapelníkom tej hviezdy. Tak dostane slovo aj Jiří Kučerovský. Rozhovor v spoločnosti týchto dvoch sympatických chalanov bol príjemne strávenou hodinkou. Tu je výsledok.

-Vo vašom prípade platí, že úspešný športovec a majster Európy v modernom päťboji sa stal úspešným spevákom. Znamená to, že ste mali v škole najradšej telesnú a hudobnú výchovu?-

(Úsmev hneď na úvod rozhovoru) Telesná výchova áno, a preto, že nemusíte čakať na prestávku, aby ste si užili hodinu. Najradšej som mal ale dejepis a češtinu, veľmi ma bavili aj preto, že som mal šťastie na pedagógov v týchto predmetoch. Dejepis bol pre mňa vždy takou malou výpravou do histórie, rozprávanie učiteľky bolo natoľko pútavé, že som bol vždy ako pripútaný.

-Boli ste chlapčekom, ktorý doma spieval návštevám?-

Bol, ale iba vtedy, keď si o to požiadali, alebo keď už bolo pokročilé štádium návštevy, že už som si to mohol dovoliť. Najčastejšie som to robil v tom období, keď som ešte nehral dobre na gitare. Dnes hrám o niečo lepšie, ale nie o veľmi (druhý úsmev). Obyčajne tým rodinné návštevy začínali aj končili. Nielen mnou, hrali a spievali sme spoločne.

-Ďalších šesť otázok začína slovom prvá. Prvá pesnička, ktorú ste vedeli zaspievať?-

Ho Ho Watanay, spieval ju Pavel Lohonka Žalman (z albumu Písně sebrané pod stolem, pozn. TASR). Bola to indiánska uspávanka, spieval mi ju otec, keď som zaspával v stane.

-Prvý spevák, ktorého ste obdivovali?-

Jarek Nohavica. Ale počúval som aj Pesničky z rosy.

-Prvá pesnička, ktorú ste zložili?-

Volala sa Modrý slon, bola o láske, mal som vtedy štrnásť.

-Prvý koncert?-

Ten som urobil doma, mal som dvanásť, divákmi a poslucháčmi boli moje plyšové hračky na polici.

-Prvý honorár alebo odmena?-

Bolo to na školskej slávnosti v deviatej triede, mal som štrnásť. Dostal som poukážku na koláče zadarmo na detských radovánkach.

-Prvý bozk a prvá láska?-

(tretí úsmev) Neuveríte, ale opäť v štrnástich. S láskou som začal pomerne neskoro, ale o to intenzívnejšie. Nastavil som tempo, ktoré konštantne dodržujem.

-Takže ste boli vrcholovým športovcom aj v prípade lásky?-

V tom som doteraz (štvrtý úsmev).

-Koľko rokov ste mali, keď ste odišli z domu?-

Pätnásť, vlastne na prelome 15 a 16.

-Nebolo vám v Prahe samému smutno?-

Bolo, ale miestami aj nie. Mám rád takéto výzvy. Mám pocit, že je dobré urobiť podobné kroky, aj keď si okolie myslí opak. Človek v momente, keď sám seba ubezpečí o tom, že dokáže byť sám, pochopí, že vie byť sebestačný, a tým pádom nezávislý na okolí. A tomu okoliu to dá aj poznať. Je to potom zdravé predovšetkým pre neho.

-Prvú gitaru dostávajú deti ako darček k narodeninám, bol to aj váš prípad?-

Nie, ja som ju zdedil po otcovi, bola to gitara značky Montana, country gitara. Mám ju dodnes.

-Úspechu v hudbe predchádzal úspech v športe. Ako ste sa dostali k modernému päťboju?-

Na základnej škole som bol plavcom. Pri prechode z piatej do šiestej triedy som sa prihlásil do atletickej triedy. Bola to športová škola, jedna časť boli futbalisti, druhá atléti. Začal som behať dlhé trate, 800 a 1500 metrov. Táto kombinácia učarovala trénerovi Ivovi Konvičkovi, ktorý práve prišiel z Banskej Bystrice. Potešil sa, že má chlapca, ktorý pláva a behá. Prišiel za mnou s otázkou, či by som nechcel robiť moderný päťboj. Takto to začalo.

