Vrúcné ich prosby boli konečne vyslyšané: narodil sa im syn, ktorému pri sv. krste dali meno Nikolaos či Mikuláš. Šťastliví, naradovaní rodičia považovali synka za zriedkavý dar milostivého Boha, i starali sa o jeho výchovu čo najbedlivejšie. Milosť Božia pôsobila vidome v ňom, keď bol ešte iba nemluvniatkom. Vo stredu a piatok sa postieval, keď ešte bol pri prsiach matkiných; lebo v tie dni len k večeru požíval mlieka matkinho.

A to zachovával potom po celý svoj život; lebo bol veľmi zdržanlivý a veľmi prísne sa postieval. A milosť Božia objavovala sa u neho čo rok zrejmejšie, že natešení rodičia mohli predvídať v ňom budúceho veľkého muža Božieho. S ľahkosťou učil sa chlapčok vyslovovať meno Božie, najsvätejšie meno Spasiteľa a preblahoslavenej Jeho matky, Panny Márie, značiť sa znamením sv. kríža, spínať rúčky svoje k modlitbe, podávať štedré almužny chudobným.

A keď povyrástol, dali mu starostliví rodičia dvoch učených a zbožných kňazov za vychovávateľov a učiteľov. Títo dali si starostlivé záležať na tom, aby veľkými darmi duševnými nadaný mladík osvojil si počiatky všetkých vied svetských; ale ešte viac starali sa o to, aby dôkladne naučil sa a pochopiť články učenia Kristovho, osvojil si bohumilé mravy a ozdoboval jaro života svojho skvelými cnosťami.

Keď vyrástol na krásneho mládenca, išiel s privolením rodičov na vysoké školy, na ktorých vzbudzoval obdiv u vrstovníkov svojich usilovnosťou, vtipom, pamäťou, a najmä nevinnosťou srdca, svätosťou života a dobročinnosťou. Nikdy nešiel do školy alebo z nej bez toho, aby nebol vkročil do chrámu a tam sa pomodlil, a peniaze, ktoré u seba mal, nebol štedre rozdával chudobným.

Stalo sa, že raz pri dverách chrámových prosila ho chudobná, na obidve nohy chromá ženička o almužnu. Svätý Mikuláš nemal už nič pri sebe. Hlboko dojatý biedou jej pozdvihol milosrdný zbožný mládenec oči svoje k nebu a modlil sa skrúšene, potom obrátil sa k žene, prežehnal ju znamením sv. kríža a v prítomnosti mnohých divákov riekol v prostote srdca svojho s pevnou vierou:

„V mene Pána Ježiša Krista vstaň a choď!“  A žena povstala a išla zdravá za svätým Mikulášom.

Množstvo ľudu videlo tento zázrak, ďakovalo milostivému Bohu a zvelebovalo mladého divotvorcu. Keď so skvelým výsledkom dokončil školy verejné a osvojil si vedy svetské, zatúžil po dokonalom naučení sa i vied bohosloveckých; lebo si zaumienil, že vstúpi do stavu duchovného. Rodičia tešili sa tomu. A svätý Mikuláš zdvojnásobnil usilovnosť svoju, aby sa dokonale vyučil vedám bohosloveckým.

Aby mu dobrotivý Boh poprial k tomu milosti svojej, modlieval sa ešte horlivejšie a ku dvom týždňovým pôstom pridal ešte tretí v sobotu. Každý týždeň spovedával sa skrúšene a pristupoval ku stolu Pána, aby posilňoval dušu svoju chlebom anjelským. Pokora jeho bola veľká. Seba opovrhoval, keď bližných vysoko vznášal. Rodičov svojich poslúchal so všetkou ochotou a miloval ich nežnou láskou citlivého srdca detinského.

