Aby sa v cnostiach posilňoval a povzbudzoval, každý deň čítaval niečo zo svätého písma, najradšej z listov svätého Pavla. Keď jedenkrát čítal prvý list ku Korintským, pozastavil sa nad slovami v 19. Kapitole

„Múdrosť tohto sveta je bláznovstvo pred Bohom“.

Tak , že milosťou Božou osvietený poznal márnosť všetkých vecí pozemských, odobral sa do samoty a vstúpil do jedného kláštora biskupstva rouenského. Tu dosiahol najvyššej dokonalosti, ktorou povolaný bol svietiť svetu,  lebo už po šiestich rokoch postavil ho vtedajší ríšsky správca rozsiahleho kráľovstva franského, Karol Martel , z úkrytu na svetlo, súhlasiac s vôľou obyvateľov orleánskych, ktorí Eucheria po smrti jeho strýca za nástupcu jeho v biskupstve orleánskom jednohlasne zvolili. Súc biskupom, zdvojnásobnil Eucherius horlivosť svoju o česť Božiu a svätú cirkev jeho. Podľa slov písma:

„Milujem okrasu domu tvojho“, usiloval sa v chrámoch biskupstva svojho k službám Božím potrebnú vznešenosť a skvelosť obnoviť, aby cirkevné úkony a pobožnosti s dôstojnou vážnosťou konané boli. Starostlivo dbal o náležité mravné a vedecké vzdelanie svojho podriadeného kňazstva. V kláštoroch zaviedol užitočné opravy za tým aby mnísi nielen nábožným cvičením, ale i usilovnou prácou slúžili ľudu za príklad. Česť Božia a blaho ľudí  boli hýbadlá jeho bohumilého namáhania. Keď nič nemohol vykonať priateľským prihováraním, usilovným poučovaním alebo ostrým karhaním, vtedy použil prísnosti svojho biskupského úradu, nehľadiac na to, či to bude komu vhod alebo nevhod. V horlivosti svojej za cirkev Kristovu a jej práva nemohol sa vyhnúť sporu so správcom ríšskym, Karolom Martelom. Tento získal si veľké zásluhy o kresťanskú osvetu vo svojej ríši a o kresťanstvo vôbec, zvlášť skrze skvelé víťazstvá nad Saracénmi, ale pri tom miešal sa veľmi do záležitostí cirkevných a dovolil si všelijaké skrivodlivosti proti cirkvi, zvlášť rozdával fary, biskupstvá a bohaté opátstva nie zaslúžilým kňazom, ale svojim vojenským dôstojníkom a dvorským úradníkom, ktorí veľké dôchodky do svojho mešca zhŕňali , duchovné služby ale najatými kňazmi obstarávali. To nemohlo byť dobre,  cirkev pri tom trpela, mravnosť duchovenstva klesla. Eucherius statočne zastával práva cirkvi proti nedovoleným prechmatom Karlovým. Avšak práve tým uvrhol na seba nemilosť mocného správcu ríšskeho. Nepriatelia svätého Eucheria nahovorili Karlovi, že tento biskup svojim vystupovaním búri proti právam správcu ríšskeho a skrze to ruší vernosť povinnú svojmu panovníkovi, preto ho Karol vypovedal zo zeme najprv do Kolína, potom na zámok Haisbain v Luttišsku. Svätý biskup teda, potom keď už bol šestnásť rokov spravoval biskupstvo orleanské, pre statočné zastávanie práva cirkevného musel zanechať túto vinicu Pánovu. radosťou chopil sa palice pútnickej, rieknuc:

„My všetci pútnici sme na zemi, rád pôjdem od mesta k mestu k nebu, vlasti svojej, kam ma Spasiteľ môj predišiel!“

Ale cnosť svätého ešte skvelejšie jasala v týchto trpkých skúškach!

Róbert, miestodržiteľ krajiny, dovolil mu, aby sa utiahol do kláštora svätého Trónu. I tu v kruhu bratov kláštorných činil čo mohol. Podľa síl svojich rozširoval pravú nábožnosť a dôkladnú učenosť. Šesť rokov vo vyhnanstve stráviac a mnoho pretrpiac, usnul v Pánu roku 743.

„Múdrosť tohto sveta je bláznovstvo pred Bohom!“

Uvažovanie o týchto slovách naplnilo svätého Eucheria ošklivosťou proti tomuto svetu. Múdrosť, ktorej sa svet drží, protiví sa múdrosti, ktorej Ježiš Kristus učí. Svet zakladá svoje blahoslavenstvo v rozkošiach a v hojnosti pôžitkov, podľa učenia Kristovho dáva chudoba isté právo ku kráľovstvu nebeskému. Kto tu núdzu trpel, ten bude tam požívať pravú radosť. Synovia sveta tohto všemožne hľadia zaľúbiť sa ľuďom a sú nešťastliví a smutní, keď niekto ich podlízavé služby nevšímavosťou odpláca. Ježiš Kristus zavrhuje také chovanie sa, on praví:

„Blahoslavení ste, keď vás ľudia nenávidia pre mňa , nikdy nebudete šťastliví, ak sa nebudete chcieť zneľúbiť ľuďom mne k vôli.“

Jedno teda musíš si vyvoliť, alebo Bohu sa ľúbiť alebo ľuďom. Blahoslavený Tomáš Kempenský praví: „Všetko je márnosť, okrem milovať Boha a Jemu samému slúžiť, márnosť je len o prítomný život dbať a o budúci sa nestarať. Márnosť je, to milovať, čo rýchle pominie, a neponáhľať sa ta, kde radosť večne trvá.“

Ó Bože, jak často nevšímal som si tejto pravdy! Jak často snažil som sa, ľúbiť sa ľuďom, im k vôli prestupoval som Tvoje sväté prikázania, zanedbával som predpisy Tvojej svätej cirkvi. Často uznáva človek pravdu a povinnosť,  ale srdce jeho je prislabé k tomu, aby staré svoje obyčaje alebo každodenné zvyky zanechalo. Keďže ale nie je vyrovnania múdrosti sveta s múdrosťou Ježiša Krista a keď’ príde ti rozhodnúť sa, či pristúpiš ku Kristu a či ku svetu, nastáva ti zaiste práca ťažká, ktorá sa nedá vybaviť v okamihu. Aby si ale predsa učinil aspoň potrebný začiatok priechodu ku Kristovi, vezmi si najprv pred seba: vyhýbať  všetkým takým miestam a zábavám, z ktorých vytvorený je duch Kristov, ako všetky zábavy v krčmách a iné. Keď to ale zdvorilosť alebo priateľstvo žiada od teba, aby si bral účasť na takých radovánkach,  alebo hodovaniach, nezabudni, že aj tam musíš sa ľúbiť Pánu Kristovi a chráň sa v jedení, v pití, v rečiach a skutkoch všetkého, čo sa na kresťana nesluší.

Karol Jerguš