-Aké pocity sú spojené s tým, keď zaznie vaše meno a vystúpite na “bedňu” víťazov?-

To sa nedá veľmi popísať, na to sa ťažko hľadajú slová. A ocenenia z majstrovstiev republiky či Európy nie sú porovnateľné s ocenením za hudbu. Je to zvláštne, pretože tieto dva spôsoby života majú akési paralely, ale to oceňovanie, v týchto rôznych spôsoboch života sa nedajú porovnávať. Je to úplne iný pocit. Aj keď päťboj je individuálny šport, radšej som pretekal v tíme. Aj to majstrovstvo Európy sme vyhrali ako družstvo. Nebol som tým, ktorý by mal z toho “davu” trčať. Baví ma byť súčasťou celku.

-Nebolo vám ľúto odísť od športu?-

Vôbec nie. Považoval som športovú dráhu za ukončenú. Mal som 18 a bolo to také životné obdobie, keď máte tendenciu vykričať na celé okolie, že ste sebestačným jedincom. Takže to som uzavrel, podarilo sa mi to uzavrieť a mám z toho radosť, že už sa k tomu nevraciam ani v myšlienkach. Aj keď sa s chlapcami stretávam, nemám to nutkanie znova začať pretekať. Naopak, prajem im to, a mám veľkú radosť, že majú úspechy, že máme olympijského víťaza Davida Svobodu (vyhral päťboj v Londýne), ktorý bol mojím sparingpartnerom, s ktorým som začínal. A to je skvelé.

-Majstra Európy ste vymenili za hudobnú dráhu. Bol ten hudobný impulz tak silný?-

Pri tom rozhodnutí hudba nehrala žiadnu úlohu. Skončiť so športom som sa rozhodol v momente, keď som bol v maturitnom ročníku na strednej škole v Prahe, kam som sa vďaka športu dostal. Ale to moje nutkanie nerobiť šport, ale niečo iné, vzišlo skôr z toho, že som sa dostal na humanitné lýceum a začal som sa stýkať s ľuďmi, ktorých šport nezaujímal. Nezaujímalo ich, či som zabehol osobný rekord. Oni chodili do divadiel, riešili, či som čítal tú alebo inú knižku a ja som o tom nič nevedel. Pri všetkej úcte ku športu som sa cítil trocha obmedzený v tej spoločnosti. Tak som sa rozhodol, že športu bolo dosť. Vrcholový šport je krásny, ale musíte mu podriadiť všetko. A to som až tak veľmi nechcel.

-Výhra na speváckej súťaži Czechtalent 2007 v Zlíne s piesňou Dopis vám otvorila cestu na hudobnú scénu. Malo to tak byť? –

Veľmi som si to prial. Teraz, v momente keď to mám, si toho veľmi vážim. Práve preto, že som si to prial. Som voči tomu pokorný. Ak to už nebude, tak mi to nebude vadiť. Život je inde.

-Niekto získa úspech tým, že Dopis napíše. Vy ste ho zaspievali.-

Pesničku som zložil v Prahe a vyhral som s ňou v Zlíne súťaž Czechtalent 2007. Je to akoby moje druhé rodisko. V Třinci som sa narodil, v Zlíne sa narodil Tomáš Klus ako umelec. Navyše v Zlíne som sa prvýkrát stretol s Jirkom Kučerovským.

-Aký je to pocit držať v ruke svoje prvé CD, vo vašom prípade album Cesta do záhu(d)by ?-

“To byl mazec”. Bolo to skvelé, je to porovnateľné s tým, keď som sa prvýkrát počul v rádiu. Išli sme práve v aute a museli sme zastaviť. Bol som z toho úplne mimo, a vlastne dodnes mám ten pocit. Myslím, že sa viem radovať z vecí, aj keď sa to niekomu zdá detinské. Radosť je zdravá vec.

