Svet potrebuje antiliberálnu smršť

Ak to máme seriózne zhodnotiť, liberálna hegemónia v krajine je stále veľmi silná. Faktom je, že prakticky všetky základné postoje odovzdávané vo vzdelávaní, humanitných vedách a kultúre od roku 1991 boli postavené na prísne liberálnych formách. Všetko v našej krajine je liberálne, počnúc ústavou. Dokonca aj samotný zákaz ideológie je čisto liberálnou ideologickou tézou. Liberáli nepovažujú liberalizmus ako taký za ideológiu – pre nich je to “pravda v poslednej inštancii” a pod “ideológiou” rozumejú všetko, čo túto “liberálnu pravdu” spochybňuje, ako napríklad socializmus, komunizmus, nacionalizmus alebo politické učenie tradičnej spoločnosti.

To znamená, že liberálna ideológia od samého začiatku nadobudla totalitný charakter. Obvykle liberáli kritizujú totalitarizmus, a to tak pravicový (nacionalistický), ako aj ľavicový (socialistický), a samotný liberalizmus, stotožňovaný (nepodložene a narýchlo) s “demokraciou”, sa stavia proti akýmkoľvek totalitným režimom. Avšak hlboká filozofka a Heideggerova žiačka Hannah Arendtová bystro poznamenala, že totalitarizmus je vlastnosťou všetkých politických ideológií novej doby vrátane liberálnej demokracie. Liberalizmus nie je výnimkou: aj on má totalitný charakter.

Ako v každom totalitarizme ide o to, že určitá skupina spoločnosti (predstavujúca známu menšinu) vyhlasuje, že je údajne “nositeľom univerzálnej pravdy”, t. j. poznania o všetkom, o univerzálnom. A potom, vychádzajúc z fanatického presvedčenia o neomylnosti svojej ideológie, vnucuje svoje názory celej spoločnosti.

Na rozdiel od starej (napr. helénskej) demokracie je väčšina a jej názor v totalitných režimoch vrátane totalitného liberalizmu irelevantný. Na to existuje argument: “Hitlera zvolili Nemci väčšinou hlasov, takže väčšina nie je argument, môže sa rozhodnúť zle”. A čo je “správne”, vie len “osvietená/prebudená” (woke) liberálna menšina. Navyše väčšina je podozrivá a mala by byť pod prísnou kontrolou. Vládnuť by mali pokrokové menšiny.

Liberalizmus prišiel do Ruska práve v takejto podobe – ako hegemónia prozápadných liberálnych menšín, “reformátorov”. Svoje princípy etabloval v politike, ekonomike, filozofii, sociológii, antropológii, právnej vede, etnológii, kulturológii, politológii atď. Všetky humanitné disciplíny úplne ovládli liberáli a dohliadali na ne zo Západu prostredníctvom systému hodnotenia, vedeckých publikácií, citačných indexov a iných kritérií.

Putinov nástup k moci zmenil situáciu len v tom, že priniesol princíp suverenity, t. j. politický realizmus. To nemohlo neovplyvniť celkovú štruktúru liberalizmu v Rusku, keďže liberálna dogma úplne popiera suverenitu a presadzuje, aby sa národné štáty zrušili a začlenili do nadnárodnej štruktúry svetovej vlády. Preto sa s Putinovým nástupom postavili do opozície proti nemu niektoré najdôslednejšie a najradikálnejšie liberálne menšiny.

Väčšina (systémových) liberálov sa však rozhodla prispôsobiť Putinovi, formálne zaujať lojálny postoj, ale naďalej pokračovať v liberálnom kurze, akoby sa nič nestalo. Putin sa jednoducho delil o moc s liberálmi: realizmus, vojenská sféra a zahraničná politika pripadli jemu a všetko ostatné – ekonomika, veda, kultúra a vzdelávanie – im.

V roku 2014, po zjednotení s Krymom, nastal ďalší posun smerom k suverenite a realizmu. A ďalšia vlna liberálov, ktorí cítili, že strácajú svoje bývalé hegemonistické pozície, sa z Ruska vytratila.

