Prezident Biden podporil tento panický názor potvrdením, že na jeho príkaz uskutočnila americká armáda operáciu “na vyslobodenie vládneho personálu z Chartúmu”.

Podľa ministerstva zahraničných vecí USA sa v Sudáne v súčasnosti nachádza približne 16 000 amerických občanov. Veľvyslanectvo USA v Chartúme malo nadmerný počet zamestnancov – na úrovni misie v Kyjeve -, ktorý bol vzhľadom na rozsah a objem bilaterálnych vzťahov medzi USA a Sudánom neopodstatnený, čo viedlo k špekuláciám, že ide o kľúčovú spravodajskú základňu.

V oblasti Afrického rohu sa štáty Perzského zálivu tradične hlboko ponorili do zložitostí projekcie moci, politického súperenia a konfliktov na pobreží Červeného mora, ktoré sa v poslednom čase opäť stalo geostrategickým priestorom, v ktorom sa súperiaci globálni a regionálni hráči snažia premietať svoj vplyv.

Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty na jednej strane a Katar a Turecko na strane druhej intenzívne súperili o to, aby vyvrátili vzájomný vplyv a premietli svoje súperenie do politiky v oblasti Hornu, ale po rokoch tvrdého súperenia sa v poslednom čase objavili náznaky, že začali opatrne kalibrovať svoje úlohy.

Napätie ich finančných zdrojov po skončení vojny v Kórei, stiahnutie vojsk v Jemene a snaha štátov Perzského zálivu vystupovať ako konštruktívni a spoľahliví partneri, ktorí zaujímajú pragmatickejší prístup k regionálnym otázkam – to všetko prispelo k pozoruhodným náznakom uvoľnenia, ktoré nahradili intenzívne súperenie medzi štátmi Perzského zálivu v Africkom rohu.

V Sudáne viedlo úsilie Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov o formovanie politickej transformácie po zosadení Umara al-Bašíra v apríli 2019 k čiastočným úspechom, ale aj k značným ťažkostiam, keďže si vyžiadalo vysoké náklady na reputáciu pod drobnohľadom sudánskeho obyvateľstva aj medzinárodného spoločenstva.

USA a EÚ považovali krajiny Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive za užitočných partnerov v oblasti Afrického rohu z hľadiska ich prebytočného kapitálu na investovanie, ktorý západným mocnostiam chýbal, ako aj ich dobrých osobných sietí. Faustovská dohoda medzi Trumpovou administratívou, Izraelom a štátmi Perzského zálivu, ktorej cieľom bolo nalákať sudánske vojenské vedenie na Abrahámsku dohodu v roku 2020, bola rozhodujúcim momentom.

Toto spojenectvo sa však ukázalo ako krátkodobé, pretože plán západných mocností, ako sa na krídlach štátov Perzského zálivu postaviť proti rastúcemu vplyvu Ruska a Číny v Červenom mori, tiež narazil na náhlu smrť, keďže pôda pod nohami spojenectva USA a Saudskej Arábie sa počas Bidenovho predsedníctva dramaticky zmenila a Rijád začal posilňovať svoje väzby s Moskvou a Pekingom.

To zasa prinútilo západné mocnosti, aby preskúmali možnosť presadiť väčšiu koordináciu a konštruktívnu angažovanosť priamo s generálmi v Chartúme, pričom sa spoliehali na svoje vlastné úsilie a zdroje, ktoré by prebiehali súbežne s prehodnocovaním angažovanosti štátov Perzského zálivu v oblasti Afrického rohu.

V skratke, podstata veci spočíva v tom, že západné chápanie stability a udržateľného rozvoja v Sudáne cez prizmu neokonzervatívnej ideológie, ktorá preniká do Bidenovej administratívy, je jadrom prehlbovania pomalej vnútropolitickej krízy v Sudáne, ktorá sa od roku 2019 rozhorela medzi armádou vedenou faktickým vodcom Abdelom Fattahom al-Burhanom a ozbrojenými formáciami vedenými Mohammedom Hamdanom Dagalom.

Nezrelé, nerealistické politické riešenia presadzované západnými liberálnymi demokraciami výrazne podnecovali vojenské boje. Anglo-americké dohody sa zväčša obmedzovali na Prechodnú vojenskú radu a Sily za slobodu a zmenu, čo bola nesúrodá koalícia vlastnoručne vybraných civilných a povstaleckých sudánskych skupín (reg., Sudánske profesijné združenie, Iniciatíva Nie útlaku žien atď.), ktoré v žiadnom prípade nereprezentovali národné sily v Sudáne. Nie je prekvapením, že tieto neokonzervatívne pokusy o nanútenie exotických riešení starobylej civilizácii boli odsúdené na neúspech.

