A Flavian bol vo vysokom postavení svojom ochrancom a mohutným podporcom vzmáhajúceho sa kresťanstva a svietil podriadeným občanom skvelým príkladom všetkých kresťanských cností.

Po smrti prvého kresťanského cisára Konštantína a jeho synov Konštantína II. a Konstansa uchvátil tretí jeho syn Konstancius r. 350 samovládu nad rozsiahlou ríšou rímskou, stal sa zjavným podporcom bludu Ariovho a začal prenasledovať ukrutne pravoverných katolíckych biskupov a vynikajúcich svetských veriacich. Horlivý pravoverný Flavian bol i v tomto smutnom čase miestodržiteľom rimským a pracoval všemožne proti bludu Ariovmu, ktorý zapieral božstvo Pána Ježiša Krista, utvrďoval mešťanov v pravej viere a verejne vyznával božstvo Spasiteľa sveta. Kostancius hneď pri nastúpení samovlády predvolal si pravoverného miestodržiteľa Flaviana a začal ho nahovárať vľúdne i hrozbami k bludu; lebo bol presvedčený, že všeobecne milovaného muža nasledovať bude mnoho katolíkov.

Ale zbožný Flavian nedal sa zviesť. Nahnevaný cisár, ktorému išlo o rozšírenie bludu, pozbavil vplyvného Flaviana úradu. Horlivý služobník Boží znášal pokojne surové pokorenie a odišiel z Ríma s manželkou Dafrosou a mladistvými dcérkami Bibianou a Demetriou na statky svoje, i staral sa o spasenie duše svojej a rodiny.

Cisár Konštancius zomrel roku 361 a na trón cisársky zasadol Julian, zlopovestný odpadlík. Tento bezbožný cisár pokúsil sa ešte raz vyhubiť kresťanstvo v ríši rimskej a uviesť obnovené pohanstvo, i prenasledoval kresťanov zlostne a ukrutne. V Ríme prevádzal zámery cisárove s rozkošou diabolskou miestodržiteľ jeho Apronian. Keď bývalý miestodržiteľ Flavian videl útrapy kresťanov, opustil tichú svoju domácnosť, vystúpil oduševnene s kresťanskou zmužilosťou na verejnosť, aby bojoval pre Boha a sväté náboženstvo proti nemravnému a hlúpemu pohanstvu. I napomínal veriacich ku stálosti, povzbudzoval, tešil a podporoval uväznených, a všade, kde toho bola potreba, pomáhal kresťanom a slúžil im útechou.

Horlivosť jeho oznámená bola bezbožnému cisárovi. A ukrutný odpadlík rozkázal miestodržiteľovi Apronianovi, aby uväznil zbožného Flaviana a keby nechcel obetovať bohom štátnym, aby pozbavil ho všetkých statkov a pohnuteľného majetku, i aby ho ukrutne zavraždil. Úslužný sluha hodil horlivého vyznavača do hnusného žalára. Márne namáhal sa miestodržiteľ, aby naklonil sluhu Božieho k odpadnutiu od viery; on slávnostne riekol, že radšej chce utratiť všetko, než by zaprel pravého Boha. Apronian rozzúril sa, zdriapal odznaky veľmôžstva s horlivého vyznavača, dal mu vypáliť znak otroctva na čelo a poslal ho pod strážou vojenskou do vyhnanstva na Taurus. Zbožný Flavian znášal trpezlivo a s radosťou všetko príkorie, odobral sa od milej svojej rodiny, ktorú tešil a dojímavými slovami povzbudzoval k stálej vernosti oproti Bohu, a odišiel sprevádzaný surovými vojakmi, ktorí mali naložené, aby s ním nakladali ukrutne na ceste.

Tyran zhabal všetky májetky jeho a manželka jeho Dafrosa i obe dcéry Bibiana i Demetria uvrhnuté boly do najväčšej biedy. V krátkom čase roku 361 položil sv. Flavián vo vyhnanstve život svoj pre Krista následkom trýznenia, biedy a hladu.

O krátky čas začal sužovať Aproniai i zbožnú manželku sv. Flaviana, Dafrosu, aby zaprela svätú vieru. A keď videl, že vzdoruje a nechce obetovať modlám, uvrhol ju do smradlavého žalára a trýznil ju všemožne. Horlivá služobnica Božia nezaprela Krista Pána. I dal ju vyviesť za mesto a r.362 sťať. A tak žily vznešené, prekrásné zbožné sestry Bibiana a Demetria od roku 367 v nádhernom Ríme utiahnuté od hluku sveta v najväčšej biede.

