Slovensko 5. januára (HSP/Foto: Mária Čapáková)

Pristihla som sa, ako ušnými vatovými tyčinkami farbím marcipánovým myškám uši na ružovo. Niektoré veci sa svojmu určeniu nevyhnú. A ani neprotestujú. To len my ľudia až príliš často riešime, čo s tým, že žijeme, ako a čo máme žiť, kam sa zaradiť, ako sa identifikovať a čo je vlastne našim poslaním. Dokonca by sme chceli byť autormi veľkých vecí, urobiť dieru do sveta a zanechať aspoň nejakú stopu. Len si neuvedomujeme, že tých stôp zanechávame každý deň vo svete viac než dosť.

Niekto zničí autobusovú zastávku a je hrdý na to, čo sa mu podarilo. Jeho stopa je neprehliadnuteľná, ale dobrý pocit v človeku, ktorý ju vidí, nezanechá. To lepší pocit som mala, keď som na prechádzke po pasienkoch uvidela v snehu stopu medveďa…no lepší preto, že nebola čerstvá. Ale aj tak, stojí za to zamyslieť sa nad tým, aké stopy za sebou zanechávam.

Keď lovec hľadá a „číta“ stopy zvierat, pomáhajú mu v tom, aby zviera našiel, priblížil sa k nemu a ulovil ho. Svoje stopy nepozoruje. My sme tiež niekedy takí „lovci“. Pre splnenie svojej predstavy ideme po stopách, ktoré namáhavo hľadáme, čo zanecháme za sebou nás nezaujíma a sme schopní – obrazne povedané – ísť aj cez mŕtvoly. Len aby sme dosiahli, čo chceme. Prípadne sú z nás indiáni, ktorí svoje stopy vyhladia, len aby niekto za nimi nešiel a neobjavil, kde majú ukryté zlato. Sú veci, s ktorým sa podeliť nechceme. Chceme ich len pre seba a tak nenápadne ideme za svojim cieľom.

Niekto za sebou zanecháva stopy, ktoré vzbudia bolesť, smútok či strach. Zrania iného človeka, odtlačia sa do jeho duše a veľmi ťažko sa dajú uhladiť. Aj v „dobrej“ viere môžu po človeku ostať stopy, ktoré druhého dezorientujú, privedú do slepej uličky, prípadne vôbec neurčia smer.

Sú ľudia, ktorí zanechajú výrazné stopy, priťahujú iných a pomáhajú im na ceste. Jednu takú stopu zanechali moji príbuzní na náročnej túre v Alpách, keď sme sa od seba vzdialili a cesty sa rôzne krížili. Obal z čokolády medzi kameňmi v podobe šípky jednoznačne určil, kam kráčať ďalej. V sťažených podmienkach v podobe dažďa a hmly môže takáto stopa aj život zachrániť. Myslím, že by sme mali byť ľuďmi, ktorí zanechávajú v čase, v priestore a v ľuďoch práve takéto odtlačky.

Veď my sami môžeme čítať, aké stopy v nás zanechali iní ľudia. Niektoré sú priam hrejivé a nechceme ich zo seba vymazať. Žijeme z nich a napredujeme vďaka nim. Niektoré nás možno trochu tlačia, nútia rozmýšľať a my sa pohrávame s myšlienkou či ich vymazať alebo ponechať… Viem, sú aj také, ktorých by sme sa radi zbavili, ale nejde to tak ľahko. Nie sú práve príjemnou záležitosťou, ale akosi v nás ostávajú, vracajú nás niekam späť, kde už nechceme byť a sú v nás živé napriek tomu, že ten čo ich zanechal, je už niekde úplne inde.

Nuž, a čo tie moje stopy? Nezničili náhodou nežné kvietky v tráve? Nezbúrali s námahou vybudované mravenisko? Ukázali cestu niekomu, kto na tých svojich cestách poblúdil? Zanechali v ľuďoch dobrý pocit a príjemné ľudské teplo? Každý z nás kráča odniekiaľ niekam. Každý z nás zanecháva stopy. Predstavte si, koľko ľudí ste už v živote stretli, koľko stôp v nich zanechali. Treba sa obzerať aj naspäť, či sme nespôsobili spúšť, neuvoľnili lavínu na tých, čo kráčali za nami…a možno aj neoprávnene vstúpili na pôdu, ktorá mala zostať nedotknutá pre niekoho iného…

Pretože nás lákajú aj cesty určené pre iných ľudí a myslíme si, že nikto nepríde na to, ak tam vkročíme. Chceli by sme žiť životom iného človeka, lebo sa nám zdá, že je pre nás na mieru. Naše stopy však zostávajú všade. Dokonca aj v nás samých. Len treba správnu sebareflexiu, aby sme si rozlíšili, či tá moja stopa, ktorú otláčam aj do seba, nie je len nafúknutou bublinou plnou pýchy. Človek sa cíti veľmi nepríjemne, keď takáto bublina v ňom praskne a on pocíti to prázdno, čo v sebe mala…

Môžeme sa rozhodnúť pre snahu, ktorá naše stopy urobí zmysluplnými pre iných aj pre nás. Môže sa stať, že sa ocitneme na ceste, ktorou sme už raz šli a objavíme tam svoje vlastné stopy. Potešia nás alebo prevrátime oči? A čo iní ľudia? Aký pocit v nich zanechajú moje stopy? Skúsme sa na niektoré cesty schválne vrátiť a skúmať, čo sme za sebou zanechali.

…jedna ušná vatová tyčinka splnila svoju úlohu. Zostala síce ružová, ale marcipánové myšky s ružovými uškami trochu ožili. Ostala na nich stopa, na ktorú si budem rada spomínať. Pripomenula mi, že na to, aby sme zanechali stopu vo svete, netreba robiť veci veľké, ale veci správne…

Mária Čapáková

Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.