Hlavnou témou tlačovej konferencie ministra životného prostredia Tomáša Tarabu 7. novembra bola pripravovaná prečerpávacia vodná elektráreň Malinec, ktorej sa venoval spolu s odborníkmi z vodohospodárskej výstavby a zo stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti. Lenže skôr, než sa dostal k domácemu projektu, otvoril európsku politiku – systém ETS-2 a rokovanie Rady ministrov životného prostredia o zmene klimatického zákona EÚ.

Taraba sa k téme dostal viditeľne s politickým zámerom: v úvode hovoril o „zodpovednosti bývalej vlády“, ktorá podľa neho bez odporu súhlasila so zavedením emisného systému, a vyhlásil, že Slovensko sa dnes k nemu musí postaviť „s rozumom, nie ako poslušný žiak Bruselu“.

Zvyšok konferencie už venoval Malincu, obnoviteľným zdrojom a environmentálnym záťažiam. K týmto rovnako dôležitým témam sa vrátime. No dnes sa pozrime na jeho vyjadrenia k ETS-2, lebo tejto téme sa aktuálne venujú všetky politické strany – parlamentné aj neparlamentné – ktoré zrazu objavili jej dôležitosť aj citlivosť. Niekoľko minút, ktoré Taraba venoval Bruselu, napokon odhalili viac o jeho politickej stratégii než o samotnom projekte Malinec.

V tejto časti sa preto pozrieme na Tarabom spomínané rokovanie Rady ministrov EÚ o klimatickom zákone, na jeho výsledky, ako dopadnú na slovenského občana a reálne možnosti Slovenska zvrátiť zavedenie ETS-2.

Taraba o ETS-2 a rokovaní Rady ministrov

Minister Tomáš Taraba na úvod tlačovej konferencie hovoril o výsledkoch nedávneho rokovania Rady ministrov životného prostredia EÚ v Bruseli. Podľa jeho slov sa slovenská delegácia pridala k odporu proti rozšírenému systému obchodovania s emisnými povolenkami (ETS-2) a k zmenám Európskeho klimatického zákona, ktoré určujú nový cieľ zníženia emisií do roku 2040.

„Na rokovaní Rady ministrov sa nám podarilo vytvoriť z krajín V4 veľmi silný blok. Keď videli ostatné štáty, že V4 teraz bude držať pokope a že sa neoddelíme hneď po pár hodinách, tak sa k nám pridalo následne Taliansko, Rumunsko, Bulharsko, Grécko… niektoré štáty žiaľ neskôr odskočili a schválili klimatický zákon a jeho zmenu. Slovensko bude naďalej posilňovať svoju pozíciu kooperácie s inými štátmi a budeme sa snažiť zablokovať implementáciu ETS-2,“ uviedol Taraba. Podľa ministra sa Slovensko stavia proti ETS-2, pretože by podľa neho znamenal prudký rast cien energií, palív a vykurovania pre slovenských občanov.

Rokovanie sa týkalo návrhu Európskej komisie na aktualizáciu klimatického zákona z roku 2021 (schválila Hegerová vláda), ktorý stanovuje cieľ znížiť emisie o 90 % do roku 2040 (oproti úrovni z roku 1990). Tento cieľ má byť odrazovým mostíkom pre zavedenie ETS-2, ktorý po roku 2028 zahrnie aj vykurovanie domácností a cestnú dopravu.

Blokujúca menšina, o ktorej Taraba hovoril, skutočne vznikla – pôvodne ju tvorila Vyšehradská štvorka spolu s Talianskom, Gréckom, Rumunskom a Bulharskom. Spolu zastupovali viac než 35 % populácie EÚ, čo stačilo na zablokovanie návrhu.

Počas nočných rokovaní sa však aliancia rozpadla. Taliansko, Grécko a Rumunsko ustúpili výmenou za ústupky Komisie – najmä odloženie spustenia ETS-2 z roku 2028 na 2029, zvýšenie limitu využívania medzinárodných uhlíkových kreditov z 3 % na 5 %, uznanie biopalív ako prechodového riešenia a prísľub dopadových štúdií do roku 2026.