Po svätých rodičoch nezdedily nič, iba pevnú vieru v Pána Ježiša Krista a cnostný život, dva poklady, ktoré im nemohol odňať žiaden pohanský tyran. Posilňované svätou vierou znášali trpezlivo stratu milých rodičov a bohatých majetkov, potupu od bezbožného sveta i biedu, áno hotové boli z lásky k Pánu Ježišovi položiť i životy svoje. Netrvalo dlho a bezbožný Apronian spomenul si na šľachetné kresťanské panny; i dal ich chytiť a hodiť do tmavého žalára, kde trápil ich hladom a smädom, aby donútil ich k zapreniu viery.

Ale zbožné panny znášaly muky neohrozene za päť mesiacov. Žalár bol milejší verným služobniciam Kristovým, než skvelý pohodlný palác a pri všetkom hlade prekvetali tváre ich ešte krásnejšie. Keď zverský tyran zbadal, že nepremôže ich žalárovaním a hladom, predvolal ich pred stolicu svoju súdnu. I počal dohovýrať najprv po dobrotky, aby sa odriekli Spasiteľa božského: sľuboval im priazeň cisárovu, navrátenie zhabaných statkov a vznešených manželov. Sväté panny odpovedali, že radšej podstúpia ešte väčšie muky a ukrutnú smrť, než by zapreli pravého Boha a klaňali sa smiešnym modlám. Tyran hrozil strašnými mukami; sväté panny nedali sa nastrašiť. Márne ukazoval im krvavé mučidlá. Ale ony pozrely k nebu a zvelebovali Pána Ježiša Krista. Zverský pohan dal mučiť ich a hodiť nazpät do žalára. Útlé telo panny Demetrie neznieslo ukrutné bičovanie a trápenie; ona podľahla mnohému prenasledovaniu.

Milostivý Boh skrátil utrpenie jej a povolal k sebe skrze tichú smrť v žalári čistú jej dušu. Svätá Bibiana utratila všetko, čo bolo jej milé a drahé na tomto márnom svete: otca, matku, sestru a všetku podporu. V žalári trápená bola mnohými mukami, i treba bolo bojovať jej teraz samej proti zlosti nepriatelov i pohanských spoluväzňov, zločincov. Zúrivý Apronian upotrebil všetko možné, aby prinútil ju k odpadnutiu od viery.

Konečne prišiel na tú myšlienku diabolskú, že dá ju do moci necudnej svodnice, menom Rufine, aby navádzala svätú pannu ku hriechu a vyučovala ju v neprávosti nečistoty, a tak priviedla ku zapreniu viery. A necudná verejná smilnica usilovala sa všemožne vyplniť žiadosť pohanovu: odkrývala všetky tajnosti necudnosti, vychvaľovala rozkoše telesné, ukazovala jej oplzlé obrazy, prespevovala ohyzdné piesne, rozprávala o nestydatých skutkoch.

A bohaprázdna verejná hriešnica dráždila dňom i nocou takýmito zverskými prostriedkami zmyselnosť u svätej panny a myslela, že nezadlho vydarí sa jej namáhanie diabolské. Ale veľmi sklamala sa necudná Rufina! Panenská služobnica Božia zapchávala si uši pri necudných rečiach a piesňach, zatvárala oči nad ohavnými obrazmi, utekala pred bohaprázdnou pohanskou svodnicou, prespevovala žalmy a vzývala meno Ježiš.

Rufina potratila trpezlivosť, rozzúrila sa a počala sužovať, biť a mučiť svätú Bibiánu. Ale i trýznenie bolo márné. Svätá panna nenávidela každý hriech a bála sa ho viac než najukrutnejšieho mučenia, ba i smrti; strážila nad krehkosťou svojou ľudskou a posilňovala sa skrúšenou modlitbou, i nemohla byť premoženou ani lichoteným zvádzaním, ani mučením.

