No knihou sa čitateľovi dostáva o mnoho viac než len obyčajný popis cesty a zážitkov počas nej. Zážitky z cesty sú zaujímavé, cez Čechy, Nemecko, Luxembursko, Belgicko, Francúzsko až do Lisieux. Autor sa dokáže sústrediť na podstatné, no nestráca sa v nepodstatnom, má zmysel aj pre detaily. Počas putovania, ktoré trvalo 40 dní intenzívne premýšľa, komunikuje.

Premýšľa o sebe, o správnosti svojho rozhodnutia stať sa kňazom, o úlohe a poslaní kňaza v súčasnom odkresťančenom svete, o viere, o Cirkvi a jej problémoch, aj o kontaktoch s tými, ktorí ho prichýlili počas nocí, pretože väčšinou hľadal nocľah na farách a hodnotí a porovnáva situáciu Cirkvi v krajinách, cez ktoré prechádzal. S čitateľmi sa delí aj o svoje uvažovanie, pohľady a názory aj s názormi tých, ku ktorým prichádza a ktorí ho na noc prichýlili. Situáciu v Cirkvi dobre popisuje tak, aby si čitateľ, ktorý ju nepozná, mal možnosť urobiť si o nej obraz, aj ju hodnotí a porovnáva.

Jeho pohľad na vyhasínajúce kresťanstvo v Západnej Európe ho nenecháva ľahostajným.

„Bavorské kostely jsou všechny opravené a po celý den otevřené, ale když vkročím dovnitř, jse s Pánem sami. A katolíci tu mají gemeindehausy a jugendheimy a úředníky a placené kostelníky a referenty a prostorné fary, ale semináře prázdné. Ale jsou-li dnes prázdné smináře, budou zítra prázdné kostelní lavice. Anebo budou možná poloplné dál a Církev se naučí fungovat bez kněží – a bez Krista, který je beztak kazdodennímu provozu této dobře rízené instituce poněkud na překážku. Bál jsem se, že bude problém dostat cestou jídlo a nocleh, mnohem težší je však dostat svaté přijímaní. /str. 71/ „Církev, ktorá vyjde k lidem a dá jim všechno, avšak neukáže Boha se totiž stane stejně zbytečnou jako kuchař, který nevaří, doktor, který je sice milým společníkem, ale nepředpisuje už léky. Všechno kromě Boha je totiž lépe k dostání jinde.“ /str. 78/ Tušil jsem, že se chřadnutí Západu nezastaví, dokud kostel bude památkou, ne přítomností, dokud pokolení uctívačú sebe sama, uctívačú možná milých a mírumilovných, znovu nepadne na kolena a nezačne se klanět.“ /str. 103/ „Vždy, všude, ve všech kulturách mladí naslouchali moudrosti starcú – a také hlasu ješte dávnejších generací, ktoré je předešli. Teď mladí vychovávají staré a právě odtud se snad bere pubertálnost doby. Jenže jak se mohou mladí od starých učiť, když sami staří se chtějí mladým podobat, když si před sebe sami stavějí vzor dúchodce cyklisty, lyžaře, člověka aktivního a běhavého, ve formě se udržujícího, pro nehož je slovo stařec nadávkou a který si udržuje fyzičku až do mrtvičky – a pak mu zbýva jen pohazování pěnovým míčkem a plyšák do postele… …Po staletích postižených chudobou a hladem, nyní zvítězila kutura blahobytné beznaděje, ktorá jen za malou chvíli začne pornásledovat ty, kdo s ní nedrží krok a kdo se odváží vystavit pochybnostem nekteré z jejich dogmat.“ /str. 127/

Jeden z najobšírnejších dialógov, ktorých je v knihe viacero, vedie s otcom Raymondom, 87-ročným kňazom, ktorý má v správe niekoľko farností v meste pri rieke Oise a snaží sa mu pripomenúť že Cirkev musí byť najprv posilňovaná vo vnútri, aby mohla vychádzať von. Najprv musí čerpať zo vzťahu k Trojjedinému, než k nemu začne privádzať druhých.

Počas cesty prijal pohostinnosť na mnohých farách a v pohľade na sviatostnú pastoráciu sa sústredil na otázku, či ešte vo farnosti vysluhujú sviatosť zmierenia a dostal rozličné odpovede, ktoré naplnili jeho predpoklady. Tiež mal možnosť nahliadnuť na rozličné spôsoby a formy pastorácie. Zdá sa mu že cirkev viac spravuje majetky, venuje sa charitatívnym činnostiam, sv. omše sú nahrádzané spoločenskými stretnutiami. Svojimi filozofickými a teologickými pohľadmi inšpiruje čitateľa nielen prijať informácie ale pozýva nevtieravo k zamysleniu aj k debate o zložitosti súčasnej doby a situácií v Cirkvi a možno aj k rozhodnutiam a činnom.

Tiež ho počas cesty sprevádzajú myšlienky na jeho bývalú spolužiačku, priateľku a platonickú lásku Anežku, s ktorou vedie občas fiktívny dialóg, o ktorej vie, že žije v Paríži a rád by sa s ňou stretol aj keď na jeho správy a telefonáty nereagovala už dlhý čas. V Lisieux uvažuje:

„Po staletí sa v ní sousedící jinakosti vztahovaly k jedinému Středu, ale dnes je Střed ztracen, popřen a stavba už nemuže stát. Kontinent rozervaných lidí a rozpadlých rodin je nejednotný navzdory všem politickým uniím. Pravá jednota se buduje zdola, ze dna, odkud sa úpí k Nejvyššímu. Člověk je sjednocen nejprve v sobě – tím, že se ztratí a najde v Bohu – pak ve své rodině, ve svém sousedství, potom ve svém státě. Není pokus o politické sjednocování světa vnitřne nesjednocenými lidmi, těmi, kde neusilují o jednotu s Bohem, jen stavěním babylonské věže? Není to konkurenční projekt vuči Nebeskému Jeruzalému, v jehož středu stojí oltář a na něm krvácející Beránek? Neskončí tatová konstrukce v troskách? Bylo mi líto Evropy, že už jí nepojí víra, ktorá ji vystavěla. A co huř bylo mi líto mě.“ /str. 175/

Záver knihy je prekvapivý. V Paríži, v chráme Panny Márie Víťaznej, sa stretáva so svojou priateľkou Anežkou a vedú spolu dlho prerušený dialóg o sebe, o rodine, o Cirkvi, o svete o problémoch, ktoré nás presahujú viac než si to pripúšťame…

Kniha, ktorá toho, že je napísaná pútavo, osloví aj hlbokou znalosťou filozofie a teológie, z ktorej autor vychádza, a pre čitateľa je podnetom najmenej k diskusií nad predloženými problémami, ktoré sa dotýkajú aj našej Cirkvi i spoločnosti, i našich rodinných i osobných životov a  čitateľa môžu inšpirovať aspoň k zamysleniu a hľadaniu riešení, či k ich porovnávaniu. Má 208 strán, formát A5, je v brožovanej forme. Na obálke je čiernobiela fotografia zničeného kríža uprostred prírody.

Ľudovít Košík