Poblúdených vrstovníkov privádzal na cestu spasiteľného polepšenia. V obcovaní s ľuďmi vyhýbal sa márnivým rečiam. Mládenecká čistota a nevinnosť jeho duše a srdca odbleskovali sa s krásnej mu tváre. Biskupom v meste Myre bol staručký jeho ujec. Keď tento počul o skvelých cnosťach vnukových, žiadal si túžobne videť zbožného mládenca a získať ho duchovnej správe svojej. Obrátil sa na rodičov a požiadal ich, aby synka svojho sverili pod jeho opateru a vodcovstvo.

S radosťou išiel svätý Mikuláš do Myry k ujcovi a u nôh jeho pokračoval v učení bohosloveckých vied. Po skvelej príprave posvätil ho biskup za kňaza a zvolal:

„S Mikulášom vychádza nové svetlo pre cirkev Božiu! Šťastné bude stádo, ktorého pastierom sa stane!“

Bohabojní rodičia radovali sa veľmi a boli prešťastní, že syn ich stal sa kňazom a že po posviacke ešte väčšími cnosťami kresťanskými sa skvel.

Ale radosť ich netrvala dlho! Roku 300 zúril mor nielen v krajinke Lycii, ale i po celom Východe. I milí rodičia jeho zachvátení boli strašnou morovou ranou a behom troch dní zomreli jeden za druhým. Svätý Mikuláš stal sa po smrti svojich rodičov dedičom veľkého bohatstva.

Ale muž Boží ukázal zrejme, ako treba používať statky pozemské, aby ony prinášali stonásobný úžitok: veľký majetok svoj užíval dľa vôle Božej ku prospechu duševného spasenia svojho; lebo plnými rukami rozdával milodary a pomoc svoju núdznym.

A to dialo sa najčastejšie tajne; lebo sa pridŕžal pravidla: nech nevie ľavica, čo robí pravica. Áno, srdce jeho a ruky boly vždy otvorené chudobným, nešťastným bratom a sestrám; on nasyťoval a tešil každého. A nie jeden ubiedený, nemocný a nešťastný spínal ruky k nebu a požehnával neznámeho dobrodinca, ktorý svojím štedrým darom vytrhol ho zo zármutku, biedy, nešťastia, zúfalstva.

Najčastejšie podporovával štedre chudobné dietky, opustené siroty, aby mohli dostať dobré vychovanie; chudobné panny, aby neutratili nevinnosť svoju. Všeobecne známa je nasledujúca udalosť. Raz rozprávali priatelia, ktorí prišli boli z rodného mesta Patary, svätému Mikulášovi, že istý všeobecne známy bohatý a vznešený zeman veľmi schudobnel a že skoro hladom s rodinou svojou zomiera.

I to hovorili o ňom, že, keď si nevedel v biede a trápení svojom ináč pomôcť, nedávno v zúfalstve radil trom cnostným, vzdelaným a krásnym dcérkam, aby obetovali nevinnosť svoju a sprevádzali s telom svojím hanobné remeslo; lebo že nie je v stave, aby ďalej živil seba, dcéry a ostatnú rodinu, a že pracovať nevládze a žobrať sa hanbí.

Keď svätý Mikuláš počul o tomto nešťastí slávnej predtým rodiny a o nebezpečenstve, ktoré hrozilo vznešeným kresťanským pannám: hneď bol hotový pomáhať v biede a prekaziť hroziace nebezpečenstvo. V noci tajne priblížil sa k domu zemanovmu a vhodil polootvoreným oknom do spálne utrápeného otca veľký mešec peňazí, ktoré postačovaly mu nielen na výživu domácich, ale i na útrovy a veno, že mohol vydať najstaršiu dcéru za poriadneho muža.

A keď sa vydala, zase opakoval sluha Boží dar svoj a zeman mohol i druhú dcéru počestne vydať. To isté urobil svätý Mikuláš i po tretí raz. Ale obdarovaný otec strážil celé noci; a keď svätý Mikuláš s darom priblížil sa ticho k jeho domu, do spálne hodil a rýchlo sa vzdiaľoval, ponáhľal sa zeman za neznámym dobrodincom, dohonil ho, padol mu k nohám a ďakoval srdečne.

