Azda žiadna krajina nie je taká nepríjemná ako Kórejská republika. Americkí politici a poradcovia, ktorí sa snažia zadržiavať ČĽR, sú nespokojní so sebamenšou odchýlkou od vôle Washingtonu. Napríklad Francis Fukuyama, ktorý kedysi trval na tom, že dejiny sa skončili, sa teraz domnieva, že osud ponecháva Kórejskej republike slobodu konania: “Demokracia ako Kórea nemôže predstierať, že je nejakým spôsobom medzi Spojenými štátmi a Čínou. Musí sa rozhodnúť, že bude na strane demokracie.”

Žiaľ, veci nie sú ani zďaleka také jednoduché. Washington je predsa len tak trochu “za” demokraciu, a to len niekedy – keď USA nemajú v hre iné dôležité záujmy. Okrem toho je pre amerického intelektuála, ktorý žije ďaleko cez pol sveta, ľahké povedať ázijským národom, aby sa pevne postavili proti svojmu oveľa väčšiemu susedovi. V rozpore s Fukuyamovým zjavným predpokladom je ich hlavná zodpovednosť voči vlastným ľuďom, nie voči Washingtonu.

Najmä v situácii, keď sa USA bezmyšlienkovite ženú do konfrontácie s Pekingom na viacerých frontoch. Čína je oveľa silnejšia ako Sovietsky zväz, chátrajúci štát tretieho sveta s jadrovými zbraňami. ČĽR je skutočnou globálnou mocnosťou a potenciálnym rovnocenným konkurentom Washingtonu. Tá je skutočne dobre integrovaná do svetovej ekonomiky a z obchodného hľadiska je pre svojich susedov a mnohé iné štáty oveľa dôležitejšia ako Amerika.

Zadržanie Číny silou, čo nie je ľahké z polovice sveta, pripomína rok 1905, keď Ruské impérium poslalo svoju atlantickú flotilu na smrteľnú jazdu do Tichého oceánu, kde jej lode okamžite potopilo Japonsko. To, čo najviac odlišuje Ameriku od tejto skúsenosti, sú jej miestni spojenci, ktorí by mohli Washingtonu pomôcť svojimi silami a najmä základňami.

Jedna vec je, že americkí spojenci vo východnej Ázii idú do vojny proti Pekingu, aby sa ochránili. Úplne iná vec je, ak sa na americký pokyn pustia do Číny za iný štát, ktorý neuznávajú a ktorý je špeciálnym cieľom ČĽR.

Japonsko, Južná Kórea a Filipíny sprísnili svoju rétoriku voči Pekingu, ale nikto z nich sa nezaviazal podporiť Ameriku vo vojne s Čínou o Taiwan. A to, čo dnes hovoria predstavitelia v čase mieru, nemusí byť to, čo by ich obyvatelia požadovali, ak by sa blížila vojna.

Samozrejme, ako ukázal Fukuyama, vo Washingtone sa dočasnosť neprijíma dobre. Stále hlučná vojnová strana urobila z ČĽR svojho hlavného bete noire. Čínu treba diplomaticky znepriateliť, politicky izolovať, hospodársky ochromiť a vojensky premôcť, čo nie je ľahká úloha. Práve preto chce mať Washington po boku svojich spojencov a priateľov v tom, čo by pre nich mohlo byť skôr skutočným než mýtickým Gotterdammerungom.

Napriek tomu, že Washington naháňa strach, Čína nebude nevyhnutne vládnuť nikomu. Čelí obrovským výzvam, najmä zrýchľujúcej sa demografickej kríze. Počet obyvateľov ČĽR sa tento rok zníži, čo potenciálne umožní Indii získať vedúcu pozíciu; v budúcnosti sa bude znižovať ešte viac.

Navyše, zatiaľ čo pevnina je v podstate nedobytná, čo dokazuje neúspešná invázia Japonska počas druhej svetovej vojny, Peking je zraniteľný voči akémukoľvek prerušeniu svojho zaoceánskeho obchodu. Čína tiež neprejavila záujem o vládu nad nečínskym obyvateľstvom, čo je pre chanskú elitu, ktorá sa obáva najmenšieho náznaku etnickej rozmanitosti, nočnou morou.