-Ako sa dnes pozeráte na svoj debutový album?-

Samozrejme s úsmevom. Mám pocit, že už aj tretí album Racek (vyšiel v septembri 2011) je ďaleko za mnou, aj keď je to moja ostatná platňa. To je fajn, myslím totiž, že človek by mal myslieť progresívne v tom zmysle, vidieť veci, ktoré má za sebou už ako staré a k čomu sa nechce vracať. Tá stagnácia – robiť veci stále rovnako – by ma asi nudilo a nerobil by som to.

-Fajn, pozrime teda aj na druhý album. Na každej plynovej skrinke je tabuľka s označením Hlavný uzáver plynu. Vy ste ten plyn v nápise z výstražnej tabuľky upravili na splín.-

S kamarátom Ivanom Ľuptákom sme popíjali tuzemský rum (opäť smiech), sedeli na lavičke v parku zhodou okolností práve pred skrinkou s hlavným uzáverom plynu. To bol impulz k pomenovaniu druhého albumu ako Hlavní uzávěr splínu. Tá historka už má pár rokov. Keď som šiel nedávno po Prahe, tak na jednej skrinke bolo napísané Hlavní uzávěr splínu. Niekto to tam skutočne dopísal, čo ma veľmi potešilo.

-Takže aký je rozdiel medzi Tomášom Klusom z roku 2008 a z roku 2013?

Keď sa na to pozerám cez vydané albumy, tak prvá platňa bola spoveďou tínedžera. Platňa o tom, že človek niekoho miluje, on ho nemiluje, a ten dotyčný spevák je z toho smutný a spieva o tom. Mal som devätnásť, keď sa nahrával, tak odpovedá tomu, čo som v tej dobe prežíval. Druhá platňa, tam sa už dostali témy spoločenskejšie, je na nej už aj niekoľko politickejších piesní, a to z toho dôvodu, že som sa o tieto veci začal zaujímať. Tretia platňa, tam to postúpilo k vrcholu z môjho pohľadu, tam som už tie veci pomenoval presne, a tá platňa bola čisto v réžii mojej a Jirku Kučerovského, s ktorým sme si ju sami urobili tak, ako sme to cítili.

-Už keď ste taká dvojička s Jirkom Kučerovským, ako sa doplňujete na pódiu?-

Často sa nás ľudia pýtajú, ako fungujeme, ako to máme rozdelené. Pretože keď vystupujeme vo dvojici, tak pozorovateľa to núti k názoru, že jeden z nás bude extrovert a ten druhý introvert. Alebo že jeden bude veselý a druhý smutný. Jeden hovorí veľa, druhý málo. Pritom čo koho napadne z nás dvoch, ide nám o spoločnú vec. Sme organicky tak zrastení, nedá sa to presne popísať.

-Vaša filozofia je zaujímavá.-

Možno. Záleží nám na tom, aby sme sa príliš neprofesionalizovali v tom zmysle, že nie je dôležité zahrať notu čo najlepšie, ale čo najlepšie ju precítiť, čo najlepšie ju odovzdať, alebo predviesť ten výkon. To je myslím aj gro našich koncertov. Ľudia, ktorí prídu za nami na vystúpenie, cítia to, že je tam partia, ktorá má veľkú radosť z toho, že žije ten život, ktorý žije. Veľmi dobre si ale uvedomujú, že ho žijú práve vďaka tým ľuďom, ktorí prišli. Vznikne tým príjemná atmosféra.

-Vaše texty sú vzhľadom na váš mladý vek až príliš dospelácke, vyžaruje z nich veľká skúsenosť. Každý z nich je samostatným príbehom či témou. Kde naberáte inšpiráciu?-

Je to všade okolo nás. Ja som iba našiel ten spínač, ktorým tú citlivosť zapne. Verím tomu, že by to dokázali mnohí. Preto si myslím, že pocit výnimočnosti nemám. Uvedomujem si to, že čerpám z verejne dostupných prostriedkov. Ani v mojich textoch ja osobne nevidím výnimočnosť. Ak to tvrdí niekto iný, som mu za to veľmi povďačný.

