Môj profil 
Predplatné
Takmer dve tretiny respondentov v prieskume uviedli zmenu v spôsobe komunikácie so staršími členmi rodiny či príbuzenstva po vypuknutí epidémie. Nezmenený spôsob komunikácie vo zvyšnej tretine spontánne opísali najmä muži. Ako poukázali výskumníci, viacero výskumov spoločnosti hovorí o feminizovanej pandémii, a teda o tom, že jej dôsledky v oveľa väčšej miere doliehajú a budú doliehať na ženy. Aj odpovede zo slovenského prieskumu naznačujú, že to boli viac ženy, ktoré podľa ich vyjadrenia zaisťovali aj väčšinu komunikácie so staršími.
Takmer tri štvrtiny respondentov opísali, že komunikácia so staršími členmi rodiny, ktorí žili v inej domácnosti, sa v danom období sústredila najmä na telefonovanie. V tomto prípade sa ukázalo ako riešenie používanie „starších“ technológií ako telefonovanie, ale aj písanie pohľadníc alebo odkazov. „Týmto spôsobom sa im mohlo podariť vyhnúť sa dvojitému vylúčeniu najstarších seniorov – nielen tomu fyzickému, ale aj v digitálnom priestore,“ vyzdvihli výskumníci.
V niektorých odpovediach boli respondenti frustrovaní z nemožnosti komunikovať so staršími príbuznými, ktorí žijú v ústavnej starostlivosti. Vysvetľovali, že ak by aj boli mohli telefonovať, ich starší príbuzní mali často problémy so sluchom, či mobilitou a pracovníci v zariadeniach boli zaneprázdnení, aby telefonické odkazy prepisovali. „Etická dilema súvisiaca so ‚starostlivo sterilizovaným dozrievaním’ tak nadobúda priam fatálny rozmer. Nedôstojné odchádzanie a osamelá smrť sa stali príliš prítomnými,“ uviedli výskumníci. Poukázali, že ústavná starostlivosť o seniorov a rovnako aj zdravotne znevýhodnených sa zvyčajne opiera o veľkokapacitné zariadenia, kde majú tieto osoby minimálny priestor pre individuálne plány a potreby. Ako ďalej dodali, reflexie podobného typu by sa mohli stať inšpiráciou pre budúce plánovanie podobných zariadení, a to aj z hľadiska architektonického riešenia a dizajnu vnútorných priestorov.
Vo výskume sa venovali aj otázke vzájomnej výpomoci medzi príbuznými najmä vo vzťahu k starším členom rodiny. Prieskum poodhalil, že 17 percent respondentov využívalo komunikáciu so seniormi. Napríklad im telefonovali, či „psychicky a morálne podporovali“. O pomoci v podobe nákupu hovorila polovica respondentov.
„Výnimočná situácia a strach z neznáma, ktorý v tej dobe vírus predstavoval, ešte vyostrili ageistické prejavy spojené s infantilizáciou seniorov, teda správaním sa strednej generácie k nim ako k deťom: ‚Starám sa, či všetko majú a som na nich zlý, aby nechodili von‘,“ uviedli výskumníci. Vysvetlili, že tento typ perspektívy súvisí s „otcovským“, ochranným a nadradeným prístupom. Je spojený s etickou dilemou o tom, či máme právo ochraňovať tých, čo máme radi, alebo o ktorých si myslíme, že je to potrebné, aj za cenu obmedzenia ich slobody.
Výskumníci uviedli, že podľa odpovedí z dotazníka bola forma pomoci rodičom či iným príbuzným v seniorskom veku špecifikovaná, tak ako je to aj v bežnom živote. Poukázali, že rozdiel bol v tom, že mimo koronakrízy sa tak deje zväčša podľa preferencií seniorov. Obdobie pandémie podľa výskumníkov oslabilo možnosť starších ľudí rozhodovať sa, tak v oblasti preferencie pomoci, ako aj v jej poskytovaní. Upozornili, že počas pandémie sa mohla oslabiť aj dôvera seniorov vo vlastné schopnosti postarať sa o seba. „Našou úlohou do budúcnosti je naučiť sa, ako si medzi generáciami pomoc nielen dávať, ale ju aj prijímať a najmä nájsť potrebnú rovnováhu v jej poskytovaní a jej inštitucionálnej podpore,“ uzavreli.
.jpg)
.jpg)