Západnými médiami šírený výklad redukuje súčasnú krízu v Sudáne, ktorá sa prejavuje ako konflikt vo vnútri vojenského zriadenia, je groteskným zjednodušením a pokusom o zakrytie. Jednoducho povedané, táto kríza sa nedá zredukovať na osobný spor medzi dvoma generálmi – Burhanom a Hemedtim – ktorí boli veľmi dlho priateľmi.

Krízu možno vyriešiť len prostredníctvom “bezpečnostného riešenia”, čo znamená integračný proces, do ktorého sa vhodným spôsobom zapoja sily rýchlej podpory ako politický partner pri správe vecí verejných, a nie len vojenská sila spojená s armádou.

Aby sa nezabudlo, Sudán je obrovská krajina s veľkou etnickou a regionálnou rozmanitosťou – obýva ju približne 400 – 500 kmeňov. Stabilita krajiny v rozhodujúcej miere závisí od optimálneho modelu interakcie medzi elitami a klanmi.

V podstate to, čo poháňa špeciálne sily v súčasnom konflikte, je očakávanie zvýšenia ich významu vo vnútropolitickom procese krajiny. Treba si uvedomiť, že v súčasnom konflikte nejde o prístup k nejakým vojenským zdrojom, ale o kontrolu nad ekonomikou a rozdelenie moci.

K súčasnej kríze pritom výrazne prispelo neobratné a nekompetentné vedenie procesu zostavovania novej vlády zo strany predstaviteľa OSN Volkera Perthesa. Perthes, think tanker nemeckého establišmentu, zapálený pre neokonzervatívnu ideológiu, bol nesprávnym človekom na zvládnutie takejto citlivej misie.

Je to ďalší poučný príklad odkazu generálneho tajomníka OSN Guterresa, ktorý uprednostňuje vyslancov zo Západu v tých horúcich oblastiach, kde sú v hre geopolitické záujmy Západu. Zasadnutie OSN 15. marca odhalilo, že príliš horlivý Perthes sa odtrhol od reality, keď urýchlil odovzdanie moci z vojenskej správy na civilnú – namiesto toho, aby sa sústredil na pomoc pri zostavovaní vlády a vytvorení výboru na vypracovanie novej ústavy – čo, žiaľ, vyvolalo zintenzívnenie konfrontácie medzi bojujúcimi stranami.

Dobré je, že v tomto konflikte zatiaľ nie sú žiadne známky radikalizácie na náboženskom základe. Neexistuje ani žiadne mocenské vákuum, ktoré by mohla využiť teroristická skupina. Zároveň je potrebná mediácia vonkajších síl.

Krajiny regiónu môžu pomôcť pri riešení konfliktu. Ku komplexnému urovnaniu nemusí dôjsť čoskoro, pretože vnútorné rozpory, ktoré sa časom nahromadili, si vyžadujú kompromisy a prinajmenšom zatiaľ na to strany nie sú pripravené.

V súčasnej atmosfére riešenia konfliktov, ktorá obklopuje regionálnu politiku v západoázijskom regióne a najmä v Perzskom zálive, nie sú objektívne predpoklady na to, aby sa konflikt presunul do regionálnej fázy. Hlavné krajiny, ktoré sú spojené s bojujúcimi frakciami, prišli s mierovými iniciatívami – SAE, Saudská Arábia, Egypt.

Okrem toho aj ďalší vonkajší partneri, najmä Rusko a Čína, vyvinú úsilie, aby zabránili dlhotrvajúcemu otvorenému konfliktu. Mimochodom, Sudán má zahraničný dlh pod 60 miliárd dolárov a väčšina z neho pripadá na Čínu – a Rusko má na druhej strane dobré predpoklady na to, aby podporilo zblíženie medzi al-Burhanom a Dagalom.

Rusko zastáva vyvážený postoj. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov sa počas svojej februárovej návštevy Sudánu stretol s lídrami oboch znepriatelených strán. Rusko je zainteresované na stabilite Sudánu.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí vo svojom vyhlásení uviedlo: “Dramatické udalosti, ktoré sa odohrávajú v Sudáne, vyvolávajú v Moskve vážne obavy. Vyzývame strany konfliktu, aby prejavili politickú vôľu a zdržanlivosť a podnikli naliehavé kroky na dosiahnutie prímeria. Vychádzame z toho, že všetky nezhody sa dajú urovnať prostredníctvom rokovaní.”

Anglo-americká agenda však zostáva pochybná. Sústreďujú sa na internacionalizáciu krízy, vnášajú do sudánskej situácie veľmocenské súperenie a chtiac-nechtiac vytvárajú zámienky na západnú intervenciu. Akýkoľvek pokus o opätovné rozhorenie žeravých uhlíkov arabskej jari však bude mať obrovské dôsledky pre bezpečnosť a stabilitu v regióne. Štáty Perzského zálivu a Egypt budú musieť byť obzvlášť ostražité.

Sudán by mal figurovať v piatkovom telefonickom rozhovore medzi saudskoarabským korunným princom Mohamedom bin Salmánom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom.