Prezident Biden bol optimistický a verejne trval na tom, že členstvo Švédska v NATO je vopred rozhodnuté. Podcenil vytrvalosť prezidenta Recepa Erdogana a prehliadol geopolitické dôsledky.

Biden a generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg predpokladali, že stačí nájsť formulku na zachovanie tváre, ktorá by ulahodila Erdoganovej ješitnosti – t. j. vydali by niekoľko kurdských militantov vo Švédsku a Ankara a Štokholm by sa následne pobozkali a udobrili.

Postupom času však Erdogan neustále posúval cieľ a svoje podmienky vylepšoval, aby zahŕňali také otázky, ako je zrušenie zbrojného embarga Švédska voči Turkom, pripojenie sa k boju Ankary proti zakázaným kurdským militantom, ako aj vydanie osôb napojených na moslimského duchovného Fethullaha Gulena žijúceho v USA, ktorého turecká vláda obviňuje z prípravy neúspešného pokusu o prevrat v roku 2016, údajne s americkou podporou.

Švédi si zjavne neuvedomovali, že Turci majú také hlboké znalosti o tajných aktivitách ich spravodajských služieb.

Skrátka, švédsky premiér Ulf Kristersson nakoniec zvolil cestu odchodu, keď v nedeľu podráždene povedal: “Turecko potvrdilo, že sme urobili to, čo sme povedali, že urobíme, ale zároveň hovorí, že chce veci, ktoré mu nemôžeme, nechceme dať.”

“Sme presvedčení, že Turecko prijme rozhodnutie, len nevieme kedy,” povedal a dodal, že to bude závisieť od vnútornej politiky v Turecku, ako aj od “schopnosti Švédska ukázať svoju vážnosť”.

Stoltenberg reagoval stoicky: “Som presvedčený, že Švédsko sa stane členom NATO. Nechcem uviesť presný dátum, kedy sa tak stane. Doteraz to bol zriedkavý, neobvyklý a rýchly proces členstva. Za normálnych okolností trvá niekoľko rokov.”

Švédske ministerstvo obrany medzitým v pondelok oznámilo, že sa začali rokovania o bilaterálnom bezpečnostnom pakte s Washingtonom – tzv. dohode o obrannej spolupráci -, ktorý umožňuje pôsobenie amerických jednotiek vo Švédsku.

Ako uviedol minister obrany Pal Jonson, “mohlo by to znamenať skladovanie vojenských zásob, investície do infraštruktúry, ktorá by umožnila podporu a právny status amerických jednotiek vo Švédsku. Rokovania sa začali, pretože Švédsko je na ceste stať sa spojencom Spojených štátov prostredníctvom členstva v NATO.

To znamená, že USA už nečakajú na formálne potvrdenie vstupu Švédska do NATO, ale jednoducho budú predpokladať, že Švédsko je de facto spojencom NATO!

V pondelkovej tlačovej správe amerického ministerstva zahraničných vecí sa uvádza, že bilaterálny bezpečnostný pakt “prehĺbi naše úzke bezpečnostné partnerstvo, posilní našu spoluprácu v multilaterálnych bezpečnostných operáciách a spoločne posilní transatlantickú bezpečnosť”. Odvolávalo sa na záväzok USA “posilniť a oživiť americké partnerstvá s cieľom čeliť spoločným bezpečnostným výzvam a zároveň chrániť spoločné záujmy a hodnoty”. 

Podstata veci spočíva v tom, že bezpečnosť poskytne potrebnú oporu pre okamžité nasadenie USA vo Švédsku, čo inak nie je možné bez toho, aby Štokholm formálne zavrhol svoju desaťročia trvajúcu politiku vojenskej neangažovanosti.

Táto dômyselná cesta znamená pre Švédsko, ktoré má dlhú históriu vojnovej neutrality, monumentálnu zmenu. Inak povedané, Rusko je dôrazne proti členstvu Švédska v NATO, ale Washington aj tak dosahuje svoj cieľ.

Zaujímavé však je, že Fínsko, ktoré pod tlakom USA tiež hodilo ruku do ringu NATO, sa zrejme neponáhľa s rokovaniami o pakte s Washingtonom, hoci má s Ruskom 1 340 km dlhú hranicu. Fínsko zastáva názor, že do NATO vstúpi v rovnakom čase ako Švédsko.

