Môj profil 
Predplatné
V nedeľu 25. marca 2018 si budeme pripomínať 30 rokov od Sviečkovej manifestácie, ktorá sa v Bratislave konala v dobe socializmu, budovania svetlých zajtrajškov, za obsadenie biskupských stolcov vo vtedajšom Československu, za náboženskú slobodu a základné ľudské práva a slobody.
Vtedy som sa napriek všetkým rizikám tejto manifestácie, ako aj mnoho ďalších statočných ľudí, ako aj púte na Velehrade v roku 1985 a manifestácií v novembri 1989 na námestí SNP v Bratislave zúčastnil, nechal sa ostriekať smradľavou vodou z vodných diel a nechal do seba vrážať policajné autá, ktoré zhromaždený dav rozháňali. Veril som, že to má zmysel. V súčasnosti nepovažujem za potrebné sa žiadnej pripomienky na túto udalosť zúčastniť, rovnako ako nepovažujem za potrebné zúčastňovať sa žiadneho zhromaždenia proti vláde ani za slušnosť.
Kým v marci 1988 išlo o morálku, náboženskú slobodu a základné ľudské práva, myslím si, že v súčasnosti ide o uchopenie sa politickej moci ľuďmi bez morálky, čo žiadnu slušnosť priniesť nemôže. Kým v rokoch 1988 a 89 bola v ústave zakotvená vláda jedinej strany a biskupom obsadený na Slovensku biskupský stolec v Banskej Bystrici a v Nitre a v Čechách v Prahe, dnes máme biskupov sídelných, pomocných aj emeritných, aj v novovytvorených diecézach, ktoré sme ešte v roku 1988 nemali, náboženskú slobodu máme, že ju nedokážeme naplniť a demokratické pomery si môžeme naplno užívať, až sa mi zdá že ich nevieme naplno využiť pre ľudské dobro ani pre dobro spoločné. Skôr sa mi zdá, že médiá a organizované zhromaždenia sa niektorí jednotlivci a skupiny usilujú zneužiť na dosiahnutie svojich prízemných cieľov, a tak zneužívať demokraciu na vlastné mocenské a skupinové požiadavky.
Samozrejme, svojich požiadaviek sa vedia dožadovať nahlas, ale nie sú ochotní ponúknuť spoločnosť nič, ani vkladať do nej hodnoty. Možno preto hovoria viac o slušnosti ako o morálke.
Som vďačný Mariánovi Kuffovi za jasný hlas, ktorý dokáže povedať, čo sa mnohým nepáči a hovorí aj napriek tomu, že naňho útočia, alebo mu radia, aby s tým prestal. Som mu vďačný, že opakuje, že Slovensko má byť verné kresťanským zásadám a hodnotám, ktoré sú jednoducho podmienkou prežitia, odkedy tu ľudstvo je. Možno že je nám treba protestovať proti odkresťančovaniu Slovenska, ktoré sa deje aj v mene slobody a demokracie a niekedy aj cez kresťanské štruktúry a médiá. Niektorí aj samotné kresťanstvo dokážu použiť na dosahovanie vlastných nie vždy kresťanských záujmov a cieľov a možno aj predstavitelia Cirkvi to tolerujú, keď nekričia počas toho, ako sa deje odkresťančovanie národa ale mlčia, lebo sa boja. Ale ani dnes niet inej cesty ako v časoch apoštolov. Alebo si zvolíme Pravdu a pôjdeme proti prúdu doby a davu prázdnoty podporovanej médiami, alebo pôjdu s prúdom do záhuby, podobne ako dav, ktorý naliehal na Piláta, aby Krista odsúdil na smrť.
Dnes je čas pravdy, kedy treba konať. Podľa mňa nie je čas protestov a manifestácií na námestiach. Dnes je čas, kedy sa treba zodpovedne rozhodovať a konať. Naplniť priestor slobody, ktorý je nám daný, zodpovednosťou, kreativitou a vernosťou hodnotám. Je čas zodpovednosti za život a za pravdu, kedy strácajú orientáciu mnohí z tých, ktorí ju mali aj v rokoch socializmu. Kresťania sa lacno vzdali svojich pozícií v politike aj v mnohých postoch spoločenského života. Dnes je čas hrdinstva vyznávať vieru životom. Dnes sa treba zodpovedne rozhodovať, žiť a konať.
A k tomu by nás mohla viesť aj Cirkev, ako to robila po stáročia, od čias Ježišových až doteraz. Je zbytočné hnať na vopred prehnané barikády tých posledných statočných. Spása nepríde z Ameriky, ani z Bruselu, ani z Moskvy, ani z Ríma, ale od Boha, ak mu budeme verní. Kiež sa nám darí byť aj v dnešnom polarizovanom a rozhádanom, nepokojnom svete, ktorý sa netají tým, že chce žiť bez morálky, byť verní Bohu a jeho prikázaniam. Jedine v Bohu je naša nádej.
Ľudovít Košík
.JPG)
