Zasahovanie britskej vlády do vnútroštátnych záležitostí SR v súvislosti s poslednými parlamentnými voľbami zaplňuje verejný priestor emóciami. Čím je emócií viac, tým menej je chladnokrvnej analýzy. Vzdelaní politici a vzdelaní novinári vedia, že stredoeurópsky priestor bol v hľadáčiku tajných služieb západoeurópskych impérií už od čias Štefánika. Pri pozornej analýze nedávnej minulosti je možné nájsť opakované zasahovanie cudzích vlád a cudzích tajných služieb do politických udalostí Slovenskej republiky od jej vzniku. Pre rozsiahlosť témy budem písať iba o prípadoch, súvisiacich s Robertom Ficom.

Prvá Ficova vláda nastúpila 4.júla 2006. Už 25. augusta 2006 sa udial prípad Hedvigy Malinovej. Slovenská vláda bola okamžite zasypaná diplomatickými demaršami, znepokojeniami, návštevami bruselských komisárov atď, atď. Všetci z prípadu vyrábali útlak maďarskej národnostnej menšiny. Robert Fico, ako premiér a Robert Kaliňák, ako minister vnútra, obaja nováčkovia na vládnych postoch, mali veľký problém túto aféru ustáť. Ustáli ju, utrpeli len malé škrabance. Evidentne to bola operácia cudzích rozviedok s cieľom destabilizovať vládu, možno aj povaliť ju. Na prípravu mali len krátky čas, pretože použitie Hedvigy Malinovej malo zmysel len počas jej skúšobného obdobia. Samotná Hedviga situáciu ťažko zvládala, vypovedala protirečivo, zmätočne, bola to pre ňu ťažká úloha, nestihli ju poriadne zaškoliť. Celá záležitosť postupne strácala na hodnovernosti a nakoniec Hedvigu upratali mimo územia SR. Celá aféra zapadla do zabudnutia, vtedajšia vláda ju nedokázala otočiť na svoj politický profit. Aféra však zohrala svoju úlohu vo voľbách v r. 2010, keď bol Smer porazený a nastúpila vláda Ivety Radičovej.

Po predčasných voľbách v r. 2012 sa Robert Fico vrátil k moci so ziskom 44,42% hlasov. Pokúsil sa o zmier s tretím sektorom a prostredníctvom Mareka Maďariča, ministra kultúry, začala vláda do mimovládok nalievať peniaze. Kúpili si pokoj, pokojne vládli štyri roky. Svoju úlohu zohralo aj to, že sa jednalo o jednofarebnú vládu, ktorá bola neotrasiteľná, pretože bez Smeru sa nedala zostaviť žiadna iná vláda.

Tretia vláda Roberta Fica nastúpila 23.marca 2016. Bola to koalícia Smer, SNS, Most-Híd, Sieť. Strana Sieť veľmi rýchle zanikla a reálne vládla trojkoalícia. Začala byť okamžite atakovaná požiadavkou na zrušenie Mečiarových amnestií. Napriek upozorneniam mnohých právnych autorít, včítane premiéra Fica, že amnestie sú nezrušiteľné, zrušenie Mečiarových amnestií sa podsúvalo ako kritérium demokracie, nevedno odkiaľ sa zrazu takáto požiadavka vynorila. Nátlak sa stupňoval, rozbehla sa podpisová kampaň na ich zrušenie. Zrušenie amnestií sa prezentovalo ako cesta k odhaleniu a potrestaniu Remiášových vrahov a ak vládna koalícia odmieta ich zrušenie, tak kryje Remiášových vrahov. V Nitre, pred nákupným centrom Mlyny, bol inštalovaný vrak auta, v ktorom každú hodinu vybuchovala dymovnica. Profesionálne naaranžovaná, príšerná scéna imitujúca Remiášovu smrť. Kampaň nabrala novú kvalitu, keď sa nezakryte na jej čelo postavil Pavol Demeš, nekorunovaná hlava Sorosovho tretieho sektora v Slovensku a v rokoch 2000-2010 riaditeľ americkej mimovládky Transatlantic Fellow of German Marshall Fund of the United States pre strednú a východnú Európu. Urobil to na pohrebe Michala Kováča 13.10.2016. Zo záhadných dôvodov tam mal hlavný prejav, v ktorom však nemala hlavné slovo pietna spomienka, ale bol to nezakrytý, brutálny útok na vládnu koalíciu. Hovoril, že „zrušiť nemorálne Mečiarove amnestie by sa malo stať štátnou prioritou. Kedy, keď nie teraz, čas dozrel,“ nástojil Demeš. “Slovensko by malo vykopať zo zeme sud s jedom, čo otravuje takmer 20 rokov našu zem,” vyhlásil zvýšeným hlasom o Mečiarových amnestiách. Toto bol jeden z momentov, kedy sa začalo hlboké štiepenie slovenskej spoločnosti. Trvanie na nezrušiteľnosti amnestií sa v médiách prezentovalo ako sklon vlády k nedemokratickosti, k mečiarovskej diktatúre, ale najmä krytie Remiášových vrahov. Vládna koalícia našla cestu ako sa vyšmyknúť zo slučky. Amnestie boli zrušené 5.4.2017. A čo sa potom stalo? Jedno veľké nič. Remiáš, jeho smrť a prípadní jeho vrahovia zo dňa na deň prestali byť témou, ktorú už nikto viac ani nespomenul. Podrobnejšie o tom píšem, aby som upozornil na fakt, ako cynicky a neľudsky bol zneužitý osud Róberta Remiáša na vytĺkanie politického kapitálu. Od zrušenia amnestií neprešli ani dva roky a 21.februára 2018 sa udiala vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vláda Roberta Fica padla, ale nepadla koalícia, nastúpil Peter Pellegrini. Porážka Roberta Fica nebola zavŕšená. Štvrtá vláda R.Fica nastúpila 25.10.2023. 15.Mája 2024 Juraj Cintula spáchal atentát na Roberta Fica. V týchto dňoch prebieha súdny proces s atentátnikom.