-Za rok 2008 ste získali prvé ocenenie Anděl českej akadémie populárnej hudby. Pamätáte si ešte, čo ste povedali pri poďakovaní?-

Ja úspešne zabúdam, čo mám povedať, vždy keď som vyzvaný, aby som bol verejne šťastný a verejne ďakoval. Tých emócií a ľudí, ktorí sa na mojom šťastí podieľajú, je toľko, že mozog to nestihne v tej chvíli ani registrovať. Keď dokráčam k ďakovnému pultíku, je to potom viac hlas srdca. Mám totiž pocit, že takto sa komunikuje ľahšie a ďaleko prirodzenejšie.

-Máte 26, ako ste sa vysporiadali s tým všetkým, čo sa okolo vás v posledných mesiacoch deje?-

Mám z toho radosť. V poslednej dobe sa so všetkými vecami vyrovnávam tým spôsobom, že mám radosť. Čokoľvek prijmem, nech to má akýkoľvek náboj, negácia z niečích úst alebo písacieho stroja, teda počítača, neberiem to osobne. Zaujímam sa skôr, prečo to ten človek robí, aby som mu trebárs mohol pomôcť. Pretože v momente, keď je niekto na vás zlý a vy neviete prečo, je lepšie dozvedieť sa, čo nemá na vás rád. Je to jednoduché, hľadáme často niečo na niekom. Pritom všetko máme, čo potrebujeme.

-Doma máte strieborného a zlatého slávika. Nebude im veselšie v trojici?-

Každé ocenenie je určitou bodkou za obdobím života umelca. Tak to vnímam aj ja. Tie ceny si vážim, ale nežijem z nich. Z toho dôvodu, že by tým mohla utrpieť tvorba. S každým ocenením prichádza očakávanie, na ktorom možno byť závislým. Ak je niekto príliš úspešný, príliš oceňovaný a pripúšťa si to, potom sa môže stať, že pozmeňuje vlastnú osobnosť.

-Tretí album Racek bol veľmi úspešný, predaj prevýšil 50.000 výliskov. Aký bude ďalší album, ponesie sa v podobnom duchu?-

Nie. Na pesničkách je krásne to, že poskytujú ľuďom veľké pole pôsobnosti, čo sa týka slobody. Môžu si do nich zakomponovať čokoľvek. Mňa veľmi baví konfrontácia s realitou človeka, ktorý tú pieseň počúva a premieta si do nej svoj vlastný príbeh. Ja som zložil pieseň a oni sa v nej našli. Príjemná symbióza. K novému albumu som si vytvoril formuláciu, že na troch doterajších albumoch bola väčšina piesní o láske, smerovanej k jednej bytosti. Na nasledujúcej platni by táto láska mala byť smerovaná k človeku ako k celku.

-Aký je pohľad do publika v zaplnenej sále, ktorý si spolu s vami spieva vaše pesničky?-

Nedá sa to veľmi popísať, pri jesennom turné som bol skutočne dojatý, bolo to krásne. Robíme to, čo nás veľmi baví. A našich fanúšikov zrejme tiež, súdiac podľa ich každodenných reakcií.

-Minulý rok 24. novembra sa stalo malé zemetrasenie, keď ste po trinástich rokoch v ankete Český slávik preskočili Karla Gotta.-

Tak toto si veľmi nepamätám. V tej chvíli, keď zaznelo moje meno, mi vypol mozog na dva dni. Fakt. Bolo to veľkým návalom emócií a očakávaním toho, ako sa budem chovať. Bol som v ten večer tak silno konfrontovaný, že môj mozog to odmietol prijímať, pohyboval som sa na javisku Štátnej opery skôr ako bábka. Až po dvoch dňoch som si uvedomil, čo sa vlastne stalo.

-Na albume Inzerát skupiny Kryštof ste s Richardom Krajčom nahrali spoločný duet Cesta.-

S Richardom máme k sebe blízko. Máme podobný osud, ktorý sa delí medzi herectvo a muziku, myslím, že podobne vnímame aj svet. Vyjadrujeme sa odlišným jazykom, Richard je lyrik, ja skôr epik. Preto aj tá pieseň, ktorú sme mali pôvodne otextovať spoločne, urobil Richard sám. Podarilo sa, čo je fajn. Tá spolupráca bola akýmsi logickým vyústením toho, ako sme sa s Richardom stretávali, mali sme si vždy čo povedať, stretnutie bolo vždy príjemné. O to viac aj stretnutie pracovné pri nahrávaní Cesty.

