„Ked sa neobrátiš, upadneš skoro do priepasti pekelnej! Zanechaj dvor, choď k Lambertovi do Mastrichu, tam dozvieš sa ostatné.“

Srdce jeho bolo preniknuté týmto zjavením, i zoskočil s koňa, hodil sa na kolená pred znamením svätého. kríža, a prisľúbil slávnostne, že život svoj polepší. I opustil skvelý dvor, utiahol sa z hluku sveta do samoty, kde rozjímal o márnosti sveta, o budúcom prísnom súde Božom a o utrpení Spasiteľa, ktoré podstúpil za hriechy naše. Srdcom jeho zatriasla myšlienka:

„I hriechy moje pribily Spasiteľa na drevo kríža, i pre previnenia moje krvácal a zomrel Spasiteľ, nevinný Syn Boží!“

I vyhľadal svätého Lamberta, biskupa v Mastrichu, ktorý preslávil sa učenosťou, svätosťou života a láskavosťou oproti bližným svojim. Vyspovedal sa z hriechov celého života svojho a prosil ho, aby mu bol vodcom na ceste k dokonalosti kresťanskej. I zapieral seba samého, cvičil sa v pokore, trávieval celé noci na modlitbách a v svätom rozjímaní; i čítaval usilovne sväté Písmo a iné náboženské spisy. A to všetko dialo sa pod dohľadom a správou svätého biskupa Lamberta, ktorý naliehal na učeného a zbožného Huberta, aby do stavu duchovného vstúpil. Ale Hubert bol ženatý, i bolo treba, aby sa s manželkou svojou poradil. Išiel ku nej, a oznámil jej úmysel svoj, že chce pracovať ako kňaz na vinici Pánovej. Zbožná manželka rada privolila, vyvolila si samotu a venovala sa i sama službe Božej; avšak nezadlho zomrela cnostná manželka, menom Floribana. Po blahoslavenej smrti jej utiahol sa Hugobert do vrchov Ardenských a tam, kde mal podivné zjavenie, pripravoval sa na modlitbách a v svätom rozjímaní ku vstúpeniu do stavu duchovného. Potom navrátil sa do mesta Mastrichu ku svätému Lambertovi, ktorý ho za kňaza vysvätil.

Ako kňaz vyznačoval sa Hubert zbožným životom a svätou horlivosťou svojou pre česť Božiu a duševnú spásu bližných medzi všetkými bratmi v úrade, i bol vzorným nasledovníkom učiteľa a vodiča svojho na ceste dokonalosti. Nezadlho potom bol zavraždený zákerným spôsobom svätý Lambert a pokorný sluha Boží Hugobert bol r. 709 jednohlasne za biskupa do Mastrichu vyvolený. I prijal vysokú dôstojnosť biskupskú, ačkoľvek v tých časoch veľmi obťažnú a nebezpečnú, preto, že voľbu za povolanie Božie považoval a že mohol na novej postati mnoho dobrého činiť. I začal hned s neunavenou horlivosťou pravú vieru rozširovať, a neveru, poveru a bezbožnosť vykoreňovať. S najväčšou starostlivosťou konal povinnosti úradu svojho biskupského a najmä vynasnažoval sa, aby učených, zbožných kňazov vychoval, ktorí by v biskupstve náboženského ducha a mravnosť upevňovať mu pomáhali. Precestoval biskupstvo svoje, aby poznal duchovný život podriadených svojich a v prácach nasledovať mohol svätého Lamberta, predchodcu svojho. I prišiel do mestečka Vivochu. Bolo to druhú nedeľu pôstnu.

V mestečku bývala žena, ktorá nevšímala si dňa Pánovho a služieb Božích, i tkala. A hľa, medzi prácou začínala uschýnať ruka jej a krv zasekla sa v žilách. V biede svojej neznala si pomôcť. I počula o zbožnosti svätého biskupa a naplnená bola dôverou, že jej modlitbou svojou spomôcť môže. Išla k dverám chrámovým, kde svätý Hugobert sa zdržoval, a keď vychádzal z chrámu, hodila sa k nohám jeho, i prosila ho skrúšene o mocnú prímluvu. Svätý muž videl biedu jej a vieru, i zvolal:

„Choď a chráň sa, aby si v budúcne deň Pána podobnou zlosťou nepoškvrnila! Po opravdivom polepšení navráti tebe Boh predošlé zdravie.“