Výsledkom bolo, že proti návrhu nakoniec hlasovala len V4. Slovensko (Česko, Poľsko a Maďarsko) teda zostalo na strane odporu, no bez vlastných ústupkov a potrebného množstva spojencov. Rada ministrov napokon potvrdila nový klimatický cieľ – 90 % zníženie emisií do roku 2040, odklad ETS-2 o jeden rok a záväzok Komisie pripraviť do konca 2026 podrobné dopadové štúdie pre jednotlivé štáty a sektory.

Uhlíkové kredity: úľava pre bohatých, nie pre Slovensko

Jedným z ústupkov, ktoré Európska komisia ponúkla, bolo zvýšenie limitu využívania medzinárodných uhlíkových kreditov z 3 % na 5 %. Tieto kredity predstavujú obchodovateľné certifikáty, ktoré vznikajú mimo EÚ – v krajinách, kde sa realizujú projekty na zníženie emisií, ako napríklad výsadba lesov, záchyt metánu či obnova energetických systémov. Štáty EÚ si môžu započítať časť týchto zahraničných projektov do vlastného znižovania emisií.

Pre veľké priemyselné ekonomiky, ako Taliansko, Francúzsko alebo Nemecko, to znamená lacnejší spôsob splnenia klimatických cieľov – môžu namiesto nákladných domácich opatrení kúpiť lacnejšie kredity v zahraničí. Pre Slovensko však tento mechanizmus nemá praktický prínos: nemá rozsiahly priemysel, ktorý by takúto možnosť využil, a nemá ani finančné kapacity na nákup veľkých objemov kreditov.

V praxi tak ide o ústupok, ktorý pomáha bohatším štátom západnej Európy, zatiaľ čo menšie a chudobnejšie krajiny ako Slovensko z neho nezískajú žiadnu výhodu – iba budú musieť dodržiavať rovnaké ciele bez kompenzácie.

ETS-2 prehlbuje rozdiely medzi Západom a Východom Európy

Rozšírený systém obchodovania s emisnými povolenkami, známy ako ETS-2, má rovnaké pravidlá pre všetky štáty EÚ, ale jeho dopady rovnaké nebudú. Najtvrdšie zasiahne práve krajiny strednej a východnej Európy – teda tie, ktoré majú nižšie príjmy obyvateľstva a vyššiu závislosť od tradičných palív. Aj Slovensko v 80 rokoch s nadšením plynofikovalo a teraz má za to platiť.

Cena povolenky bude jednotná, no jej vplyv na rodinné rozpočty dramaticky rozdielny: v Nemecku či Holandsku zvýšenie cien domácnosť sotva postrehne, na Slovensku, v Bulharsku či Rumunsku znamená do rodinného rozpočtu citeľný zásah.

Dôvod je jednoduchý: veľká časť obyvateľov týchto krajín kúri plynom, uhlím alebo naftou – teda palivami, ktoré ETS-2 priamo zaťaží. Západné štáty sú naopak ďalej v elektrifikácii a v prechode na obnoviteľné zdroje, takže ich dopad bude miernejší. Pritom nestabilita spôsobovaná  OZE na západe je vyrovnávaná „špinavými“ zdrojmi energie z východu. A ešte za túto pomoc zaplatímne.

Ďalší rozdiel je v možnostiach kompenzácie. Bohatšie krajiny si môžu dovoliť národné dotácie na energie, zľavy na elektrinu či príspevky na zatepľovanie. Chudobnejšie štáty na to nemajú rezervy – a aj keď časť výnosov z ETS-2 pôjde do tzv. Sociálneho klimatického fondu, jeho objem nebude schopný pokryť reálne zvýšenie cien. Vidíme to už dnes, keď energopomoc navrhla vláda zabezpečiť prostriedkami z Plánu obnovy, čo ukazuje, že štát už dnes siaha po európskych peniazoch určených na modernizáciu, aby nimi krátkodobo tlmil rast cien energií. Čo nastane, keď sa tieto prostriedky minú?

V praxi ETS-2 prehlbuje ekonomickú priepasť medzi Západom a Východom Európy: bohatšie štáty zaplatia viac, ale ľahko to unesú; chudobnejšie štáty zaplatia menej v absolútnych číslach, no ich obyvatelia to pocítia omnoho viac. Klimatická politika sa tak mení na politiku nerovnosti.

Kde je spravodlivosť?

