Tours 4. novembra 2018 (HSP/Foto: Karol Jerguš)

V meste frankskom Tours žil v deviatom storočí rytier, menom Abbo, ktorý bol nielen výborným učencom práva, ale pri zámožnosti svojej i veľmi bohabojným kresťanom. Zbožná bola i vznešená manželka jeho. Žili šťastne, ale šťastie ich nebolo úplné, lebo nemali potomka, ktorému by boli mohli zanechať značný majetok svoj

Nábožný otec pokľakol v Svätvečer pred jasličky, v akých odpočíval novonarodený Spasiteľ sveta, a vylieval vrúcné modlitby k milostivému Bohu, aby popriať ráčil mu túžobne žiadaného syna. Milostivý Boh vypočul prosbu jeho. Roku 879 narodil sa mu syn, ktorému dali zbožní rodičia pri krste meno Odo – to jest bohatý, znamenitý. Sotva bol pokrstený Odo, vzal ho na ruky zbožný otec Abbo a odporúčal ho vrúcnym vzývaním sv. Martinovi.

Aby syn mohol sa vychovať zdarne, odovzdal ho, keď poodrástol, kňazovi, ktorý žil sväte. Malý vtipný Odo prosieval často Matku Božiu o príhovor, aby život jeho bol milým Bohu. Keď vyrástol na mládenca, poslal otec syna svojho na dvor vojvodcu Vilhelma z Akvitánie, aby sa priučil cnostiam rytierskym.

Tam bol hlučný, skvelý život. Neskúsený mladík, ponechaný na seba, vsal do seba jed zlého príkladu ľahtikárskych mladých rytierov; hry rytierske a poľovačky boli obľubou jeho, vyhýbať začal službám Božím, ktoré predtým v dome otcovskom bývali jedinou zábavou a potešením jeho. Milosť Božia upomínala a strašila s času na čas svedomie jeho snami. I priblížil sa Svätvečer narodenia Pána a nestály, do nešťastia poklesajúci mladík vzýval Matku Božiu, aby nenechala zahynúť ho v nebezpečenstvách zkazeného sveta. Na druhý deň ráno pri službách Božích, keď kňazi prespevovali chválospev, začala bolieť hlava Oda a veľké bôle sužovali ho potom za tri roky. Už pochybovalo sa o uzdravení jeho, i zložil sľub, že chce venovať celý život svoj službe sv. Martina. A hľa, bôle prestali a on ozdravel. Bolo mu vtedy deväťnást rokov. I stal sa klerikom u chrámu sv. Martina. Každú noc navštevoval hrob sv. Martina, biskupa Túrskeho, ačkoľvek bol veľmi pokúšaný zlým duchom.

V kláštore žil utiahnute a usilovne zaoberal sa učením bohoslovia, čítaval i svetských spisovateľov, najmä Virgila, ktorého reč si obľuboval. Ale Boh dal mu na vedomie, že spisy pohanské nepatria tým, ktorí posvätili sa Bohu. A Odo zriekol, sa tohto čítania navždy, i čítaval od tohoto času iba sv. Písmo a spisy sv. Otcov cirkevných. Posvätený za kňaza, stal sa učený a zbožný Odo kanonikom u sv. Martina. Učenosť jeho bola veľká. I požiadali ho raz kanonici, aby vysvetlil im morálku – náuku o mravoch svätého pápeža Gregora. Odo vzpieral sa v pokore svojej. I zjavil sa mu sám sv. pápež, podal mu pero do ruky a naložil mu, aby vyplnil žiadosť ich. A vyhovel požiadavke skvele. Ako kanonik žil veľmi prísne. Všetok dôchodok rozdal chudobným a nestaral sa o pokrm na budúce dni. Tu spísal i krásné duchovné spisy. Milostivý Boh zjavil vernému sluhovi, aby vstúpil do rádu sv. Benedikta. I opustil Odo kláštor kanonický u sv. Martina Túrskeho, vzal si sto kníh svojich a odišiel do kláštora v Beaume, ktorý riadil blahoslavený muž, opát Berno. V tomto kláštore zachovávané boli prísné pravidlá svätého Benedikta. Opát Berno, ktorý znal učenosť Odovu, tú „otvorenú knižnicu“, ako býval nazývaný, zveril mu hneď dozor nad školou kláštorskou. Pri mnohých prácach a starostiach svojich nezabúdal učený Odo na plnenie prísnych pravidiel rádu. A milostivý Boh zjavil úľubu Svoju nad prísnym plnením predpisov so strany Odovej zrejmým divom. Pravidlá rádu predpisovali medzi iným, aby každý mních pozbieral odrobiny, ktoré odpadávali pri jedení a požil ich pred dokončením čítania slova Božieho, alebo iných nábožných spisov. Jedného dňa oneskoril sa Odo, a keď práve niesol rukou odrobiny do úst, pokynul opát, aby sa prestalo čítať. Čože si mal počať teraz poslušný a pokorný Odo s odrobinami?

