Po noviciáte pri prvých rehoľných sľuboch prijal meno Teodor. Filozofické a teologické štúdia absolvoval v Gyongyosi. V roku 1923 zložil rehoľné sľuby. Kňazskú vysviacku prijal 17. augusta 1924. Ešte v tom roku prešiel na Slovensku do novozriadenej slovenskej františkánskej salvatoriánskej provincie. Účinkoval ako kazateľ a katechéta v Bardejove, Hlohovci, Nových Zámkoch, Nitre, Fiľakove, Šebeši – Nižnej Šebastovej. V roku 1924 odbavoval vianočné sviatky v Bojničkách, keď sa vrátil do kláštora zakúril si a zaspal, vietor vyrážal dym z kachieľ a ráno ho našli zaduseného a dlho ho preberali. Táto príhoda poznačila jeho zdravotný stav na celý život.

Od malička bol nadaný na kreslenie. V roku 1930 sa dostal na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde študoval maliarstvo u profesora Maxa Švabinského. Svoje prvé diela vystavoval v Prahe v roku 1931. Po absolvovaní akadémie sa vrátil na Slovensko a svoj talent rozvíjal počas pedagogickej praxe na gymnáziu v Malackách, kde bol v rokoch 1939 – 43 profesorom kreslenia. V tých rokoch sa dostal do styku s výtvarníkmi Alexym, Bazovským, Benkom Fullom Mudrochom a inými, zúčastňoval sa výstav slovenských umelcov. Príležitostne ilustroval kresbami Serafínsky svet i Františkánsky obzor. Jeho kresby spestrili aj básnickú zbierku Svetoslava Vaigla Výstup na horu Tábor /1939/.

Po odchode z Malaciek pôsobil v Bratislave a Hlohovci. Napísal kázne a úvahy v ktorých riešil otázky duchovného i náboženského života kritizoval ateizmus a materializmus. Tu ho zastihla aj noc z 13. na 14. apríla 1950 kedy bol internovaný vo Sv. Beňadiku a potom v Belušských Slatinách. V priebehu leta sa usadil v Trnave, kde tvoril až do smrti. Príležitostne pôsobil v pastorácií v Trnave a okolí. Bol členom Slovenskej sekcie Zväzu česko – slovenských výtvarných umelcov, potom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. V roku 1968 usporiadal v Trnave samostatnú výstavu. V jeho tvorbe sú zastúpené kresby ceruzkou, lavírované kresby tušom, atramentom a olejomaľba.

Pri príležitosti jeho 70. narodenín napísali v matičnom čítaní:

“Prínos Teodora Tekela pre slovenskú tvorbu je hlavne v oblasti kresby a pastelu. Svojím neopakovateľným rukopisom vždy na malých intímnych formátoch zobrazuje svet svojich obľúbených, nevyčerpateľných tém. Bez opakovania sa striedajú prevažne náboženské námety: zvestovanie, narodenie, madony, rodiny, prenasledovania, úteky, bičovania, ukrižovania, piety a pod. Rovnakými básnickými víziami sú aj žánrové obrázky mestského a dedinského prostredia…”

Na výstave sa predstavil aj na jar 1975, Spoločenské a umelecké premeny Trnavy, ktorú pripravilo Západoslovenské múzeum. Bohumil Chmelík sa vyjadril o ňom, že sa ako umelec vyrovnáva s najnovšími smermi svetovej domácej výtvarnej tvorby. Ale aj pri tejto umeleckej práci nejde nikdy o tvorbu náhodnú či špekulatívnu. Definitívnym dielam predchádza vždy patričné štúdium, dlhé hľadania, kritický výber. Väčšia časť jeho tvorby je realistická, zrozumiteľná, humanisticky angažovaná. Dielo P. Teodora Tekela hoci širšej verejnosti menej známe, má trvalé miesto v dejinách slovenského výtvarného umenia. Jeho pozostalosť obsahuje vyše tritisíc hotových i nedokončených obrazov, štúdií, škíc, kresieb a okolo tristo veľkých zošitov s vypoznámkovanými škicami najrozličnejších náboženských i časových námetov, v mnohorakých tvaroch i kompozíciách, v ktorých sa Tekel ukazuje nielen ako umelec s ceruzou, perom, štetcom i pastelmi, ale aj hĺbkou ducha a invenciami. Väčšina jeho diel je uložená v Galérií Jána Koniarika v Trnave.

Veľa diel je aj v súkromnom vlastníctve a objavujú sa aj v ponukách aukčných umeleckých spoločností. O jeho duchovných kvalitách hovorí literárna pozostalosť, či jeho korešpondencia. Tá sa nachádza v archíve Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Štátnom okresnom archíve v Trnave a archíve Matice Slovenskej v Martine. Zo starších čias ide hlavne o kázne a katechézy. Písal aj básne, ktoré sú poznačené mysticizmom a meditáciami o náboženských a všeľudských problémoch. Jeho dielo svedčí o aj bolestiach doby, v ktorých sa rodilo, no zároveň aj o duchu, ktorý pomáhal niesť a prekonávať ťarchu doby a jej bolesti. Svedectvom toho je aj jeho korešpondencia. Tá je aj svedectvom o bolestivej solidarite s trpiacim svetom o ľudskej i umeleckej citlivosti, je však aj svedectvom o jeho zdravotných ťažkostiach, ako aj o jeho bolesti pri zamýšľaní sa nad vlastným životným údelom v kontexte danej doby.

Pred štúdiom v Prahe príležitostne tvoril aj plastiky, uvažoval či by nemal študovať sochárstvo. Žil veľmi jednoducho a skromne v malom domčeku v Trnave, ktorý nemal ani podlahu, len udupanú zem. Možno z núdze a krajnej chudoby, keď nemal plátno, neraz maľuje na noviny, ktorých písmená prerážajú cez farby, čím je vytváraný originálny a jedinečný obraz. Ako paradox pôsobia niektoré jeho pastely s biblickým motívom nakreslené cez proletárske texty dobových denníkov. Mal priateľov, s ktorými udržiaval písomný kontakt i takých s ktorým sa občas mohol stretnúť vo svojom domčeku, aby sa rozprávali o kultúre, o umení, o živote. Od roku 1973, keď sa začala u neho prejavovať vážna choroba, obetavo sa o neho staral spolubrat františkán Aquinas Michal Slahučka. On sa stal správcom jeho diela. Životný osud akademického maliara Teodora Tekela, nie je možné oddeliť od smutnej histórie doby, v ktorej žil a tvoril.

Napriek jej zložitosti nerezignoval, ale v tichosti tvoril, svoj talent nezakopal a zanechal po sebe rozsiahle umelecké dielo. Zomrel na rakovinu 14. júla 1975, pochovaný je na Novom cintoríne v Trnave. Pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia bola v roku 2012 inštalovaná výstava jeho diela v priestoroch Západoslovenského múzea v Trnave. Tiež Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici v Ríme usporiadalo výstavu jeho diela. Z pera PhDr. Aleny Piatrovej PhD. bola vo vydavateľstve Michala Vaška v Prešove bola vydaná jeho monografia.

Ľudovít Košík

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.