Minister zahraničných vecí Pekka Haavisto v nedeľu novinárom povedal: “Fínsko sa neponáhľa so vstupom do NATO natoľko, aby sme nemohli čakať, kým Švédsko dostane zelenú.” Bývalá fínska prezidentka Tarja Halonenová raz povedala, že Fínsko a Švédsko sú “sestry, ale nie dvojčatá”. Majú spoločné črty, ale ich motivácia nie je rovnaká.

Na rozdiel od Švédska, ktoré bolo po celý čas na obežnej dráhe Západu a počas studenej vojny poskytovalo západným mocnostiam tajné spravodajské informácie, a to bilaterálne aj prostredníctvom NATO, Fínsko malo jedinečný vzťah s Ruskom, čo vyplývalo z jeho histórie.

Fínsko sa počas studenej vojny stavalo do pozície neutrálnej krajiny, ktorá udržiavala dobré vzťahy so Sovietskym zväzom, a to na základe doktríny, ktorú umožnila Dohoda o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci (1948) s Moskvou, ktorá slúžila ako hlavný nástroj fínsko-sovietskych vzťahov až do roku 1992, keď sa Sovietsky zväz rozpadol.

Pakt z roku 1948 určite poskytol Fínsku dostatok slobody na to, aby sa stalo prosperujúcou demokraciou, zatiaľ čo Švédsko sa napriek verejnej neutralite počas väčšiny studenej vojny stalo za zatvorenými dverami kľúčovým partnerom NATO v severnej Európe.

Je možné, že neutralita by pre Fínsko stále mohla zostať atraktívnou alternatívou. Samozrejme, iná vec je, ak sa v prípade rozsiahleho konfliktu v Európe dramaticky zmení pomer síl v regióne.

Členstvo Švédska (alebo Fínska) v NATO nie je na dosah ruky. Švédsko buď nie je schopné, alebo ochotné splniť požiadavky Turecka. Okrem toho tu pôsobia premenné.

Najdôležitejšie je, že trajektória súčasného Ruskom sprostredkovaného zbližovania medzi Ankarou a Damaskom bude mať zásadný vplyv na osud kurdských skupín v regióne – a kurdsko-americkej osi v Sýrii. Washington varoval Erdogana pred snahou o zblíženie s prezidentom Bašárom Asadom.

Situáciu ďalej komplikuje skutočnosť, že v júni sa v Turecku uskutočnia prezidentské a parlamentné voľby a Erdoganov politický kompas je nastavený. K akejkoľvek zmene jeho kalkulov môže dôjsť najskôr v druhej polovici roka 2023.

Šesť mesiacov je v západoázijskej politike dlhá doba. Medzitým sa do leta fenomenálne zmení aj vojna na Ukrajine.

Fínsko je pripravené čakať do leta, ale Švédsko (a USA) to nedokážu. Podstatou veci je, že členstvo Švédska v NATO v skutočnosti nie je o vojne na Ukrajine, ale o obmedzení ruskej prítomnosti a stratégie v Arktíde a na severnom póle. Má to aj obrovský hospodársky rozmer.

Vďaka klimatickým zmenám sa Arktída čoraz viac stáva splavnou námornou cestou. Podľa názoru odborníkov budú mať štáty hraničiace s Arktídou (napr. Švédsko) obrovský záujem na tom, kto bude mať prístup k zdrojom tohto regiónu bohatého na energiu a nerastné suroviny, ako aj na nových námorných trasách pre globálny obchod, ktoré topenie vytvára, a kto ich bude kontrolovať.

Odhaduje sa, že štyridsaťtri z takmer 60 veľkých ložísk ropy a zemného plynu, ktoré boli objavené v Arktíde, sa nachádza na území Ruska, jedenásť na území Kanady, šesť na Aljaške [USA] a jedno v Nórsku. Jednoducho povedané, strašidlo, ktoré prenasleduje USA, je: “Arktída je ruská.”

Stačí sa pozrieť na mapu vyššie. Švédsko môže prostredníctvom NATO prispieť k zabezpečeniu Arktídy pomerne veľkou mierou. Fínsko má síce silný priemysel na stavbu ľadoborcov a lodí, ale práve vysoko efektívna ponorková flotila Švédska bude kľúčová – tak pre polárnu obranu, ako aj pre blokovanie prístupu Ruska k svetovým oceánom.