Keby bol položil ich na stôl, bolo by to bývalo prestúpením pravidla, keby bol požil ich po čítaní sv. Písma, bolo by to bývalo tiež neposlušnosťou. Po dokončenej modlitbe išiel ku prísnemu opátovi, hodil sa k nohám jeho a vyznal pochybenie svoje. Opát Berno žiadal, aby mu ukázal tie odrobiny. Odo otvoril ruku, a hľa, miesto odrobín boly tam drahocenné perly. Opát zdesil sa a vynaložil divotvorné perly ku ozdobe chrámu. V Beaume stalo sa tiež, že hlasno oznámil prítomným, ako trápený je skrze zlého ducha pre odrobiny chlebové, ktoré nechával upadnúť na zem. On hovoril, že diabol naplnil celé vrece odrobinami a teraz pri súde Božom ukazuje to vrece. Úzkosť a strach zomierajúceho pôsobili veľmi dojemne na prítomných, že žiaden z nich neopovážil sa prestupovať pravidlá rádu, ba ani túto nepatrnú požiadavku.

Po smrti sv. Berná vyvolený bol sluha Boží Odo za opáta kláštora benediktínskeho. On uviedol ešte prísnejší poriadok do kláštora v Bóme. Niektorí noví mnísi nechceli sa podrobiť prísnym pravidlám. Horlivý muž Boží nechcel tiež popustiť na prísnosti. I uzavrel, že opustí Beaume a utiahne sa do kláštora v Clugny, ktorý nedávno bol zriadený skrze svätého Berna. Svätý Odo odišiel skutočne do kláštora v Klyni a niektorí bratia nasledovali ho. Toho času ten kláštor bol ešte veľmi biedny. Svätý opát utiekal sa o príhovor ku svätému Martinovi Túrskemu. A svätý potešil ho uistením, že prozreteľnosť Božia neopustí ho. Svätý opát pracoval neúnavne. Najprv dostavil svätý Odo kláštor a potom vystaval veľký a nádherný chrám kláštorský. I mnohí mužovia a mladíci zo vznešeného a bohatého rodu vstupovali do slávneho kláštora. A tak výsledok dosvedčil zjavenie svätého Martina: kláštor Klynický stal sa najslávnejším vo Franksku.

Svätý Odo bol veľmi štedrým oproti chudobným a biednym ľudom, a to i vtedy, keď boli dotieravými, nikoho neprepustil z kláštora bez almužny. On hovorieval:

„Slepí, krívajúci, biednici sú vrátnikmi nebies, kto odstrkuje ich na zemi, má príčinu báť sa, že v hodine smrti odoprú mu prístup do neba.“

A keď zbadal, že niektorý mních tvrdo okríkol chudobného človeka, privolal bedárovi:

„Priateľu, keď tento brat niekdy príde ku bráne nebeskej, nuž zachádzaj s ním práve tak, ako nakladá teraz on s tebou!“

Aby pohol bratov svojich ku štedrosti oproti bedárom, rozprával im častejšie túto udalosť: „Mladý mních poberal sa v studenej noci zimnej ku službám Božím. Pri bráne chrámu zbadal polonahého žobráka. Pohnutý útrpnosťou, podal mu vrchné rúcho svoje. Počas služieb Božích a modlitby hodinkovej trpel veľkú zimu. Keď potom po modlitbe „Laudes“ navrátil sa do izbičky svojej, aby sa zohrial v lôžku, našiel zlatú knihu, ktorej cena bola taká veľká, že ľahko mohol si zadovážiť nové vrchné rúcho.“Svätý Odo nikdy nespomenul meno toho mnícha, ale všetci bratia predsa verili, že sám dostal túto divotvornú odmenu, lebo bolo obyčajou jeho, že hovorieval o sebe iba v tretej osobe, keď išlo o preukázanie milosti alebo o povzbudzujúce skutky.