-Čo vám hudba dáva?-

Baví ma stretávanie sa s ľuďmi. Čím viac ľudí poznám, tým bohatším sa cítim. Keď po koncerte posedíme s ľuďmi, ktorých som do dovtedy nepoznal, pritom oni ma berú a zverujú sa mi, lebo majú pocit, že ma poznajú, to je pre mňa najviac, a to mi tá hudba dáva.

-Pesnička Pánu Bohu do oken naštartovala politické diskusie, dokonca aj na tlačovej konferencii po galavečeri Český slávik 2012. Dokonca sa vám dostalo aj označenia ako politický pesničkár. Nedostali ste ponuku ísť do politiky?-

Objavujú sa hlasy, že by som to mal urobiť. Ale priatelia, vy vôbec netušíte, čo by sa mohlo stať. Bola by to katastrofa. Politike nerozumiem, mám pocit, že keď chcete robiť politiku, tak jej musíte zasvätiť celý život, podobne ako herec, ktorý chce robiť veľké divadlo. Čo sa týka politiky, usilujem iba o jedno – aby ľudia, ktorí ju robia, boli morálne zdravé bytosti. Sú to ľudia verejne známi, sme s nimi denne konfrontovaní, preto by som bol veľmi rád, aby zavládla aspoň akási slušnosť, ktorá mi tam chýba. Prostá ľudská slušnosť.

-Ukončili ste pražskú Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení, takže v ruke máte herecký diplom. Čo divadlo a film?-

Je to pre mňa odpočinok. Nehľadám v tom žiadnu zvláštnu sebarealizáciu, pretože som schopný uznať to, že nie som takým hercom, aby bol na mne postavený film. Nie som ten typ, ktorý sa usmieva z plagátu, prilepeného na chladničke alebo v detskej izbe. A už vôbec nie, aby mňa dávali rodičia deťom za príklad, aby boli aspoň trocha takí ako ja.

-No dobre, ale keby sa v Čechách rozhodol napríklad Zdeněk Troška nakrútiť českú verziu Troch mušketierov, tak jednoznačne hlavná úloha d’Artagnana by pripadla vám. Však z päťboja viete šermovať, strieľať aj jazdiť na koni. Ideálne, či nie?

(a opäť smiech) Jé, to by bolo skutočne fajn. Ale myslím si, že na takéto veľkofilmy ešte nie sme stavaní. A keď to náhodou raz príde, to už ja budem starý d’Artagnan.

-Takže sa vrátime k hudbe? Máte za sebou druhé a úspešné turné po Slovensku. Akí sme teda diváci a poslucháči. Ako to vidíte vy z koncertného pódia?-

Trvalo nám šesť rokov, kým sme sa prvýkrát vybrali na Slovensko. Snažíme sa pri koncertoch zmazávať hranicu medzi javiskom a hľadiskom. Musím povedať, že to ide skvele. Je veľmi poznať, že sme dodnes bratia a sestry, v mnohom je to podobné. Ľahšie sa nadväzuje táto naša filozofia so Slovákmi. Prídu na koncert a či interpret chce alebo nechce, prišli sa baviť. Zatiaľ čo Česi sa k tomu chvíľu nechajú prehovárať. Najprv je tam to – kúpili sme si lístok, tak ukáž. To sme na Slovensku nezažili ani raz, možno raz, ale iba na chvíľu. Ste skvelí.

-Stále máte iba 26, ste májové dieťa, je to paralela k vášmu postoju k láske, v pesničkách aj v živote, čo bude pre vás motiváciou do ďalších dní?-

Chcel by som šíriť práve tú myšlienku, že je krásne milovať lásku. Aby sa čo najviac ľudí dozvedelo, že vo všetkom, živom aj neživom je kus lásky.

