Otvorený list, ktorý má vyvolať dojem

16.10.2025 zverejnila Amnesty International Slovensko spolu s viacerými európskymi mimovládnymi organizáciami otvorený list adresovaný predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej a eurokomisárovi pre demokraciu, spravodlivosť, právny štát a ochranu spotrebiteľov Michaelovi McGrathovi , v ktorom Európsku komisiu vyzýva, aby „bezodkladne podnikla právne a politické kroky voči Slovenskej republike“ po prijatí ústavných zmien. V otvorenom liste Amnesty International Slovensko spolu s partnermi označila ústavnú novelu za bezprecedentný krok späť, plný drakonických a diskriminačných opatrení, ktoré podľa nich ohrozujú práva žien, LGBTI+ osôb a princípy právneho štátu.

Podpísaní aktivisti žiadajú Komisiu, aby začala konanie o porušení práva EÚ a dokonca zvážila zmrazenie eurofondov pre Slovensko. Ide teda o text, ktorý má nielen právny, ale aj politický cieľ – vyvinúť tlak na Slovensko prostredníctvom Bruselu. Preto stojí za to pozrieť sa, na čom je tento list postavený a ako veľmi sa líši od reality.

O čom ústavná novela v skutočnosti je

Novela Ústavy Slovenskej republiky č. 733/2025 Z. z., účinná od 1. novembra 2025, rozširuje článok 7 o nové odseky 6 a 7. Tie potvrdzujú, že Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť vo veciach národnej identity – najmä v základných kultúrno-etických otázkach, ako sú ochrana života, manželstvo, rodina, jazyk, výchova či verejná morálka.

Štát zároveň vyhlasuje, že tieto právomoci neprenáša na iné orgány, čím potvrdzuje zásadu suverenity členského štátu podľa článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ.

Novela ďalej doplňuje článok 15 o nový odsek, ktorý výslovne zakazuje surogátne materstvo („dohoda o porodení dieťaťa pre iného sa zakazuje“), a článok 36 o záruku rovnosti medzi mužmi a ženami pri odmeňovaní za vykonanú prácu.

Najväčšie diskusie však vyvolali doplnenia článku 41 a nový článok 52a. V článku 41 sa po novom uvádza, že rodičmi dieťaťa sú matka a otec; matkou dieťaťa je žena a otcom dieťaťa je muž, pričom adopciu dieťaťa môžu uskutočniť len manželia alebo výnimočne osamelá osoba, ak je to v záujme dieťaťa.

Zároveň sa v ústavnom texte zavádza povinnosť súhlasu rodiča pri sexuálnej výchove: výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu.

Nový článok 52a potom hovorí jednoznačne:

„Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.“

Všetky tieto ustanovenia majú deklaratívny charakter – nezasahujú do existujúcich právnych vzťahov, nemenia zákony o zdravotnej starostlivosti, školstve ani sociálnej politike. Ich cieľom je ukotviť základné hodnoty štátu a chrániť kultúrnu a morálnu kontinuitu spoločnosti, nie niekoho vylučovať či diskriminovať.

O nadradenosti ústavy a o nepravdách v liste

Prvá veľká nepravda Amnesty spočíva v tvrdení, že ústavné zmeny „deklarujú, že slovenská legislatíva má prednosť pred všetkými medzinárodnými právnymi predpismi vrátane práva EÚ a Európskeho dohovoru o ľudských právach“. To jednoducho nie je pravda, lebo také ustanovenie sa do ústavy nedostalo.

Objavilo sa iba v jednej z pracovných verzií návrhu v lete 2025, no bolo vypustené ešte pred hlasovaním – práve po konzultácii s odborníkmi a Benátskou komisiou. V schválenej podobe zostal zachovaný pôvodný článok 7 ods. 5, ktorý hovorí: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách … majú prednosť pred zákonmi.“ A zachované zostalo aj znenie článku 7 ods. 2, „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“

Teda žiadna nadradenosť národného práva nad medzinárodným sa nekoná. Slovensko naďalej rešpektuje Chartu základných práv EÚ, Európsky dohovor o ľudských právach aj ďalšie záväzky. Ak teda Amnesty tvrdí opak, nejde o omyl, ale o vedomé zavádzanie verejnosti, ktoré má vyvolať dojem, že Slovensko porušuje medzinárodné záväzky.