Svätý Mikuláš zdvihol vďačného zemana a riekol:

„Ja som vykonal len povinnosť kresťanskú. Ďakujte Pánu Bohu a nie mne za dary, a nehovorte nikomu, čo sa stalo.“

Ale táto vznešená neslýchaná udalosť nedala sa utajiť a celý kraj zveleboval štedrého darcu, svätého Mikuláša. Pokorný sluha Boží nemohol zniesť chválu svetskú. I vyhýbal sa ľuďom, ktorí ho zvelebovali, ako len mohol. Čím viac sa uskromňoval, tým viac zavznievala chváľa o ňom so všetkých strán.

Konečne tak domrzelo ho zvelebovanie, že sa vybral do Svätej Zeme, aby tam v Jeruzaleme, v Betleheme a na iných svätých miestach, kde Spasiteľ sa narodil, a umrel, z mrtvých vstal, i na nebe vstúpil, ešte väčšou láskou k milostivému Bohu sa rozohrial, Bohu slúžil a niekde na púšti, alebo v tichom kláštore za príkladom iných bohumilých mužov seba zapieral. I vysadol na loď, ktorá plavila sa popri brehu morskom ku Svätej Zemi.

Plavba konala sa šťastne po tichom mori. Svätý Mikuláš pohrúžený bol v skrúšenej modlitbe a nezdal sa pozorovať na veselý život na lodi. Naraz povstal a riekol, že je čas, aby mornári zakotvili loď v blízkom prístave; lebo že nastane nezadlho veľká búrka. Rozpustili námorníci, ktorí trávievali život svoj na širokom mori a znali, kedy povstáva obyčajne búrka, dali sa do smiechu; lebo počasie zdalo sa im byť veľmi pohodlné.

A hľa, zrazu začal duť silný vetor, obloha zatemnela, hrom zarachotil v dialke, blížil sa rýchlo, blesky udieraly do rozbúreného mora, dážď lial sa prívalom, loď hádzaná bola vlnami sem-tam, že sťažne, boky lode a rebrá jej práskali. Všetci námorníci a cestovatelia považovali sa za stratených. Svätý Mikuláš stál nepohnute a ticho modlil sa; ani najmenší strach nebolo badať na ňom. Námorníci, ktorí pred chvíľou sa smiali, prosili sluhu Božieho, aby modlil sa k Bohu o zmilovanie, aby nezahynuli.

Sluha Boží vyhovel ich žiadosti. A hľa, na modlitbu jeho utíšilo sa more a loď mohla bezpečne plávať ďalej, až doplavila sa na určité miesto do prístavu. Svätý Mikuláš vystúpil na breh a putoval na sväté miesta. Po dokonanej pobožnosti išiel do kláštora, menom sv. Sion, a tam chcel v tichosti slúžiť Bohu a lepšie sa zdokonáliť.

Neskôr cítil, že milostivý Boh určil ho k verejnému životu. I opustil kláštor, keď raz počul pri skrúšenej modlitbe nadzemský hlas:

„Mikuláš, vráť sa k predošlému životu svojmu, aby meno Moje skrze teba bolo zvelebované!“

I navrátil sa do mesta Myry. Keď svätý Mikuláš vrátil sa do hlavného mesta Lycie, do Myry, zomrel bol biskup miestny. Biskupi z okolia a duchovenstvo miestné s veriacim ľudom sišli sa, aby na uprázdnenú stolicu biskupskú vyvolili a dosadili dôstojného nástupcu. Keď sa modlili pred voľbou za osvietenie Ducha svätého, dal všemohúci Boh najstaršiemu biskupovi vnuknutie, aby vyvolili za biskupa toho kňaza, ktorý na druhý deň ráno prvý príde do chrámu.

