Samotné hnutie sa definuje takto: „Za slušné Slovensko je neformálnou sieťou aktívnych občanov vo všetkých regiónoch Slovenska a niektorých zahraničných mestách, ktorých spojila zbytočná vražda novinára Jána Kuciaka a archeologičky Martiny Kušnírovej.”

V poriadku, tá vražda nás zasiahla viacerých. Lenže buďme úprimní – bolo to hlavne preto, že médiá jej venovali exkluzívnu pozornosť. Verím tomu, že aj posledný obyvateľ dedinky na hornom konci vedel, čo sa stalo. Som tiež presvedčený, že expresne vytvorený naratív o „talianskej stope” údajne vedúcej až na úrad vlády sa podarilo bežnému občanovi tiež úspešne vsugerovať vďaka nadpráci médií. Tam zohrali svoju úlohu trendseteri typu Bárdy – Vagovič a v neposlednom rade zrejme aj kanadský novinár Tom Nicholson. (Po tejto línii by sa dalo pokračovať hlbšie, no riskovali by sme, že nás liberálne denníčky obvinia z konšpirovania…)

Akokoľvek je násilná smrť dvoch mladých ľudí tragická, opäť si otvorene povedzme pravdu: Ani o jednom z nich sme až dovtedy nepočuli. Teraz budem za heretika, ale pri všetkej úcte k zosnulému, vôbec som netušil, že sa pohybuje na mediálnej scéne. Jeho ex-kolegovia to zdôvodňujú tak, že robil dátovú investigatívu, teda hrabanie sa v rozličných zmluvách a dokumentoch, prístupných online. Preto mal ležať v žalúdku ľuďom typu Mariána Kočnera (spomeňte si na ich zverejnený telefonát).

Na povalení vtedajšej vlády SMERu sa však podieľalo viacero faktorov. Nebola to len samotná vražda (spúšťač) a jej mediálne „zobchodovanie”. Významnú úlohu na poklese volebných preferencií strany Roberta Fica zohral napríklad knižný bestseler Sviňa (2018) od novinára Arpáda Soltésza, ktorého protivládne postoje sú dostatočne známe. (Po ostatných voľbách dokonca okázalo „emigroval” do Českej republiky – akoby sa na osobnom šťastí jednotlivca mala podieľať vláda, resp. spoluobčania, ktorí si ju zvolili! Soltész zjavne neznesie jedných ani druhých. A tak sa mstí literárnou formou.) K voľbám potom pripravili aktivisti filmovú adaptáciu jeho knihy, a bolo prakticky dokonané…

Najsilnejší hnací motor slovenského „mikromajdanu” však bola ulica (za podpory prezidenta Kisku). Demonštranti sa však na námestia nevybrali z vlastnej iniciatívy. Niekto ich k účasti namotivoval, niekto musel všetky podujatia organizačne zastrešiť, postarať sa o tribúnu, ozvučenie, bezpečnosť či dramaturgiu; niekto musel poskytnúť financie aj na online reklamu a stravné, a tak ďalej, a tak ďalej. A to všetko v expresnom tempe.

To si dodnes ideme navrávať, že všetko zvládli Farská (vtedy devätnásťročná stredoškoláčka) so Šeligom a pár ďalšími „nadšencami”? Že to robili na kolene a týždeň jedli špagety s kečupom, ako sa vyjadrila Katarína Nagy Pázmány, osoba z najužšieho kruhu organizátorov?

Mimochodom, financovanie – v krátkom časovom horizonte sa na transparentný účet hnutia dostali desiatky tisíc eur. Vraj od občanov. Do pondelka po prvom proteste im necelých tisíc ľudí malo poslať štyridsať tisíc eur. Viete, čo mi to pripomína? Rýchlosť, s akou sa „transparentne” vyzbierali peniaze na chod Kovačičovej internetovej televízie.

A husi žerú seno.