Krajiny strednej a východnej Európy, ktoré po roku 1989 vstupovali do EÚ s prísľubom hospodárskeho zbližovania, dnes čelia realite opačnej logiky. Únia uplatňuje rovnaké finančné a emisné pravidlá na nerovnaké ekonomiky. Zavádza systém povoleniek a klimatických daní, akoby medzi Slovenskom a Nemeckom nebol desaťnásobný rozdiel v priemerných príjmoch.

Spravodlivé by bolo, keby EÚ najskôr zrovnala ekonomické podmienky a životnú úroveň, a až potom začala vyberať rovnaké poplatky naprieč Úniou. Len tak by boli náklady na energie, dopravu a bývanie pre domácnosti porovnateľné. Ekologické ciele by prijímal s rovnakým pochopením západ aj východ.

Dnešný prístup je však voči postsovietskym krajinám, ktoré sa do Únie pridali po roku 2004 s nádejou na rovnosť šancí, neférový. ETS-2 a klimatický zákon 2040 túto priepasť ešte prehlbujú – namiesto solidarity medzi štátmi ju EÚ premieňa na systém, kde bohatí platia pohodlne a chudobní bolestivo.

Prečo to vyhovuje Európskej komisii

Ak sa pozrieme, komu súčasné nastavenie ETS-2 najviac prospieva, odpoveď je jednoduchá – samotnej Európskej komisii. Hoci sa ETS-2 oficiálne prezentuje ako „nástroj boja proti zmene klímy“, v praxi sa stal aj novým zdrojom príjmov pre rozpočet Európskej únie. Každá tona oxidu uhličitého, na ktorú sa vzťahuje povolenka, znamená pre Brusel peniaze navyše – či už prostredníctvom predaja povoleniek, alebo prerozdelením výnosov do európskych fondov.

Prečo nemá EK motiváciu stropovať cenu uhlíka? Čím vyššia bude, tým viac Komisia získa. To vytvára zjavný konflikt záujmov: Brusel má finančný prospech z rastu cien energií, ktoré má pritom politicky tlmiť.

Z výnosov ETS-2 sa má financovať Sociálny klimatický fond, no len jeho časť – približne štvrtina.

Zvyšok výnosov poputuje do rozpočtu EÚ ako tzv. vlastný zdroj financovania. Ide o prvý mechanizmus, ktorý umožňuje EÚ získavať príjmy priamo od občanov a podnikov, bez sprostredkovania cez národné rozpočty.

Pre Európsku komisiu je preto ETS-2 viac než klimatický nástroj – je to aj fiškálny experiment, ktorý má Únii zabezpečiť trvalý a predvídateľný príjem. Čím viac zaplatia domácnosti za pohonné hmoty, vykurovanie a energie, tým viac peňazí Brusel vyberie. Z pohľadu byrokracie ide o ideálny systém: rastúce ceny palív sa dajú označiť za „motiváciu k ekologickému správaniu“, zatiaľ čo výnosy plynú do centrálneho rozpočtu ako nový zdroj moci.

V konečnom dôsledku teda ETS-2 posilňuje postavenie Európskej komisie – politicky aj finančne. Pre bežného občana to znamená vyššie náklady, pre Brusel stabilnejší príjem.

Čo z toho vyplýva pre Slovensko

Minister Taraba má pravdu v tom, že Slovensko musí v Bruseli hľadať spojencov. Bez koordinácie s inými štátmi – najmä s krajinami V4 a juhovýchodnej Európy – nemá šancu ovplyvniť smerovanie klimatickej politiky EÚ. Spája ich minimálne to, že ETS-2 bude na obyvateľov tejto časti EÚ dopadať najviac. A pre mnohých sa stane neúnosným.

Zmysel má aj jeho snaha využiť rok odkladu ETS-2 na to, aby Európska komisia musela predstaviť dopadové štúdie – tie môžu poslúžiť ako argument pre nové rokovania.

Lenže aj keby sa tieto štúdie ukázali ako alarmujúce, Brusel nemá žiadnu povinnosť systém prehodnotiť.

V praxi ide len o formálny záväzok – Komisia môže priznať, že dopady sú väčšie, ako predpokladala, no zároveň vyhlásiť, že „systém funguje podľa očakávaní“.