Drakonické, diskriminačné, alebo len prirodzené?

Ďalšia perla listu hovorí o „drakonických a diskriminačných opatreniach“. No čo je na tom drakonické, že ústava pomenúva realitu, ktorú pozná biológia a zdravý rozum? Že muž je muž, žena je žena, a rodičmi dieťaťa sú matka a otec?

Tieto slová znejú ostro, no v skutočnosti ide o potvrdenie prirodzených skutočností, ktoré pozná biológia aj zdravý rozum. Muž je muž, žena je žena a rodičmi dieťaťa sú matka a otec – na tom niet nič drakonické.

Podobné ustanovenia má v ústave Maďarsko, Poľsko, Chorvátsko, Lotyšsko, Litva či Rumunsko – a žiadny z týchto štátov nebol obvinený z porušenia európskeho práva. Prečo?

Európska únia totiž nemá právomoc určovať, ako majú štáty definovať rodinu či rodičovstvo. Podľa článku 4 ods. 2 Zmluvy o EÚ je to práve naopak: Únia musí rešpektovať národnú identitu a ústavné tradície členských krajín.

Kto tu komu berie práva

Amnesty v liste tvrdí, že ústavné zmeny „odoberajú práva ženám, deťom a LGBTI+ osobám“. Ani jedno z týchto tvrdení však neobstojí.

Ústava naďalej zaručuje rovnosť všetkých v dôstojnosti a právach (čl. 12) a zákaz diskriminácie zostáva nedotknutý. Nové články neodnímajú žiadne existujúce práva – nezasahujú do prístupu k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti ani k ochrane súkromia.

Ak niekto „odoberá práva“, potom sú to práve tie organizácie, ktoré by chceli štátu a rodičom zobrať právo rozhodovať o výchove detí, o rodine a o morálnych otázkach. Ich predstava „rovnosti“ znamená, že všetci musia prijať ich svetonázor – a kto nesúhlasí, je označený za extrémistu. Obhajcovia prirodzených skutočností sú v niektorých krajinách ostrakizovaní, vyhadzovaní zo zamestnania, sankcionovaní.

O aké hodnoty vlastne ide

Keď Amnesty International a jej partneri hovoria o „európskych hodnotách“, nemajú na mysli dôstojnosť, slobodu, demokraciu a rovnosť pred zákonom, ako ich poznáme z Lisabonskej zmluvy. Ich výklad týchto pojmov je úplne iný – ideologicky predefinovaný.

„Rovnosť“ už neznamená rovnaké práva pre všetkých, ale povinnosť uznať všetky formy rodiny ako rovnocenné s manželstvom muža a ženy. „Ľudská dôstojnosť“ sa prekladá ako právo na zmenu pohlavia, „ľudské práva“ ako právo na potrat a „ochrana menšín“ sa v praxi redukuje na agendu LGBTI+.

V takejto optike sa každý štát, ktorý si zachováva tradičné chápanie rodiny a prirodzených hodnôt, automaticky stáva podozrivým – ako „hrozba pre európske hodnoty“. Lenže to už nie je právny spor, ale kultúrny boj o to, kto bude určovať hodnotový rámec Európy.

Kto formuje “európske hodnoty”

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide len o morálny spor medzi konzervatívcami a liberálmi. V skutočnosti však ide o dobre zorganizovanú sieť lobistických a mimovládnych organizácií, ktoré majú priamy prístup k európskym inštitúciám a ovplyvňujú ich politiku.