Slušné Slovensko (hoci – kto sa pri mase protestujúcich ľudí pristavil, mohol počuť všeličo možné s výnimkou slušných výrazov…) má vo svojich stanovách žiadosť o „Novú dôveryhodnú vládu, ktorej členovia nebudú spájané s mafiou a organizovaným zločinom.” Vidíte? Pre nich je nespochybniteľná pravda, že vtedajšia vláda mala prepojenia na kriminálnikov. A toto sa im podarilo vtĺcť do hláv občanov. Nadarmo potom vyšetrovanie nepreukázalo spojenie sociálnej demokracie s vraždou novinára – semienko bolo zasiate…

Tu sa dostávame k ďalšiemu podstatnému aspektu celej veci, a tým je komunikačná stratégia, ktorú hnutie aplikovalo. Len si pripomeňme niektoré kľúčové heslá: útok na novinárov = útok na nás všetkých, svetlo vždy porazí tmu, či najchytľavejšie All for Jan (všetci za Jána, slovná hračka – odkaz na Dumasových mušketierov, po anglicky All for one; prišla s tým vraj redakcia Aktualít).

Pútače, transparenty, kvantá odznačikov – odkiaľ to všetko? Vážne nám chce niekto nahovoriť, že ich spontánne pripravili jednotlivci či skupiny dobrovoľníkov? Už len taká drobnosť, že zvolili konkrétny typ akoby ručne písaného fontu (alebo si vytvorili vlastný), ktorý dobre ukáže so štandardne uhladeným tlačeným písmom. To sú esteticky natoľko zladené prvky, že ich nemohol dávať dokopy náhodne vybraný človek. Pravda, v iniciatíve sa mali angažovať aj umelci…

Celá agenda Slušného Slovenska budí dojem, že bola postavená na americkom know-how. Nejde len o slovnú hračku či graficky premakaný, jednoduchý, ale úderný motív dvoch zaľúbených ľudí na odznačikoch (portál Aktuality ho dodnes má v hlavičke svojho facebookového profilu). Isteže, priame prepojenie na „sorošovské chápadlá” nebude nikdy preukázané. Otvoriť oči by nám však mala prasknutá bublina organizácie USAID: Na Slovensko jednoducho prúdili peniaze, a dotované mimovládky tu konali funkciu politických aktivistov. A čo iné je taká Nadácia otvorenej spoločnosti, než predĺžená ruka Georgea Soroša, ktorý sníva sen o občianskej spoločnosti v globálnom meradle?

Zaujal ma však jeden citát, ktorým sa hnutie pýši na svojom webe: My všetci sme tí, na ktorých sme čakali (pod týmto názvom vydali aj zborník). Tiež vám to neznie úplne rýdzo slovensky? Nuž, ono to slovenské ani nie je. Ide totiž o verš americkej poetky June Jordanovej z básne venovanej juhoafrickým ženám: „We are the ones we have been waiting for.” (Neskôr bola táto myšlienka spracovaná aj knižne z pera inej autorky) Táto veta v našom kontexte vyjadruje potenciál k zmene daného stavu; potenciál občianskej spoločnosti, jednotlivcov i skupín. Zdôrazňuje význam aktivizmu a zodpovednosti, akú vraj má na seba brať občan bez toho, aby sa spoliehal, že niekto iný zaňho vyrieši jeho problémy.

Inak povedané, uvedená fráza má za úlohu vnuknúť ľuďom myšlienku, že sa majú podieľať na riadení štátu, hoci v ňom existuje legitímne zvolená vláda…

Takže ako vidieť, marketingová stratégia, ktorú aktéri „mikromajdanu” zvolili, zo seba priam kričí, že bola postavená na profesionálnej predlohe, dobre známej západným rozvracačom stredoeurópskych a východoeurópskych režimov.

Napokon, sám hlavný progresívec Michal Šimečka k téme „farebných revolúcií” a podobných „demokratických” prevratov napísal odbornú štúdiu, ako sme o tom dávnejšie informovali. Takže hoci nemôžeme predložiť jasné dôkazy o zákulisných pohyboch a praktikách v réžii Farskej a spol., minimálne indície hovoria jasne…

Vláda musela padnúť – a oni sa k tomu pričinili.

Prečítajte si tiež

• Organizátori protestov Za slušné Slovensko podali podnet na ministerstvo vnútra
• Za slušné Slovensko zorganizuje ďalšie protesty, zdôvodňuje ich komunikáciou zverejnenou Denníkom N
• Keď organizátori Za slušné Slovensko manipulujú rovnako ako Kramárov Mečiar