A práve v tom spočíva hlavný problém: Komisia nemá motiváciu niečo meniť. Naopak, čím vyššia bude cena uhlíka, tým viac peňazí potečie do rozpočtu EÚ. To, čo pre občana znamená vyšší účet za plyn či naftu, je pre Brusel len nečakaný fiškálny bonus.

V dôsledku toho má Slovensko len obmedzené možnosti. Môže sa usilovať o zmiernenie dopadov na národnej úrovni (napr. daňové úľavy, príspevky na energie), Môže spolu s ďalšími štátmi požadovať revíziu systému po roku 2026, ale zastaviť ETS-2 ako celok nedokáže.

Európska komisia si systém vybudovala tak, aby bol prakticky nezvrátiteľný. Aj keď sa ukáže, že dopady na domácnosti sú dvojnásobné oproti pôvodným odhadom, pre Brusel to nebude dôvod na zmenu, ale dôkaz, že „mechanizmus funguje“.

Politika strachu a marketing „boja za občana“

Popri systémových problémoch má ETS-2 aj svoju politickú dimenziu. V posledných mesiacoch sa téma ETS-2 stala aj nástrojom politického marketingu. Niektorí ministri a europoslanci varujú, že systém prinesie náklady 3- až 5-tisíc eur ročne na domácnosť, čo by v praxi znamenalo sociálnu katastrofu. Tieto čísla však nie sú výsledkom oficiálnych prepočtov, ale mediálnych extrapolácií najhorších scenárov – často bez ohľadu na trhové limity, kompenzačné mechanizmy či reálnu spotrebu domácností.

Strašenie vysokými dopadmi má jednoduchý cieľ: vyvolať dojem ohrozenia a následne ponúknuť „záchrancu“ – politika, ktorý údajne vybojoval, že náklady nebudú až také katastrofálne.
Keď sa nakoniec ukáže, že účty domácností nevzrástli o tisíce, ale „len“ o stovky eur, môže vláda prehlásiť, že „ochránila občana pred Bruselom“.

V skutočnosti však trhové ceny emisných povoleniek neovplyvňuje žiadna národná vláda. Ich výšku určuje európsky trh s uhlíkom (EU ETS Market), kde cena reaguje na globálne trendy, ekonomickú aktivitu a dopyt po energiách. Národní ministri môžu rokovať len o časovaní, kompenzáciách a prerozdelení výnosov, nie o samotnej cene povoleniek.

Politické reči o „zastavení ETS-2“ sú preto skôr gestom voči verejnosti než reálnym nástrojom moci.

Slovenský minister môže získať rok odkladu alebo dopadovú štúdiu, ale cenu uhlíka, emisný strop ani mechanizmus trhu nezmení. To, čo sa doma prezentuje ako „boj proti Bruselu“, je teda často boj o priazeň voliča, nie o reálnu zmenu systému.

Slovensko medzi poslušnosťou a obhajobou spravodlivosti

Rokovanie Rady ministrov ukázalo, že Slovensko nemá silu zmeniť klimatickú politiku EÚ, ale má právo a povinnosť pýtať sa, či je táto politika spravodlivá. Zatiaľ čo západné krajiny si vyjednali výnimky a úľavy, Slovensko ostalo bez konkrétnych záruk, len s prísľubom dopadových štúdií, ktoré nič nezaručujú.

Minister Taraba môže v Bruseli protestovať, vytvárať bloky a predkladať námietky – no v konečnom dôsledku hrá proti systému, ktorý je pre Brusel finančne výhodný. Európska komisia nemá dôvod ETS-2 rušiť alebo zásadne upravovať, pretože z neho získa nový vlastný zdroj príjmov a politickú kontrolu nad energetickou politikou členských štátov.

Pre Slovensko z toho plynie jednoduché ponaučenie: ak nebude schopné presadiť spravodlivejšie nastavenie európskych pravidiel, zostane platiacim členom Únie bez reálneho vplyvu na rozhodnutia, ktoré priamo zasahujú do života občanov.

Zodpovedná politika dnes preto neznamená ticho prijímať rozhodnutia Bruselu, ale trvať na tom, že solidarita nemôže znamenať rovnaké povinnosti pri nerovnakých možnostiach. Klimatická transformácia Európy má byť spoločným cieľom – nie luxusom, ktorý si môžu dovoliť len tí bohatí.