Biskup oznámil toto vnuknutie prítomným a radil pokračovať dľa neho. Táto rada ľúbila sa všetkým. Svätý Mikuláš nevedel o ničom a išiel včas ráno, ako obyčajne, do chrámu, aby sa modlil a dnes aby spojil modlitbu svoju s veriacimi, ktorí sa chceli modliť o vyvolenie zbožného biskupa. A svätý Mikuláš prišiel prvý ku službám Božím a pokľakol si pred oltár. Biskupi a duchovenstvo, ktorí ho uzreli, s radosťou zvolali:

„Tento je biskup! Sám Boh posiela nám ho!“

I pristúpili k nemu kňazi, predviedli pred najstaršieho biskupa, aby ho pomazal. Pokorný sluha Boží vzpieral sa, odvolával sa na nehodnosť a neskúsenosť svoju, prosil, všetko márne: posvätený bol dľa všeobecnej žiadosti za biskupa a hneď i nastolený. A stal sa vzorom biskupov. Prejavoval najväčšiu horlivosť ohľadom kráľovstva Božieho a stáda, ktoré mu Boh sveril. Bol opravdivým otcom veriacich a najštedrejším podporcom.

Od posviacky svojej za biskupa bol o mnoho ešte prísnejší oproti sebe: činil prísné pokánie, postieval sa cez celé dni, obyčajne iba k večeru požil trochu pokrmu, nepožíval nikdy mäsa, spával málo, najväčšiu časť noci strávil na modlitbách a v sv. rozjímaní, ostatok ležiac na holej zemi. Sv. omšu slúžieval denne s najväčšou skrúšenosťou a pri mnohých slzách radosti i bôľu. Celý deň potom obetoval modlitbe, prácam úradným, zapieraniu seba a dobročinnosti.

Bol nielen opravdivým otcom duchovným, ale sa i staral o dobrobyt hmotný bližných svojich. Na srdci ležali mu chudobní, vdovy a siroty, nemocní a uväznení: im obetoval skoro celý dôchodok svoj. A nielen pomáhal tým, ktorí prosili ho o podporu, ale sám tajne vyhľadával nešťastných a v skrytosti uľavoval ich biedu. Učil nevedomých, obracal hriešnikov. Slovom, bol skvelým príkladom zbožnosti, dobročinnosti, trpezlivosti a pokory.

Toho času panovali nad mohútnou ríšou rímskou pohanskí cisári Dioklecián a Maximian Herkulius, ktorí krvavo prenasledovali kresťanov. Ostrými zákonami prikazovali, aby každý občan obetoval modlám. Kto neuposlúchol a bol obžalovaný jako kresťan, ten bol ukrutne mučený a usmrtený. Svätý Mikuláš nedal sa nastrašiť krvavými zákonami; on zastával pred celým svetom a neohrožene bojoval pre meno opravdivého, živého Boha.

Nedal na zákazy cisárske, na hrozby a tresty, chodieval po biskupstve svojom, z mesta do mesta, od domu do domu: a všade hovoril o bláznovstve modlárstva, všade ohlasoval sv. Evanjelium; všade oznamoval, že Pán Ježiš Kristus je pravý Boh, Syn Otca nebeského, Spasiteľ sveta, že pravé je jeho učenie; všade povzbudzoval veriacich ku stálosti vo sv. viere.

Vladár krajinky Lycie konečne uväznil neohroženého hlásateľa slova Božieho a hodil ho do žalára, v ktorom premnohí kresťania stonali. Svätý biskup znášal okovy a trápenie väzenia s radostnou a povďačnou mysľou, že ho milostivý Boh vyvoliť ráčil za nástroj svoj. I tu v žalári ohlasoval uväzneným horlivým vyznavačom Kristovým od rána až do večera slovo Božie, tešieval ich, povzbudzoval ich k stálosti a dôvere v Boha.

