Veľká však a zriedkavá dokonalosť neostáva skrytá, lúče jej svetlosti dostávajú sa navonok, najmä, keď spojená je s krásou a bohatstvom, a Agáta bola krásna a bohatá. Ako včely kvitnúcu ružu v záhrade obletujú a radostným bzučaním ju pozdravujúc hľadia sa jej srdcu priblížiť, tak sa hrnuli i lživí zbožňovatelia k pôvabnej panne. Avšak nadarmo, Agáta nemala pre lásku pozemskú žiadneho srdca, ona sa s telom i dušou zasvätila Bohu a plná lásky k Ježišovi nemala inej túžby, ako panenský život obetovať za Ženícha svojho nebeského. Tejto milosti sa jej i vskutku dostalo. Agáta bývala práve v meste Katane, keď roku 151. pohanský miestodržiteľ Quincián tam sa dostavil, aby nepriateľské rozkazy, ktoré bol cisár Decius proti kresťanom vydal, v skutok uviedol. Tu i sv. Agáta musela sa k súdu miestodržiteľa dostaviť. Ona tušila, že nastávajú jej ťažké trápenia, a preto utiekala sa k Vykupiteľovi o pomoc hovoriac:

„Ježišu Kriste! najvyšší Pane všetkých vecí, Ty vidíš srdce moje, Ty vieš, čo od Teba žiadam, Tebe nech náleží všetko, čo som a čo mám. Ty si mojím pastierom a ja tvojou ovečkou, posilni mňa z nebies, aby som v svätom boji za česť mena Tvojho nepodľahla, lež zvíťazila nad diablom.“

Quincián všetko vynaložil, aby krásnu, vznešenú a bohatú pannu prinútil, aby s ním do stavu manželského vstúpila, lež čistá nevesta Pána odporovala všetkému sľubovaniu a vyhrážaniu. I odovzdal ju necudnej jednej žene, nazdávajúc sa, že tá oblomí jej myseľ. Hrozné boli trápenia a pokušenia, aké Agáta v dome tejto ženy znášať musela, dôverujúc však v pomoc svojho milého Vykupiteľa, všetko premohla. V nádeji svojej sklamaný miestodržiteľ dal opäť pannu pred súdnu stolicu priviesť. Tu pýtal sa jej:

„Akého si stavu?“ Ona odpovedala: „Som slobodná a zo stavu šľachtického.“

„Či sa teda nehanbíš chovať sa a žiť ako otrokyňa?“, pýtal sa jej ďalej.

„Ja som dievka Ježiša Krista,“ odvetila panna.

„Tomuto slúžiť je panovať, jeho služba je pravá sloboda, v jeho službách nachádzame nepominuteľné hodnosti, nebeské poklady a večné spasenie.“

„Či my teda nie sme slobodní?“, odvetil miestodržiteľ a ďalej pokračoval: „Ktorí ctíme bohov nesmrteľných?“

„Ako by si ty mohol byť slobodným, ktorý slúžiš bezživotným modlám a predávaš peklu dušu svoju?“, odpovedala Agáta.

Nad touto odpoveďou rozčúlený miestodržiteľ dal ju zbiť a do žalára odviesť. Veselou tvárou vkročila Agáta do žalára a padnúc na kolená, vrúcne prosila Boha, aby ju posilnil v nastávajúcom jej ukrutnom boji. Na druhý deň predviedli ju opäť pred miestodržiteľa, ktorý na ňu volal :

„K čomu si sa odhodlala? Čo je tvoja spása?“

„Spása moja je Kristus“, odvetila Agáta.“

„Jak dlho budeš ešte trvať na svojom bláznivom úmysle?“,  osopil sa na ňu miestodržiteľ.

„Choď a obetuj bohom, lebo ináč muky polámu tvoje údy a tvoju tvrdošijnosť, oheň a plameň zmäkčia tvoje zatvrdnuté srdce, pohľad ukrutnej smrti zatrasie tvojimi kosťami tak, že na kolenách prosiť budeš o život.“

„Nie“, odpovedala oduševnená panna, „Železo a okovy pripútajú ma pevnejšie ku Kristu, oheň a plameň roznietia len viacej lásku moju k Nemu, pohľad smrti povýši túžbu moju po ňom, všemohúci a milosrdný Boh bude pomocníkom a potešiteľom mojím.“

Zlostný miestodržiteľ dal ju natiahnuť na škripec a ukrutne mučiť. Tu roztiahnutá na všetkých údoch trpela najukrutnejšie muky, v očiach k nebu obrátených perlili sa veľké slzy bolesti, bledé pery hýbali sa v tichej modlitbe, ale žiaden hlas, žiaden vzdych nezdvihol sa z skľúčených ňadier. Týmto objavom rozzlostený miestodržiteľ dal ju k stĺpu priviazať a, v ukrutnosti panenské jej prsia odrezať. Tvár panny sčervenala nad touto neľudskosťou, v šľachetnej rozhorčenosti zvolala:

„Bezbožný ukrutník, či si nikdy nespočíval na prsiach matky, či ťa hyena kojila, že sa opovažuješ toto učiniť slabej žene? Večný Bože, nech bude teda pokaličené telo moje, veď’ ono obnovené a oslávené povstane z mŕtvych.“

Krvou zaliata a na smrť umučená, donesená bola svätá mučenica späť do žalára, ukrutný tyran nedovolil rany jej obviazať a tie sa predsa zahojili, nebeský lekár nalial balzamu do skrvácaných jej pŕs, posilnil a k novému životu priviedol trpiacu. Tu miestodržiteľ znovu na služobnicu Pána doliehať počal, aby sa kresťanstva odriekla, a keď’ všetko jeho vyhrážanie zostalo márne, rozkázal telo jej nanovo trhať, po žeravom uhlí váľať a potom zas do žalára vsadiť. Tu sa vrhla šľachetná trpiteľka na kolená a zopnúc strýznené ruky svoje, modlila sa k Bohu:

„Bože všemohúci! Tebe ďakujem, Ty si mňa miloval, Ty si mňa skúšal, ó vezmi mňa ku Sebe v nebesia“. A domodliac sa, vypustila ducha svojho. Toto sa stalo dňa 5. februára r. 251.

Najväčšia šľachetnosť spočíva v tom, keď’ Kristu slúžime, áno Kristu slúžiť znamená toľko, čo panovať. Toto povedala svätá Agáta tyranovi, ktorý sa jej z toho posmieval, že sa nazývala služobnicou Krista. Pravdu mala svätá Agáta, lebo kto sa odovzdal službe Kristovej, t. j., kto uznal márnosti pozemských vecí, kto sa naučil odriekať sa statkov a rozkoší tohto sveta, kto krotí svoje náruživosti a plný dôvery oddal sa do náručia Ježišovho, ten v skutku je slobodný a trebárs by aj okovy nosiť musel, ten je skutočným šľachticom a mocnejším než kráľ’, hoc by nosil len obecnú halenu a býval v drevenej chalupe. Sloboda je len jedna, sloboda totiž od jarma hriechu a náruživosti, ako tiež len jedno šľachtictvo je: život totiž svätý a cnostný. Kráľ, bohatier, človek z rodu vysokého, zmietaný náruživosťami, oddaný ctižiadosti, panovitosti, lakomstvu, smilstvu, je otrokom, pretože ho hriech tiahne za sebou, lebo ako Spasiteľ praví:

„Kto slúži hriechu, otrokom je hriechu, pravda ale oslobodí vás.“

Drahý čitateľu! ohliadni sa kolom seba a pováž, ako bohatí a svetskí ľudia plní nepokoja a starosti, ako zmietajú ich náruživosti, hneď zas ľahkomyseľní, z rozkoší vrhajú sa do rozkoší, majú všetko, čo si ich srdce zažiada a predsa nie sú tak šťastní, ako celkom jednoduchý a prostý kresťan, bez bohatstva a rozkoší, ktorý, keď aj slúži, vždy je veselej a pokojnej mysli, lebo neväzí v okovách hriešnej závislosti. Preto, duša kresťanská, po tejto slobode, po tomto šľachtictve túž, ktoré jedine platnosť má pred Bohom. Varuj sa hriechu, márnosti a rozkoší svetských, nasleduj Krista a nájdeš tu na zemi neskalený, vnútorný pokoj, po smrti však večne panovať budeš s Kristom.

Karol Jerguš