-Považujete sa za optimistu?-

Veľkého. Milujem ľudí a verím, že sa zo seba nezbláznia a nezačnú sa zabíjať.

-S priateľkou Tamarou očakávate narodenie dieťatka. Ako sa pripravujete na úlohu nastávajúceho otca?-

Vôbec nijak, akurát sa veľmi teším. Mám totiž pocit, že pripravovať sa na čokoľvek je zbytočné v tom zmysle, že pokiaľ má niekto dušu, tak tie veci ucíti a pozná. Odmietam čítať manuály k starostlivosti o dieťa.

-Od roku 2007 je druhým ja Tomáša Klusa gitarista a kapelník Jiří Kučerovský. Preto aj jemu patrí rovnaká otázka.-

Ako už povedal Tomáš, ste takí väčší hráči. Viac hráte s muzikantmi dohromady. Tomáš to popísal, že ľudia sa prišli baviť, a keď sa interpret náhodou nebaví, je im to jedno. Prišli si užiť večer a nie si to nechať kaziť nejakým umelcom. Je v tom taká bezprostrednosť, také otvorené srdce.

-Turné ste nazvali Ani si nesedejte. Koho to napadlo, lebo presne vystihuje vaše koncerty, ktoré ste na Slovensku odohrali?-

Jiří: To bol taký niekoľkodňový brainstorming, keď sme vymýšľali, ako sa bude nazývať. Názvov bolo veľa, väčšinou to boli nezmysly, ako to máme radi. Ale nakoniec vzniklo Ani si nesedejte. Aj preto, že koncerty sú na státie. Keď sme išli predchádzajúce turné po divadlách, tak sa veľa fanúšikov sťažovalo, že nemôžu tancovať ani sa pohupovať v rytme.

-Ako pomáhate Tomášovi na pódiu, keď mu napríklad vypadne text pesničky. Zachraňujete?-

Jiří: Tomáš je herec, začne robiť niečo iné než spievať, a buď sa udržíme v tej istej skladbe – ja musím hrať stále niečo hrať a on začne improvizovať. Alebo sa stane, že preruší, obaja začneme robiť niečo iné. Je umenie to “potknutie” priznať, vymotať sa z neho, prejsť ďalej a dokonca si ho aj užiť.

-Kedy ste začali s improvizáciami a vymýšľaním pesničiek “na počkanie” počas koncertu?-

Jiří: Improvizácie sa tiahnu našimi koncertmi vlastne od začiatku, čo som začal s Tomášom hrať. Vznikalo to aj tak, keď sme začínali s hraním na festivaloch, niekedy aj hneď popoludní, pričom pri pódiu bolo pár ľudí. Tí ďalší si obďaleč napríklad stavali stan a Tomáš začal spievať práve im. Je to niečo, čo máme radi, pretože si myslíme, že to je také esenciálne na našich koncertoch, tak sa to snažíme rozvíjať, lebo podľa nás práve to zmazáva hranicu medzi poslucháčom a hudobníkom.

-Jirko, čo by ste napísali do encyklopédie populárnej hudby k menu Tomáš Klus?-

Český hudobník, pesničkár a básnik, ktorý je často prirovnávaný ku Krylovi a Nohavicovi, čomu sa bráni. Človek, ktorý začal novú etapu v zmysle lásky v populárnej hudbe. Aj preto, že prichádza doba, že môžeme hovoriť a spievať o veciach, ktoré sa v minulosti zdali smiešne.

-Vaše želanie do najbližších dní?-

Jirko: Hlavne, aby sa ľudia mali radi. Nielen na koncertoch.

Tomáš: Vážení priatelia, hlavne buďte – a buďte šťastní.

Choroba, v tomto prípade zápal priedušiek, sa nevyhýba ani slávikom. Ani tým zlatým. Tak si našla aj Tomáša. A do úplného záveru turné Ani si nesedejte 2013 Tomáša Klusa a jeho Cieľovej skupiny ostalo dohrať koncerty v Trenčíne a Senici. Odohrajú ich 24. mája v Trenčíne (Piano Club) a 25. mája v Senici (Dom kultúry).