Svätý opát Odo rozšíril slávnú kongregáciu klyniskú, ktorej predpísal zvláštné pravidlá,  pozakladal tiež mnohé iné kláštory. Pápež Lev VII. povolal ho dva razy do Ríma. Keď roku 938 druhý raz bavil sa v Ríme, naložené bolo mu, aby opravil dialógy o živote svätého Martina, spísané skrze Sulpicia Severa. Svätý opát Odo prichytil sa do práce a písal s jedným mníchom v záhrade naloženú knihu. Zvon kláštorný dal znamenie ku modlitbe večernej. Svätý muž, ktorý znal pravidlo, dľa ktorého nebolo slobodno napísať ani jednu písmenu, keď volá hlas zvonu k modlitbe, nechal ležať otvorenú knihu na stole v záhrade a poberal sa ochotne do chóru. Po modlitbách išiel za povinnosťami svojimi a kniha ležala roztvorená cez celú noc na slobodnom povetrí. V noci lial sa dážď prívalom a zalial i zaplavil všetko v záhrade. A hľa, kniha bola neporušená, a to tak, že, ačkoľvek biele kraje listov boly ovlažené, žiadna písmena nebola zotretá.

Roku 942 povolal pápež Štefan II. svätého opáta Oda do Ríma, a poslušný sluha Boží, ačkoľvek nemocou zoslabený, poberal sa po tretí raz do večného mesta ku hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla. Ale keď cítil blízku smrť svoju, prosil o dovolenie, aby mohol navštíviť ešte raz hrob ochrancu a orodovníka svojho, sv. Martina Túrskeko. I prišiel po mnohom namáhaní do mesta Túru a odovzdal tam pri hrobe sv. Martina dušu svoju do rúk Božích dňa 18. novembra roku 940. I na hrobe jeho stali sa mnohé divy a preto bol vriadený do počtu svätých. Spisy jeho prechovávali sa v knižnici v Klyni. Svätý Odo vyobrazuje sa v rúchu benediktínskom ako opát s palicou pastierskou, kľačiac na stupňoch oltára, na ktorom zjavuje sa mu Panna Maria s Ježiškom v náručí.

Svätý opát Odo vyhýbal všetkým starosťam o veci pozemské a staral sa úzkostlivo iba o duševné spasenie, svedomitým plnením i tých najnepatrnejších povinností stavu svojho, a dôveroval úplne v prozreteľnosť Božiu. Ked išlo o plnenie pravidiel prísneho rádu, pretrhol i tú najvážnejšiu prácu svoju, ktorá dala sa odložiť na iný čas. Kresťan, tu máš pokynutie, ako máš žiť v stave svojom. Rozváž si, čo hovorí v tomto ohľade sv. Tomáš Akvinský:

„Ježiš Kristus nezabraňuje síce každú starosť o dočasné veci dľa stavu svojho, ale On zakazuje iba veľmi úzkostlivú starosť, ktorú máva človek o tieto veci.“

Múdry Šalamún zvolal:

„Žobroty a statkov nedávaj mi ó Bože, iba daj potrebu živnosti mojej.“  Veď i prorok Boží hovorí:

„Z práce rúk svojich jedávať budeš, blahoslavený si, a dobre bude tebe.“

Svätý Odo veľmi sa zarmútil, keď nepožil odrobinky chlebové dľa pravidla v čase svojom. To pravidlo o zbieraní odrobiniek chlebových mali by si pripustiť k srdcu mnohí márnotratní kresťania, dľa mena, času nášho. Mali by spomenúť si na slová Krista Pána, najmä pri bohatých hostinách, ktoré slová privolal po učinenom zázraku sv. apoštolom a učeníkom :

„Zoberte odrobiny, ktoré pozostali, aby nezahynuli!“

Pán Ježiš učil sám apoštolov, ako sa modlievať máme, a v tej modlitbe stojí prosba:

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

Tými slovami posvätil Pán Ježiš chlieb ako najpotrebnejší pokrm. Zbožný kresťan menuje chlieb „darom Božím“  a keď chce uctiť niekoho, podá mu chleba, aby si odkrojil. Tak vážili si zbožní predkovia naši chlieb a vážia si ho i dnes dobrí kresťania, že zbierajú odrobiny jeho, poľúbia ich a s úctou požívajú.

Karol Jerguš