Biedna žena prisľúbila, že sa polepší, i navrátil jej milostivý Boh predošlé zdravie. Toho času bola veľká suchotá v krajine. Márne žalostili ľudia nad tým dopustením Božím. Svätý Hubert vyšiel z Mastrichu s kňažstvom a veriacim ľudom svojím v slávnostnom sprievode na pole, pred zástupom nesené bolo znamenie svätého kríža, sám niesol ostatky svätých, ktoré v sídelnom chráme prechovávané boli. I prosil skrúšenými modlitbami Boha o tichý a užitočný dážď. Potom držal reč k zástupu a riekol:

„Ked mňa slyšať budete, ako hlásateľa súdu Božieho, s úprimným a povoľným srdcom, a to činiť budete, čo vám v mene Božom poviem, nuž niet pochyby, že so mnou dedictvo večnej vlasti dosiahnete.“

A keď takto so svätým pomazaním kázal, spôsobil nepriateľ ľudského pokolenia, diabol skrze istého človeka taký hluk a nepokoj, že nebolo možno slyšať slová biskupove. Svätý muž zbadal hneď nástrahy diablove, i poznamenal znamením svätého kríža toho človeka, ktorého satan bol obsadol, v okamihu klesol človek k zemi, utíšil sa, diabol bol zahanbený a svätý biskup pokračoval nemýlený v horlivej kázni svojej. A požehnanie Božie poprialo tichý, trvanlivý, užitočný dážď. Väčšina veriacich ctila si vysoko a milovala s detinskou láskou svätého biskupa svojho, ale našli sa i mnohí kresťania dľa mena, ktorým neboli po chuti a po vôli napomínania a karhania jeho. Preto trpel i prenasledovania a nátisky, nachádzal prekážky, ktoré zbožnému učinkovaniu jeho do cesty sa tiskli. Avšak miesto toho, že by sa bol dal zastrašiť, bol rozpaľovaný novou horlivosťou k pokračovaniu vo spasiteľnej práci svojej. Pre núdznych a chudobných mal vždy otvorené útlé srdce svoje. Všetky dôchodky svoje vynakladal k uľaveniu biedy a dom jeho bol útočišťom všetkých nešťastníkov. Celý čas svoj venoval pastierskemu povolaniu svojmu. S osviežujúcou silou ohlasoval slovo Božie. Hlas jeho prenikal jako dvojostrý meč do všetkých sŕdc, keď opisoval časnú a večnú záhubu, ktorú neprávosť si priťahuje. I obrátil mnohých zatvrdelých hriešnikov. A nie len z biskupstva jeho, ale i z oddialenejších krajov hrnuli sa zástupy ku kázňam jeho. Zrejme požehnával milostivý Boh namáhanie sluhu svojho, ktoré podnikal ku rozširovaniu pravej viery. A toto požehnanie Božie usiloval sa rozmnožovať skrze modlitbu, zapieranie seba, pôst a nočné stráženie. Celé noci trávieval na modlitbách a oplakával previnenie svoje pred obrazom Ukrižovaného, a celé dni nepožíval mimo kúska chleba a trochu vody ničoho, keď medzitým posilňujúce jedlá nosieval nemocným a hladným blížnym svojim. Nievšednú úctu prechovával svätý Hubert oproti svätému Lambertovi, ktorý ho na cestu cnosti a spásy uviedol a pokoj srdca mu vydobyl. I vyzdvihol ostatky svätého učiteľa svojho z hrobu v Mastrichu, vystaval nádherný chrám na tom mieste, kde svätý Lambert krv svoju vycedil, i preniesol ich ta a vystavil v ňom k verejnej úcte veriacich. Do tohoto chrámu preniesol i ostatky svätej Madelberty. Ku ostatkom svätého Lamberta, ktorého svätý život a mučenícka smrť v čerstvej pamäti boli u okolitých zbožných veriacich, hrnuly sa často zástupy nešťastníkov z okolitých krajov, aby ho o mocnú prímluvu v biedach svojich dôverne žiadali. Tak stalo sa, že neveľká dedinka Luttich vzrástla pomaly vo veľké mesto. Roku 721 preniesol svätý Hubert biskupskú stolicu svoju do Luttichu a chrám, k úcte svätého Lamberta vystavený, povzniesol na sídelný chrám svoj.