Ak si uvedomíme metódy, použité pri inscenácií afér podľa kľúčových postáv: Hedviga Malinová, Robert Remiáš, Ján Kuciak a Juraj Cintula, tak jasne vidíme to uťahovanie skrutiek a používanie čím ďalej tým radikálnejších spôsobov na likvidáciu Roberta Fica: Posun od likvidácie politickej k likvidácii fyzickej. Pre konceptuálne mysliaceho analytika, je jasné, že tieto udalosti neboli náhodné a že majú jedného režiséra, ktorý ide za svojim cieľom. Stojíme pred žeravou otázkou: Čo plánuje režisér ako ďalší krok? Akú skrutku teraz utiahne? Bude to ekologická katastrofa s desiatkami obetí, z ktorej bude obvinená neschopná vláda? Bude to ukrajinizácia pomerov v Slovensku? Zdá sa Vám to nemožné? Pozor, davové manipulácie a psychologické operácie sú dnes na veľmi vysokej úrovni! A naše SNP bolo vo svojej podstate občianskou vojnou, takže máme historickú skúsenosť, určite aj toto je v hre! Kiež by som sa mýlil! Niečo však musí urobiť aj vláda! Musí si uvedomiť, že nerozhodnosť je prejav slabosti! Mala by urobiť toho veľa, ja spomeniem len tri kroky: 1/ Organizačné a legislatívne opatrenia v informačnom priestore. V čase informačnej spoločnosti je informačný priestor rovnakou strategickou komoditou ako pitná voda, alebo poľnohospodárska pôda. Je neúnosné, že celoštátne pôsobiace súkromné televízie sú zahraničných rukách. Občasné tlačovky premiéra, na ktorých pravidelne verbálne prefacká mejnstrímových novinárov a stand-upové politické vystúpenia Ľuboša Blahu a Erika Kaliňáka je málo. 2/ Po atentáte na premiéra prijatý „Lex atentát“ je smiešny. Vláda si musí uvedomiť, že klin sa klinom vybíja! Len rozhodnosť a sila vzbudzuje v politike úctu. Naozaj nadišiel čas prijať Zákon na ochranu republiky! Je potrebné revitalizovať a aktualizovať Masarykov zákon na ochranu republiky z roku 1923, ktorý prijala Masarykova vláda po atentáte na ministra financií ČSR Aloisa Rašína. To bol skutočný Lex atentát. Na internete ho nájdete na tri kliky. Zákon je pomerne stručný ale jasný a tvrdý, včítane exemplárnych trestov. Masaryk, ako slniečkárska ikona demokracie, bude pre opozíciu ťažko kritizovateľný, preto navrhujem siahnuť po ňom. Je potrebné aktualizovať dikciu, dnes už v mnohých pasážach vyznieva archaicky. Aktualizovať ho na dnešnú politickú situáciu. Zakomponovať do neho paragrafy, ktoré vypadli zo slovenskej verzie zákona FARA. Je potrebné do neho preventívne zakomponovať trestnoprávnu zodpovednosť za iredentu. Tvrdo zakomponovať ochranu štátnych hraníc pri živelnej invázii imigrantov: Je to veľmi pravdepodobné riziko po skončení vojny na Ukrajine, ako aj pri očakávaní veľmi možných občianskych vojen v západnej Európe v budúcom desaťročí: Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Švédsko, keď imigranti budú stále pribúdať a v týchto štátoch logicky začnú kolabovať sociálne a zdravotné systémy. Krik o útoku Ruska o 10 rokov je dymová clona, západné vlády začínajú mať strach z vlastných občanov, preto chcú zbrojiť. 3/ Nadviazať spoluprácu s vlasteneckými spolkami a hnutiami, vybudovať vlastenecký tretí sektor. Pomaly každý víkend sa v rôznych kútoch Slovenska stretávajú vlastenci a vlasteneckí aktivisti a hľadajú riešenia na súčasnú situáciu. Zatiaľ však, bohužiaľ, narážajú na zavreté dvere úradu vlády, prezidentskej kancelárie aj väčšiny ministerstiev.