Najvýraznejšiu rolu zohráva ILGA-Europe – lobistická sieť, ktorá sa sama označuje za „hlas LGBTI komunity“. Financujú ju Európska komisia, Open Society Foundations a Freedom House. Pôsobí priamo v Bruseli, v tesnej blízkosti európskych inštitúcií, a otvorene presadzuje zmeny v členských štátoch – od uznávania manželstiev osôb rovnakého pohlavia po povinné zavádzanie rodovej identity do školských osnov.

Každoročne zverejňuje tzv. Rainbow Map / Rainbow Index, v ktorom hodnotí „mieru rovnosti“ v členských štátoch. Krajiny, ktoré neprijímajú požadované zmeny, ako Poľsko, Maďarsko či Slovensko, sa automaticky zaraďujú medzi „problémové štáty“. ILGA pritom sama priznáva, že index slúži ako „nástroj na politický tlak“ pri posudzovaní čerpania eurofondov a tvorbe správ o právnom štáte.

V júni 2025 ILGA-Europe „komentovala“ aj navrhované zmeny slovenskej ústavy v liste, ktorý adresovala vedeniu NR SR a predsedom niektorých výborov. Vo svojom stanovisku označila návrh za „bezprecedentný krok späť“ a vyzvala Európsku komisiu, aby zvážila zmrazenie eurofondov pre Slovensko, pokiaľ parlament prijme novelu v predloženom znení. Toto stanovisko bolo súčasťou otvoreného listu, ktorý Amnesty International Slovensko doručila Európskej komisii a ktorý podpísali aj organizácie ako EPF – European Parliamentary Forum for Sexual and Reproductive Rights či ILGA-Europe.

Asi nikoho neprekvapí, že s viacerými iniciatívami ILGA sa verejne identifikujú aj niektorí slovenskí progresívni europoslanci – napríklad Martin Hojsík, Michal Šimečka, Vladimír Bilčík, Lucia Ďuriš Nicholsonová a Michal Wiezik. Všetci hlasovali za uznesenie Európskeho parlamentu z marca 2021, ktorým sa EÚ vyhlásila za „zónu slobody pre LGBTIQ osoby“ – návrh, ktorý bol pripravený v úzkej spolupráci s ILGA-Europe. Niektorí z nich sa zároveň zúčastnili na podujatiach Európskeho parlamentného fóra pre sexuálne a reprodukčné práva (EPF), ktoré dlhodobo pôsobí ako politická nadstavba ILGA.

Tieto fakty ukazujú, že hodnotové rámce, ktoré Amnesty a jej partneri označujú za „európske hodnoty“, nie sú výsledkom prirodzeného vývoja spoločnosti, ale cieľavedome budovanej ideologickej siete, financovanej a podporovanej z verejných aj súkromných zdrojov. A práve táto sieť sa teraz snaží vnútiť Slovensku svoj výklad pojmov, ktoré ešte donedávna znamenali niečo úplne iné.

Keby sme na tento hodnotový rámec pristúpili

Ak by Slovensko prijalo výklad hodnôt, ktorý presadzujú signatári otvoreného listu Amnesty International a partnerské organizácie, znamenalo by to zásadnú premenu celej spoločenskej a právnej reality.

Pojem biologického pohlavia by postupne stratil právny význam a nahradila by ho neurčitá „rodová identita“, definovaná subjektívnym pocitom jednotlivca. Takáto zmena by prenikla do všetkých oblastí života – od matrík, zdravotníctva, vzdelávania až po trestné právo. Štát by musel uprednostniť vnútorný psychologický dojem pred biologickou realitou, čím by sa narušil základný princíp právnej istoty.

V školách by sa otvorila cesta pre povinné zavádzanie rodovej ideológie, ktorú by už nebolo možné odmietnuť ani so súhlasom rodičov. Vzdelávací systém by prestal rešpektovať právo rodičov vychovávať deti podľa vlastného presvedčenia, pretože štát – resp. európske inštitúcie – by určovali, aké hodnoty majú deti prijímať ako „správne“. Vzdelávanie o pohlavnej identite by sa zmenilo z doplnkového programu na povinnú súčasť kurikula, bez ohľadu na náboženské, kultúrne či etické presvedčenie rodiny.