Okrem toho by slabší susedia Pekingu mohli prijať jeho vojenskú stratégiu odmietnutia prístupu k USA, čím by sa zvýšila cena za akýkoľvek pokus o agresiu. Napriek rozšírenému odporu voči šíreniu jadrových zbraní by rozšírenie jadrových zbraní v Ázii mohlo byť skutočne najúčinnejším spôsobom, ako obmedziť čínske ambície. Mnohé problémy spojené s takýmto postupom sú zrejmé, ale jednanie s ČĽR si v konečnom dôsledku vyžaduje výber najlepšej zo zlých možností.

Vzhľadom na neistú budúcnosť si americkí spojenci a priatelia nemôžu dovoliť urobiť z Pekingu nepriateľa. Všetci sú od ČĽR obchodne závislí a vojensky zraniteľní. Peking už preukázal svoju ochotu ostro reagovať na odpor. Čína bude vždy blízko, zatiaľ čo USA sú ďaleko a nakoniec odídu.

Kórejská republika, ktorá obchoduje s Čínou viac ako s USA a Japonskom dohromady, je obzvlášť zraniteľná, keďže už utrpela hospodárske škody počas sporov o rozmiestnenie THAAD v Soule v roku 2017. Protesty proti raketovému systému pokračujú. Informoval o tom denník New York Times: “Pre tých, ktorí sú proti nemu, je to pripomienka nebezpečenstva, ktoré hrozí, keď sa necháme vtiahnuť do súperenia medzi dvoma veľmocami.”

Bezpečnostné dôsledky by mohli byť ešte horšie. V súčasnosti Soul a Peking nemajú žiadne územné spory ani dôvod na vojnu. Najväčším vojenským problémom Juhu je Severná Kórea, na ktorú má Peking určitý vplyv a ktorú môže využiť v dobrom i zlom.

Nanešťastie, podľa všetkého ČĽR do veľkej miery upustila od úsilia o presadenie severokórejskej denuklearizácie. V prípade krízy by sa Peking mohol stať aktívne nepriateľským. Dnes by Čína takmer určite bola proti invázii do Kórejskej republiky. Ale ak by sa ocitla v prestrelke s Amerikou, ČĽR by mohla podporiť severokórejský útok, aby odvrátila pozornosť Washingtonu a rozdelila spojenecké sily. Okrem toho by sa juhokórejské vojenské zariadenia stali terčom čínskych raketových útokov, aby sa zabránilo ich využívaniu americkými silami. Ak by sa Soul a ďalšie spojenecké štáty zaviazali k vojne na príkaz Washingtonu, Peking by mal motiváciu preventívne zasiahnuť, ak by hrozil konflikt.

Preto prezident Kórejskej republiky Yoon Suk-yeol odmietol prijať pevný záväzok voči Washingtonu. Zdá sa, že ustúpil od USA v otázkach rozmiestnenia THAAD, členstva v štvorici, polovodičových čipov a obrany Taiwanu. Hoci sa pôvodne zdalo, že Yoonove sľuby a politika “umožňujú tvrdý obrat… po deviatich mesiacoch jeho funkčného obdobia”, James Park z Quincyho inštitútu poznamenal, že “Yoon má ďaleko od jastraba voči Číne”.

To neznamená, že Soul dôveruje Číne. Napriek tomu má Fukuyama z pohľadu Ameriky pravdu. Značne preťažená americká vláda bráni prosperujúceho, ľudnatého spojenca, ktorý by sa sedemdesiat rokov po skončení kórejskej vojny mal vedieť brániť sám. Prečo Soul s viac ako päťdesiatnásobným HDP, dvojnásobným počtom obyvateľov a obrovským technologickým náskokom pred Severnou Kóreou, ako aj s dominantnou globálnou prítomnosťou, žiada americkú ochranu? Odmietnutie podpory dôležitého bezpečnostného záujmu USA vyzerá zároveň lacno, drzo a nevďačne.