Dlho bol väznený svätý Mikuláš, konečne bol oslobodený. Konštantín Veľký dostal sa na trón cisársky a premohol i pokoril pohanských spolucisárov. Presvedčil sa, že kresťanská viera je dielom Božím a stal sa láskavým otcom prenasledovaných predtým kresťanov. Pootváral väzenia a žaláre i navrátil uväznených kresťanov rodinám. I svätý Mikuláš navrátil sa z väzenia na biskupskú stolicu svoju do mesta Myry a zase pracoval neunavene na vinici Pánovej.

A požehnane účinkoval za mnoho rokov, že tisíce veriacich ďakovali mu za spásu duše svojej. Keď bludár Arius neprestával rozširovať svoje kacierstvo, zhromaždili sa 318. biskupi pod ochranou cisára Konštantína I. ku poradám cirkevným roku 325 v meste Nicei. I horlivý biskup sv. Mikuláš prišiel na snem cirkevný, aby zastával proti bezbožnému bludárovi božstvo Pána Ježiša Krista, ktoré ten kacier zapieral.

A bohaprázdné kacierstvo Ariovo bolo odsúdené. Potom pôsobil svätý Mikuláš ako biskup veľmi požehnane a meno jeho bolo všade oslavované. Na orodovanie jeho stalo sa mnoho divov a zázrakov, že ho súvekí kresťania nazývali i divotvorcom. Na prímluvu jeho bývali zachránení nevinne odsúdení a pozbavení nespravodlivých trestov.

Sudca Eustachius, zaslepený podaným mu darom, vyniesol nespravodlivý súd nad šľachetnými a nevinnými tromi mešťanmi a odsúdil ich k smrti. Už stáli nevinné obete na popravnom mieste, už mal sa vykonať na nich ukrutný výrok súdu: a hľa, objavil sa svätý Mikuláš ako anjel Boží, vytrhol katovi meč z ruky, obrátil sa prísnym pohľadom k prítomnému nespravodlivému sudcovi, a žiadal, aby rozpovedal príčiny, pre ktoré odsúdil na smrť týchto troch počestných ľudí.

Nespravodlivý sudca triasol sa na celom tele, padol k nohám svätého, vyznal nespravodlivosť a ukrutnosť svoju, prisľúbil, že sa polepší a prosil, aby táto udalosť nedostala sa k ušiam cisárovým. Všetok ľud zveleboval milostivého Boha a verného sluhu jeho svätého Mikuláša. Generál stráže cisárskej obžaloval skrivodlive troch poriadnych stotníkov a horlivých kresťanov, že sa dopustili velezrady proti cisárovi Konštantínovi I. Rozhnevaný cisár prenáhlil sa a odsúdil ich k smrti.

Nešťastníci rozpamätali sa v žalári na súcit svätého biskupa, a priali si, aby mohli mu vyrozprávať smutný svoj osud a poprosiť ho o prímluvu u rozhnevaného cisára. Nebolo možno, aby si privolali na pomoc svätého Mikuláša. I modlili sa vrúcne k Bohu, odovzdali sa najsvätejšej Jeho vôli a pripravovali sa k smrti. V noci odpočíval cisár a vo sne mal videnie. Zjavil sa mu velebný starec v rúchu biskupskom, ktorý mal podobu svätého Mikuláša, i hrozil mu palicou pastierskou.

Ten sen a videnie nastrašili Konštantína Veľkého. Rozpomenul sa na prenáhlený výrok súdu, vyneseného nad stotníkami Repocianom, Ursusom a Herpilionom; i rozvažoval dôkladne obžalobu, presvedčil sa, že vydal nespravodlivý rozkaz k ich usmrteniu, prepustil ich na slobodu, obsypal milosťami a riekol, že ďakovať majú život svoj a milosť jeho biskupovi z Myry.

I mnohé iné divy a zázraky vypisujú grécki dejepisci zo života svätého Mikuláša, ktoré stali sa na jeho prímluvu; medzi iným rozprávajú i to, že vzkriesil z mrtvých viacej detí, a zvlášte tri, ktoré boly zavraždené. Takto svedomite a skvele pôsobil svätý Mikuláš, ako biskup v Myre k požehnaniu Božiemu v prospech kresťanov a ku cti Božej a sv. viery.