Úradné dokumenty – od rodných listov po občianske preukazy – by sa prestali riadiť biologickou realitou a stali by sa nástrojom subjektívnej sebaidentifikácie. Právna istota, ktorá vyžaduje objektívne fakty, by sa nahradila meniacim sa pocitom, čo by znamenalo zánik jednotnej definície pohlavia, manželstva a rodičovstva. Ak by sa takýto rámec uplatnil dôsledne, každá inštitúcia by bola povinná používať označenia podľa vnútornej identity jednotlivca – bez ohľadu na biologické skutočnosti.

A napokon, každý nesúhlas s týmto novým ideologickým poriadkom by sa mohol považovať za „nenávistný prejav“. V praxi by to znamenalo trestanie za názory, ktoré ešte donedávna patrili do sféry slobodnej diskusie. Výhrada svedomia, sloboda slova či právo na kritické myslenie by sa stali podozrivými kategóriami.

Takto chápaný hodnotový rámec by neviedol k právnemu štátu, ale k ideologickému režimu, ktorý pod rúškom ochrany práv menšín potláča základné slobody väčšiny.

Slovensko by stratilo schopnosť rozhodovať o vlastnej kultúrnej a morálnej identite – a práve o to tu ide. V skutočnosti nejde o ochranu ľudských práv, ale o presadenie nového svetonázoru, ktorý má oslabiť prirodzené piliere spoločnosti: rodinu, biologickú realitu a morálnu zodpovednosť.

Ústava, ktorú Slovenská republika teraz doplnila, je preto nie prejavom spiatočníctva, ale prejavom sebaobrany – ochranou suverenity v priestore, kde sa ideológia začína vydávať za právo.

Európska únia sa pod rastúcim tlakom LGBTI+ lobistických štruktúr čoraz viac mení na politické spoločenstvo s novým ideologickým poriadkom. V ňom sa už nekladie dôraz na slobodu názoru, ale na správne myslenie; nie na pluralitu, ale na povinnú lojalitu k „európskym hodnotám“, ktoré si uzurpovala úzka ideologická vrstva.

Nesúhlas s týmto výkladom sa čoraz častejšie označuje ako „nenávistný prejav“ – čo je predzvesťou nového typu cenzúry, tentoraz nie štátnej, ale hodnotovej a korporátnej, presadzovanej v mene „inklúzie“ a „tolerancie“.

Krik, ktorý slovenská novela ústavy vyvolala v Bruseli aj v mimovládnom sektore, je v skutočnosti dôkazom, že Slovensko sa rozhodlo ísť proti prúdu.

Ústavné zmeny prišli v pravý čas – možno doslova v hodine dvanástej. Nie ako útok na práva menšín, ale ako pokus zachrániť právo väčšiny žiť podľa prirodzených hodnôt, ktoré stáročia tvorili základ európskej civilizácie. Slovenská republika tým vyslala jasný signál: že nechce byť len kolóniou ideologických mód, ale zvrchovaným štátom, ktorý má právo brániť svoju kultúrnu identitu a spoločenskú rovnováhu.

Slovensko má právo byť samo sebou

Amnesty International sa vo svojom liste nepostavila na stranu ľudských práv, ale na stranu ideologického aktivizmu. Jej výzva nie je o právnom štáte, ale o poslušnosti. Nejde o ochranu práv menšín, ale o snahu vnútiť väčšine novú morálku.

Slovensko neprijalo nič, čo by bolo v rozpore s európskym právom. Iba potvrdilo, že si zachováva ústavnú identitu a suverenitu v kultúrno-etických otázkach – presne tak, ako mu to garantujú zmluvy EÚ.

Brusel a jeho mimovládne satelity si musia uvedomiť, že Európa nie je ideologické pole, ale spoločenstvo slobodných národov. A Slovensko má plné právo povedať, že chce zostať sebou – s vlastnou ústavou, kultúrou, rodinou a zdravým rozumom.