Ale vráťme sa novodobým politickým školeniam z produkcie TA3, či iných našich spolitizovaných masmédií. Takže akým rajom sú pre nás Spojené štáty? Aby ma niekto nemohol obviňovať zo zaujatosti voči USA, budem zámerne čerpať výlučne zo západných zdrojov.

Obdobie po roku 1945 je obdobím množstva vojenských agresií USA proti zvrchovaným štátom sveta. Podľa jedného z najčítanejších článkov Global Research v Kanade, ktorý publikoval James A. Lucas 15. novembra 2015, zahynulo po druhej svetovej vojne v dôsledku priamych vojenských intervencií USA, ako aj v dôsledku Američanmi zorganizovaných a financovaných vojenských prevratov a spravodajských operácií 20 až 30 miliónov ľudí po celom svete. Teda viac, ako bolo smrteľných obetí prvej svetovej vojny. Len vo vojnách v Kórei, Vietname a v dvoch irackých vojnách boli vojenské sily USA priamo zodpovedné za usmrtenie približne 10 až 15 miliónov ľudí. Pritom do počtu obetí Kórejskej vojny sú zahrnuté aj úmrtia Číňanov, zatiaľ čo do počtu obetí vojny vo Vietname boli zahrnuté aj smrteľné obete v susedných štátoch, Kambodži a Laose. Len v zástupných vojnách, za ktoré sú tiež zodpovedné Spojené štáty, zahynulo v Afganistane, Angole, Konžskej demokratickej republike, Východnom Timore, Guatemale, Indonézii, Pakistane a Sudáne 9 až 14 miliónov ľudí. Obeťami USA bolo 37 národov týchto krajín sveta: Afganistan, Angola, Bolívia, Kambodža, Čad, Čile, Kolumbia, Demokratická republika Kongo (predtým Zair) a mnohé iné.

Kompletný zoznam amerických vojnových zločinov vo svete je  mimoriadne rozsiahly.

O ich veľmi podrobný popis sa postarali americkí politológovia a historici John B. Quigley, Michael J. Parenti, Noam Chomský, či Gary E. McCuen.

Celá éra po druhej svetovej vojne je nepretržitou vojnou USA v záujme presadzovania amerických záujmov v celom svete. Američania farizejsky kritizujú Rusov za presadzovanie ruských záujmov v krajinách susediacich s Ruskom, lenže samotné Spojené štáty americké presadzujú svoje záujmy po celom svete. Neexistuje vo svete krajina, ktorá by bola mimo amerických záujmov. Každá krajina, ktorá odmieta americký diktát, sa automaticky stáva nepriateľom USA.

Potvrdzuje to tzv. Wolfowitzova doktrína (v origináli pôvodne Defense Planning Guidance) z roku 1992, jedna zo základných doktrín, na ktorých dlhodobo stojí americká politika.

Obranná stratégia je tam formulovaná jasne:

„Ciele obrannej stratégie

Naším prvým cieľom je zabrániť opätovnému objaveniu sa nového rivala, buď na území bývalého Sovietskeho zväzu alebo inde, čo predstavuje hrozbu ako predtým predstavoval Sovietsky zväz. Toto je dominantný dôvod, ktorý je základom novej regionálnej obrannej stratégie a vyžaduje, aby sme sa snažili zabrániť akejkoľvek nepriateľskej mocnosti ovládnuť región, ktorého zdroje by, za konsolidovanej kontroly, postačovali na vytvorenie globálnej mocnosti. Tieto regióny zahŕňajú západnú Európu, východnú Áziu, územie bývalého Sovietskeho zväzu a juhozápadnú Áziu. Tento cieľ má tri ďalšie aspekty: Po prvé, USA musia ukázať vodcovstvo, potrebné na vytvorenie a ochranu nového poriadku… Po druhé, v oblastiach mimo obrany musíme dostatočne brať do úvahy záujmy priemyselných národov, aby sme ich odradili od spochybňovania nášho vedenia alebo snahy o zvrátenie zavedeného politického a ekonomického poriadku. Nakoniec musíme zachovať mechanizmy na odrádzanie potenciálnych konkurentov od toho, aby čo i len ašpirovali na väčšiu globálnu úlohu.“

V zmysle doktríny je zadefinovaná nevyhnutnosť amerického hegemonizmu. Svet musí byť prinútený prijať vodcovstvo USA. Každá mocnosť, ktorá by čo i len ašpirovala „na väčšiu globálnu úlohu“, teda každá krajina, ktorá by sa vo svojom rozvoji chcela vyrovnať Spojeným štátom, je v zmysle doktríny považovaná za hrozbu pre USA, ktorú je potrebné eliminovať. Doktrína definuje každú krajinu, ktorá nie je vazalom USA, ako nepriateľa Spojených štátov. Ako najväčšie hrozby sú zadefinované Rusko a Čína. Toto vysvetľuje celú zahraničnú politiku USA po rozpade Sovietskeho zväzu. Je to politika, usilujúca sa o likvidáciu Ruska rozširovaním NATO až k hraniciam RF, snahou o rozbitie územnej celistvosti najväčšej krajiny sveta a vyprovokovaním vojenského konfliktu na Ukrajine. Vysvetľuje aj americkú politiku „zadržiavania“ Číny, ktorá ekonomicky už dávno predbehla USA a vojenskú paritu so Spojenými štátmi by mala dosiahnuť v neveľmi vzdialenej budúcnosti.

Lenže ten „západný raj“, o ktorom v diskusnej relácii na TA3 hrkútali Kollár so Sulíkom, nebude rajom pre EÚ. V zmysle Wolfowitzovej doktríny nemajú Spojené štáty záujem na tom, aby im v západnej Európe vyrástol rovnocenný konkurent. Veď v doktríne sa jasne píše, že aj západná Európa patrí medzi regióny, v ktorých sa môže vytvoriť mocnosť, ašpirujúca „na väčšiu globálnu úlohu“, čím by vznikla hrozba pre USA. A ja musím jasne a jednoznačne odkázať všetkým slovenským politikom: ak sa oni uspokoja s tým, že EÚ bude hrať len podradnú úlohu nesvojprávneho vazala Spojených štátov, ja budem toto ich renegátstvo pranierovať na každom kroku. A jednoznačne prehlasujem: nesúhlasím s tým, aby bola Slovenská republika súčasťou “západného raja“ v rámci nesvojprávnej európskej kolónie USA.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Blinkenova cesta do Pekingu dosiahla len poníženie Spojených štátov

Má sa Biden obávať – vráti sa Obama na scénu?