Svätý Hubert opúšťal častoráz s času na čas vďačné, vo viere posilnené stádo svoje, putúval do obdialnejších pustých a divých krajov, najmä do vrchov Ardenských, aby tam vlažným a poverčivým kresťanom, i pozostalým ešte pohanom slovo Božie hlásal, ku potvrdeniu hlásanej pravdy Božej divy konal. V krátkom čase priviedol mnohých hriešnikov na cestu pokánia, obrátil s pomocou opáta svätého Veregisa mnohých pohanov, zboril oltáry pohanské a vykorenil takým spôsobom všetky pozostatky pohanstva. Milostivý Boh zkúšal verného sluhu svojho rozmanitými utrpeniami. V slobodnom čase chytával svätý Hugobert rád ryby, aby sa zotavil a vyrazil po namáhavej práci svojej. Preto navštevoval niekedy hospodárstvo, menom Niuvella, na ktorom nachádzaly sa i veľké rybníky. Jedného dňa prišiel na breh rybníku, ktorý bol krovinou veľmi porastený. Pracovníci vbíjali na brehu koly do zeme. Svätý Hubert oprel sa o jeden kôl aby si po namáhavej prechádzke oddýchol. Sluha, ktorý kôl do zeme vbíjal, zbadal svätého biskupa iba vtedy, ked pozdvížené kladivo na kôl dopádalo, i nemohol prekaziť úder jeho, kladivo dopadlo na ruku svätého Huberta a rozmliaždilo mu celú ruku. Svätý odišiel poranený domov, ale druhého dňa naložil, aby sa pokračovalo v práci. Rana zapríčiňovala mu veľké bolesti, ale svätý muž znášal ich trpezlivo, ačkoľvek celé noci za tri mesiace oka nezatvoril. I neprestajne modlieval sa:

„Zmiluj sa nado mnou, ó Bože, dľa veľkého milosrdenstva Svojho!“

Jjedného dňa napadla veľká búrka loď, na ktorej pracovníci jeho sa nachádzali, a loď hnaná bola do nebezpečného víru, v ktorom hrozilo jej isté zahynutie. Keď to svätý Hubert uslyšal, padol na kolená a modlil sa:

„Ó Pane Ježišu Kriste! Ty si kráčal po mori jako po suchej zemi a prikázal si vetru a moru, aby zatíchli. Príď i sluhom Svojim ku pomoci, a vysloboď ich mocou Svojou!“

Na túto skrúšenú prosbu zatíchla búrka a všetci sluhovia jeho boli zachránení. Ešte i mnohé iné divy stály sa na prosbu jeho. Rokom pred blahoslavenou smrťou svätého biskupa bolo oznámené mu, že konec putovania jeho pozemského sa blíži. Keď jednu noc na modlitbách trávil a obľúbenú modlitbu svoju

„Zmiluj sa nado mnou, ó Bože“, odriekal, zdalo sa mu, ako by pristojaci posol nebeský mu hovoril:

„Vzýval si Ma v trápení svojom a Ja vyslyšal som ťa a vyslobodiI.“

I ukázal mu rozsiahlu nádhernú sieň a riekol:

„V dome Otca Môjho sú mnohé príbytky, a v tomto je i pre teba prichystané prebývanie, ktoré máš požívať ako večné dedictvo. Po dokončení tohoto roku rozviažem sväzok biedy tvojej, vyslobodím ťa, i budeš Mňa zvelebovať.“ Po tomto videní znal svätý Hubert s istotou hodinku smrti svojej.

A preto usporiadal všetky záležitosti úradu svojho veľpastierskeho, i pripravoval sa starostlivé a usilovne k tomu vážnemu okamihu, v ktorom bude počet skladať zo všetkých činov, slov a myšlienok svojich. A od tohto času venoval každú hodinu, ktorá voľná mu ostávala od úradných povinností, skrúšenej modlitbe a celé noci zdržoval sa pri hrobe svätého Lamberta a pred oltárom svätého Albína, ktorých ako zvláštnych patrónov ctil a ktorých orodovaniu u milostivého Boha sa vrúcne odporúčal. Ešte raz precestoval biskupstvo svoje, napomínal dojímavými rečami veriacich ku opravdivej nábožnosti a ku kajúcnemu životu, kňažstvo svoje k horlivému plneniu povinností svojich a k príkladnému obcovaniu. Všade lúčil sa so slzami v očiach. Po návrate svojom do Luttichu napadla ho nebezpečná zimnica, ktorá požierala všetky sily jeho životné. Pokojne a s odovzdanosťou do vôle Božej znášal svätý muž bolesti nemoce svojej. Zaopatrený sviatosťami zomierajúcich, ktoré s dojímavou pokorou a zbožnosťou prijímal, usnul svätý Hubert po šiestom dni trápnej nemoce svojej v prítomnosti duchovenstva počas obľúbenej modlitby svojej

„Zmiluj sa nado mnou, ó Bože.“

A duša jeho ponáhľala sa k Bohu. To stalo sa dňa 30. mája roku 727. Duchovenstvo oplakalo svätého biskupa svojho ako útleho, starostlivého otca a príkladného veľpastiera svojho. Nástupcom jeho na biskupskej stolici v Luttichu stal sa syn jeho svätý Floribert. Hrob svätého Huberta oslávený bol mnohými divami. Uzdravení boli najmä mnohí nešťastníci, ktorých pohrýzli besní psi. Ctený býva jako patrón poľovníkov a tých, ktorých besní psi pohrýzli. V Nemecku bolo zbožnou obyčajou, že rany, od pohryzenia psov zapríčinené, bývalý vypaľované žeravým kľúčom svätého Huberta. V Bavorsku bol založený k pocte jeho zvláštny rád, nazvaný rádom svätého Huberta. Svätý Hubert vyobrazuje sa ako patrón poľovníkov v rúchu veľmožského poľovníka, a pri boku jeho jeleň so skvejúcim sa krížom medzi parohami. O svätom Hubertovi platia slová blahoslaveného Tomáša Kempenského:

„Svätý zmýšľa sväté, mluví pravdivé, koná spravodlivé, opovrhuje prítomnosťou a rozjíma o večnosti.“

Od toho okamihu, ako milostivý Boh podivným jeleňom napomenul náruživého strelca, že by sviatočný deň nepoškvrňoval, vstúpil pyšný dvoran a vojvodca do seba, opovrhol skvelým životom, márnosťami sveta, odložil dôstojnosť svetskú, aby jako pokorný sluha Pána nastúpil cestu dokonalosti, i stal sa príkladom, ako treba príkazy Božie a cirkevné zachovávať. Kresťan, jak často nasleduješ i ty rozmarného dvorana, keď k vôli pôžitku a zábave, ináč dovolenej, deň sviatočný nesvätievaš. Nedeľný deň ustanovili svätiť svätý apoštolovia, preto, že Kristus Pán v deň nedeľný z mrtvých vstal a toho dňa i mnohé iné veľké dobrodenia milostivý Boh pokoleniu ľudskému preukazoval. Už v Starom Zákone nekonali Židia žiadné a to ani tie najmenšie práce, oheň nerozkladali, pokrmy nevarievali, ba na ten deň ani mannu nebeskú nesbierali. To dosvedčuje svätý Matúš kde čítať môžeme, že Farizei nechceli trpeť, aby Kristus Pán v deň sobotný uzdravoval nemocných. A Machabejskí bojovníci radšej chceli zomrieť, než v ten deň s nepriateľmi bojovať. A Židia tých, ktorí deň sviatočný nesvätili, smrťou trestali. Dopadli raz na púšti človeka , ktorý v deň sobotný drevo sbieral, i zajali ho a ukameňovali. Keď už Židia v Starom Zákone v takej úctivosti mali deň sobotný, tým viac má kresťan deň nedeľný a sviatočný vo vážnosti mať, v ňom všetkého znesvätenia sa zdržovať a výlučne Bohu slúžiť. Pán Boh častoráz už na tejto zemi tresce ľudí, ktorí Mu v deň sviatočný verne neslúžia. Baronius rozpráva, že istý roľník v deň sviatočný zapriahal voly do pluhu, aby na poli oral. Keď sa poberal do poľa, udrel hrom s neba, zabil voly i jeho a všetko strávil. A Kantipart rozpráva, že istý zeman v nedeľu a vo sviatok vždy poľovával, ačkoľvek nábožná manželka nad tým sa horšila a rozpustilého manžela napomínala, aby Boha neobrážal. Keď jedného posvätného dňa zeman zase poľoval, porodila manželka ohavnú potvoru, ktorá mala hlavu jako chrt s dlhými ušima. Nešťastná rodička na radu priateľky rozkázala prv, než sa manžel s poľovačky navrátil, aby verný sluha nestvoru tajne do zeme zakopal. Keď zeman domov prišiel a tú nešťastnú novinu počul, dal ohyzdný plod vykopať. I náramne sa preľakol, keď ho uzrel. Poznal v tom dopustení trestajúci prst Boží a od toho času dal sa na pokánie, polepšil život svoj, i slúžil sviatočného času Bohu. Kresťan, nasleduj svätého Huberta, cti príkazy Božie a cirkevné a slúž verne Pánu Bohu, opovrhuj svetom, pamätuj na poslednú hodinku života svojho!

Karol Jerguš