Konečne upadol do ľahkej nemoci, ktorá iba za krátko trvala. Roku 345, dňa 6. decembra odobral sa radostne a blahoslavene z tohoto sveta, keď bol vzdychol:

„V Tebe, ó Pane, dúfala duša moja; prijmi ju do rúk Svojich!“

Za ním nariekali chudobní, ktorým bol najláskavejším otcom, zarmútení a nešťastní, ktorým bol utešiteľom a štedrou podporou, veriaci, ktorým bol svätým biskupom.

Telo jeho pochované bolo slávne v chráme biskupskom v meste Myre; roku 1087 prenesené boly sv. ostatky jeho skrze zbožných kupcov do mesta Bari v dolnej Itálii (Neapolskú), kde boly uložené skrze arcibiskupa v chráme sv. Štefana.

Až na časy naše putujú pravoverní kresťania k ostatkom jeho a na prímluvu jeho dejú sa podivné milosti Božie. Vzývaný býva ako patrón mládeže a námorníkov, i v nešťastí ohňa, v nebezpečenstve pred zlodejmi a vrahami, v trápení od nevinne odsúdených, i pri ztrate majetku a dobrého mena. Svätý Mikuláš vyobrazuje sa v odeve biskupskom; v jednej ruke drží palicu pastiersku a v druhej knihu, na ktorej sú tri zlaté jablká.

Kniha znamená sv. Evanjelium, pre ktoré obetoval svätý biskup celý svoj život. Zlaté jablká predstavujú trojaký dar, ktorým zachránil poctivosť troch panien. Pri ňom vídať tri dietky, sediace v nádobe, ktoré zatieňuje čiastkou plášťu svojho. To vyznamenáva, že na prosbu jeho tri zavraždené dietky boly k životu privedené. Niekedy vídať ho vyobrazovať i tak, že chrám je mu po boku, alebo i vzbúrené more, okolo neho, na ktorého vlnách metajú sa lode.

Ucta svätého biskupa Mikuláša zakorenená je hlboko do srdca u všetkých pravoverných kresťanov v celej sv. cirkvi, a menovite i v krajoch našich. Všetky deti poznajú svätého biskupa Mikuláša. Dobré deti radujú sa na jeho deň, lebo im prináša darčoky, ktoré obyčajne v noci za okno ukladá. Zlé deti znajú ho po metle, ktorou im hrozí. Ale i dospelí kresťania pamätajú s radosťou na neho a s úľubou zalieta myseľ ich nazpät v blažené dni útlej mladosti.

A mali by aj oni svätého Mikuláša nasledovať. Rodičovia majú vychovávať deti svoje, ako vychovávaný bol svätý Mikuláš rodičami svojimi; majú dávať im návod k malým almužnám a skutkom milosrdenstva a starostlivé strážiť nad nimi. Veď svätý Ján Chrysostom hovorí:

„Mládež náchylná je sama v sebe k pádu a veľmi ľahko obracia sa v okamihu nebezpečenstva ku zlosti.“

Svätý Mikuláš miloval Pána Boha, že za mladý skoro vždy zotrvával na modlitbe a v chráme Božom. Pôsty a rúcho kajúcné boli jeho zbraňou, aby zachoval si nevinnosť. Rodičia, ako-že sa vy staráte o svoje deti, aby boly bohabojné, nevinné? Sv. Mikuláš vysoko ctil si rodičov a učiteľov svojich; on plnil ich radu, ako by pochádzala z úst Božích; obcoval iba s nábožnými vrstovníkmi. Mladík, nasleduj ho! Sv. Bernard hovorí:

„Nábožné deti majú báť sa Boha, ctiť rodičov a zachovať si nevinnosť.“ Kresťan, ži v mladosti tak, ako svätý Mikuláš, a budeš dokonalý v starobe a pred smrťou spokojný sám so sebou, ako on.

Karol Jerguš