Keď ukrutný miestodržiteľ Apronian dopočul, že svätá panna Bibiana nedá sa nakloniť ani úskokom diabolským ku zapreniu Krista Pána, rozzúril sa, i rozkázal katom, aby ubičovali ju na smrť. Zverskí katovia vyzvliekli do naha vznešenú, hanblivú, nevinnú pannu, poviazali jej ruky, pripevnili ju ku stĺpu a bičovali ju povrazmi, na ktorých koncoch visely olovené guľôčky. Svätá Bibiana znášala ticho a trpezlivo ohavné pohanenie a hrozné bolesti, vzdychala k milostivému Bohu o posilňovanie a po dlhom mučení odovzdala do rúk Spasiteľa božského nevinnú svoju dušu. To stalo sa dňa 2. decembra roku 363 v Ríme za panovania bezbožného cisára Juliana odpadlíka. Katovia predhodili telo svätej Bibiány hladným psom; milostivý Boh chránil divotvorným spôsobom sväté ostatky veľkej mučenice a služobnice Svojej a ony ležaly na mieste popravnom neporušené za dva dni. Nábožný kňaz, menom Ján, vzal tajne nočného času sväté ostatky a pochoval ich počestne pri hroboch sv. matky Dafrosy a sv. sestry Demetrie.

Pápež Simplicius dal vystaviť nad ostatkami svätej Bibiány skvostný chrám k jej úcte, ktorý počiatočné nazvaný bol dľa mena zbožnej bohatej paničky rímskej Olympie, na ktorej útraty prevedená bola stavba chrámová. Časom chrám bol porúchaný a pápež Honorius III. dal opraviť ho znovu. A keď neskôr rozpadal sa , pripojený bol k bazilike preblahoslavenej Panny Márie Väčšej.

Pápež Urban VIII. dal vystavať znovu r. 1628 chrám k úcte svätej Bibiány a ozdobil ho ostatkami svätej Bibiány a Demetrie i matky ich Dafrosy, ktoré nájdené a vyzdvihnuté boli na mieste, ktoré menované bývalo i cintorínom svätej Bibiány. A tento chrám stojí posiaľ v Ríme ako skvelý pomník mučeníckej smrti vznešenej nevinnej svätej panny Bibiány.

Svätá Bibiana vyobrazuje sa ako mladá vznešená panna rimská; a v pravej pozdviženej ruke drží ratolesť palmovú, v ľavej povrázky, na ktorých visia olovené guľôčky.

Svätá Bibiana bola pokúšaná ku hriechu nečistoty a ku zapreniu viery; ale ona vinula sa k Bohu podivnou vrúcnou láskou a tá zachránila ju pred poklesnutím a učinila cestu utrpenia jej ľahkou a jej ukrutnú smrť mučenícku blaženou. Zvádzanie blížneho a radenie k hriechu, najmä ku necudnosti, je veľká neprávosť a ohavnosť. Za časov našich hreší sa mnoho radením ku hriechom a zvádzaním.

„Osvietenci“ a „slobodomyseľníci“ podobajú sa hadovi-pokušiteľovi rajskému: oni rečou a písmom predstavujú prestupovanie zákonov Božích a cirkevných v lákavom skvelom svetle, tak ako pohania rimskí písali nad brány domov necudnosti: «Hic felicitas,» t. j. «Tu je blaženosť!» Najmä mládež má sa obávať pokúšania v mestách, keď sa tam nachádza vo vychovávaní alebo v službe; tam striehne na mladého neskúseného človeka z každého kúta pokúšanie k zlému, zvlášte k nečistote. Mladíkov i panny lákajú tam nádherné šaty a drzé pohľady, lichotivé slová, zvodné divadlá a tance, oplzlé vtipy, žarty a spevy, zmyselná hudba, silné nápoje, dráždivé chutné jedlá, reči bohorúhavých nevercov, ktorí hovorievajú:

„Čo užije človek, to má.“

Preto mládež naša má byť veľmi ostražitá a používať všetky prostriedky, aby neutratila najkrajšiu cnosť, najskvelejšiu ozdobu a okrasu duše svojej, — nevinnosť mládeneckú alebo panenskú. Zvodcovia bývajú obyčajne uchovaní od pokuty a hanby, keď zvedené obety, zvlášť panny, prinútené sú znášať všetku hanbu. Spanilé devy naše a šumní mládenci, počujte a berte si k útlemu srdcu slová sv. Ambróza:

„Zmyselnosť je udicou diablovou, ktorá priťahuje nás k úpadku. Smyselnosť je matkou hriechu; a zase hriech je ostňom smrti. Zmyselnosť je potravou pre večného červa; ona síce nasleduje na krátky čas toho, ktorý jej hovie, ale neskôr stáva sa horkejšou nežli žlč.“

Preto mládenci a panny nasledujte skvelý príklad svätej Bibiány v čas pokúšania; odpierajte zavčasu pokúšaniu, vyhýbajte mu, modlite sa k Bohu o posilu:

„Neuveď nás do pokušenia!“

Zvádzanie k hriechu alebo radenie prináša i samému zvodcovi alebo radcovi ťažkú pokutu. Kráľ Dávid vrúcne prosil Boha, aby ráčil zachrániť ho od cudzích hriechov a volal :

„Od tajných hriechov mojich vyčisť mňa, Pane, a cudzie odpusť služobníku Svojmu!“

Kto dopúšťa sa obyčajne zvádzania alebo radenia ku hriechu? Rodičovia a predstavení: ako tu urobila bezbožná Herodias, ktorá radila dcére svojej, aby požiadala od kráľa Herodesa hlavu sv. Jána Krstiteľa; ako to urobil bezbožný kňaz židovský Kaifáš, ktorému dobre bola povedomá nevinnosť Kristova a predsa vo vysokej rade židovskej povedal :

„Užitočné je vám, aby jeden človek umrel za ľud, než by všetok ľud zahynul;“ ako to robievajú mnohí radcovia vladárov a panovníkov, ktorým hrozí Boh u proroka Isaiáša:

„Beda vám, odpadlíci, ktorí ukladáte radu, ale nie zo Mňa, a osnúvate tkaninu, ale nie z Ducha Môjho!“

Roku 1596 panovala v Anglicku zlopovestná kacírka kráľovná Alžbeta, a na bolestnom lôžku ležal v meste Londýne jej radca lord z Houzdenu. Jednej noci ukázalo sa mu vo snách šesť bývalých radcov kráľovských, ktorí dávno pomreli; medzi nimi bol prvý povestný milostník Alžbetin lord Dudlej gróf z Leicesteru, prvý radca, Volfingan tajný sekretár, Poukerin, najvyšší sudca, Haddus, najvyšší kancelár, Tomáš Henningen a František Knovis, radcovia. Všetci boli ohniví, iba najvyšší sudca bol studený jako ľad.

Oznámili Houzdenovi, že preto navštívili ho v takom strašnom spôsobe, aby uvedomili ho o večnom svojom zatratení pre hriechy Alžbetiné, ku ktorým jej radili. A riekli mu, že to isté očakáva neskôr i jeho a radcu Viliama Cecilia, ktorý bol celkom zdravý, a že s nimi horieť budú i oni v pekle. Videnie zmizlo. Nemocný rozprával s najväčším strachom na druhý deň svoje videnie a zomrel v zúfalstve. Nezadlho zhynul náhle radca Cecilius .

A Orosius De Valerio rozpráva, že za času tyrana Valéria, ktorý krvavo prenasledoval kresťanov, žil pohanský umelec. Ten zhotovil medeného dutého vola, a na boku jeho spravil dverce. Tohoto vola daroval Valeriovi a radil mu, aby do neho zavrel kresťanov, pod ním dal zažať oheň, že s podivením uslyší, jako v ňom kresťania revať budú ako voly. Dľa riadenia Božieho rozkázal Valerius zavreť do toho vola prvého pohanského umelca, rozžať pod ním prudký oheň: a bezbožný radca reval jako vôl a biedne zhorel. A tak zlý radca skúsil na sebe to, čo hovorí múdry Sirach :

„Kto kopá jamu inému, upadne do nej; a kto inému učiní úklad, zvalí sa na neho samého.“

To isté zakúsil zúrivý kalvín Perinnus v Anglicku. Bezbožník radil magistrátu londýnskemu, aby kameň, na ktorom slúžievali katolícki kňazi svätú omšu, prenesený bol na miesto popravné, i aby na ňom odtínané boli hlavy zločincov. A hľa, táto rada vyplnila sa na tom samom bezbožnom radcovi; lebo on sám v krátkom čase utratil pod mečom na tom istom kameni hlavu svoju pre výstupky a zločiny svoje. Kresťan, chráň sa zvádzať alebo radiť iným ku hriechu! Spomeň si, čo hovorí zbožný Tobiáš synovi svojmu :

„Po všetky časy chváľ Boha, a pros od Neho, aby spravoval cesty tvoje, a všetky rady tvoje nech zostávajú v Ňom.“ On chcel , aby syn jeho riadil všetky rady a činy svoje podľa prikázania Božieho. Kresťan, konaj i ty to a zachrániš dušu svoju od záhuby!

Karol Jerguš