Aliancia je však hlavným tromfom Washingtonu pri vyjednávaní. Aby si americká administratíva vynútila túto otázku, musí spochybniť svoju podporu Soulu. Prečo by inak mali juhokórejskí predstavitelia riskovať vlastnú bezpečnosť? Napriek štandardnému tvrdeniu, že aliancia je v americkom záujme, Washington bráni Kóreu pred neurčitými, ale potenciálne vážnymi hrozbami. Juh nebráni Ameriku pred ničím. USA by potrebovali nepravdepodobný súhlas Soulu na použitie jeho základní v prípade akejkoľvek neočakávanej situácie, ktorá nie je spojená s Južnou Kóreou, vrátane konfliktu s Čínou.

Toto bol vždy problém s argumentom “dvojakého použitia”, ktorý uvádzali americkí politici, aby ospravedlnili, že robia viac na obranu Južnej Kórey, aj keby tá v reakcii na to robila menej. Verili, že tento vzťah rozširuje dosah Washingtonu a pomáha zadržiavať ČĽR. Soul však s touto dohodou nikdy nesúhlasil.

Počas studenej vojny, najmä keď sa Juh po kórejskej vojne hospodársky zotavoval a politicky zápasil, Amerika zdôrazňovala obranu Kórejskej republiky pred Severom. Sovietsky zväz neprejavoval veľký záujem o ázijsko-tichomorskú oblasť, ktorá pre neho bola druhoradým divadlom. Maova Čína mala vôľu, ale nemala schopnosť spôsobiť veľké regionálne škody. Preto sa aliancia zamerala na Kim Ir-senove légie. (Soul si tiež predstavoval, že Amerika poskytne štít proti oživenému Japonsku, ale Tokio nemalo chuť na ďalšiu dobyvačnú vojnu proti komukoľvek.)

Hoci vzostup Pekingu pridal novú vážnu potenciálnu vojenskú hrozbu, Kórejská republika zostala nepravdepodobným cieľom. Pokus o obsadenie polostrova by bol praktickou nočnou morou, ktorej by sa bránil Sever aj Juh. Vojna by tiež zničila dôležitého hospodárskeho partnera. Soul nepochybne oceňuje vojenskú prítomnosť USA ako dodatočný odstrašujúci prostriedok proti nepravdepodobnej čínskej agresii. To však neznamená, že Kórejská republika je ochotná zmeniť sa na nepriateľa modernej Ríše stredu, aby pomohla Taiwanu.

Čo by teda bolo potrebné na získanie súhlasu Soulu – v predstihu, aby USA mohli dodať sily, umiestniť materiál a naplánovať operácie už dnes? Určite viac ako žiadosť a viac ako požiadavka. Prinútilo by ultimátum podporené hrozbou stiahnutia amerických vojsk a/alebo ukončenia aliancie Juh, aby sa podriadil? Alebo by takýto prístup odohnal Kórejskú republiku, možno s plánom vyvinúť jadrové zbrane? Išlo by o hru s vysokými stávkami na geopolitické kurča, ktorá by mohla zničiť dlhoročný vzťah.

Soul je len najexponovanejším spojencom USA, ktorý je odhodlaný navliekať čoraz menšiu ihlu a zachovať si hospodárske väzby s Čínou aj bezpečnostné vzťahy s Amerikou. To je v Ázii bežný postoj. Dokonca aj India, ktorá je zapojená do smrtiacich pohraničných bojov s ČĽR, je odhodlaná vyhnúť sa pretrhnutiu vzťahov s Pekingom a vyhýba sa akejkoľvek formálnej bezpečnostnej dohode s Amerikou. Podobne aj Európa, hoci je čoraz kritickejšia voči čínskemu správaniu, sa zatiaľ nechce pripojiť k čoraz brutálnejšiemu krížovému ťaženiu Washingtonu s cieľom rozvrátiť hospodárstvo ČĽR, nehovoriac o vojne o Taiwan. Peking sa nedá ľahko vyhnať ani z Latinskej Ameriky, napriek pretrvávajúcej politickej a vojenskej dominancii Washingtonu v tomto regióne.

Schopnosť Washingtonu prinútiť priateľov, aby nasledovali jeho politiku, najmä voči ČĽR, sa bude naďalej znižovať. Peking má málo medzinárodných priateľov, ale nikto nechce byť jeho nepriateľom.