ŠVO veľa zmenila, ale dojem je taký, že stále chceme za každú cenu povedať: “Nie, my sme skutoční liberáli, to vy ste neliberálni. To vy ste sa odklonili od liberálnej demokracie podporou nacistického režimu v Kyjeve. A my sme verní liberálnym dogmám. Koniec koncov, patrí k nim aj antifašizmus, takže bojujeme proti ukrajinskému fašizmu, ako to vyžaduje liberálna ideológia.”

Stále máme do činenia so “suverénnym liberalizmom”, teda s (rozporuplným a beznádejným) pokusom spojiť politickú suverenitu Ruskej federácie s globálnymi západnými normami.

Zdá sa, že Putin podpísal dekrét č. 809 o tradičných hodnotách (priamo protikladný liberálnej ideológii) a do ústavy boli zavedené ustanovenia o normálnej rodine a bol spomenutý Boh ako nemenný základ ruských dejín a hnutie LGBT bolo zakázané ako extrémistické a zoznam zahraničných agentov sa neustále rozširuje a nová vlna najradikálnejších liberálov a opozičníkov utiekla na Západ a ruský ľud bol vyhlásený za subjekt dejín a Rusko za civilizovaný štát…. A liberálna hegemónia v Rusku stále pretrváva. Prenikla tak hlboko do našej spoločnosti, že sa začala reprodukovať v nových generáciách manažérov, úradníkov, vedcov a pedagógov.

Teraz sme vstúpili do nového cyklu znovuzvolenia Putina za vodcu národa. Niet o tom pochýb: verejnosť si ho vedome a jednomyseľne volí. Považujte ho za už zvoleného. Veď je našou hlavnou a jedinou nádejou na zbavenie sa liberálneho jarma, zárukou víťazstva vo vojne a záchrancom Ruska. Ale liberálna totalitná sekta nemyslí na to, aby sa vzdala svojich pozícií. Je pripravená bojovať za ne až do konca. Nebojí sa žiadnych vlasteneckých síl v politike, nebojí sa ľudu ( ktorý sa naučili držať pod lavicou pod hrozbou prísneho trestu), nebojí sa Boha (neverí v neho, ani v toho svojho – padlého), nebojí sa vzbury (tu sa niekto pokúsil v lete prejaviť neposlušnosť).

Problém je však veľmi akútny: nie je možné ospravedlniť Rusko ako civilizáciu, ako pól multipolárneho sveta so spoliehaním sa na liberálnu ideológiu a zároveň zachovať hegemóniu liberálov v spoločnosti – na úrovni verejného sebauvedomenia, na úrovni kultúrneho kódu. Niečo podobné ako Smerš je potrebné v oblasti ideí a humanitných paradigiem, ale na tento účel zjavne chýba odhodlanie, personál, inštitúcie a vyškolení kompetentní odborníci – veď práve liberáli už 30 rokov riadia vzdelávanie v Rusku. Zabezpečili sa tým, že blokujú akýkoľvek pokus prekročiť liberálne dogmy. A podarilo sa im to tak, že humanitná sféra sa stala buď liberálnou, alebo sterilnou.

Mnohí si povedia: teraz je na rade ŠVO a voľby – s liberálmi sa vysporiadame neskôr. To je omyl. Ten čas sme už premeškali. Ľudia sa prebúdzajú, krajina sa musí sústrediť na víťazstvo. Ale poraziť Západ na Ukrajine a udržať totalitnú všemocnosť liberálov vo vnútri krajiny je jednoducho teoreticky nemožné. Pokiaľ tu budú, aj víťazstvo bude pyrrhovo.

Preto je teraz čas otvoriť ďalší front – front v oblasti ideológie, svetonázoru a verejného vedomia. Totalitná nadvláda liberálov v Rusku – predovšetkým v oblasti poznania, vedy, vzdelávania, kultúry, definovania hodnôt výchovy a rozvoja – sa musí skončiť.