Ľudské zdravie je v centre pozornosti Katolíckej cirkvi. Právo na zdravie je základným ľudským právom a predstavuje podstatný základ pre dôstojný život. Zastávať sa ľudských práv je ústrednou súčasťou sociálno-etického učenia Cirkvi. Ľudské práva vníma ako základ pre pokojné spolunažívanie ľudí a je presvedčená, že hlboko zodpovedajú kresťanskému a biblickému chápaniu dôstojnosti ľudskej bytosti.

Vychádzajúc z tohto základu, pozitívne hodnotíme základné východisko správy – záujem o ochranu zdravia a práv žien.

Zároveň sme však veľmi znepokojení určitými návrhmi a argumentáciou, ktoré prináša predmetný návrh rezolúcie.

1. S ľútosťou pozorujeme, že návrh rezolúcie je poznačený celkovo jednostranným prístupom, obzvlášť v otázke potratu, kde neberie úplne do úvahy životnú situáciu osôb, ktorých sa týka a im prislúchajúce ľudské práva.

Návrh rezolúcie nereflektuje nešťastnosť a komplexnosť situácií, v ktorých sa nachádzajú matky zvažujúce potrat svojho nenarodeného dieťaťa. Konflikt v tehotenstve je možné vnímať v zmysle „vzťahu troch osôb“. Avšak „až s prílišnou ľahkosťou sa neberie do úvahy nezávislé právo dieťaťa na život a prehliada sa, že nenarodené dieťa nie je majetkom rodičov, ale práve pre svoju bezbrannosť im je len zverené.“ Nie je možné, aby sa život nenarodeného dieťaťa chránil pred matkou, je to možné len  v spolupráci s ňou. Starať sa o ženy, ktoré sú v núdzi, alebo v konfliktnej situácii spôsobenej tehotenstvom, je ústrednou súčasťou diakonskej služby Cirkvi a malo by tiež byť povinnosťou našich spoločností.

Potrat sa v návrhu rezolúcie obhajuje ako „základná zdravotná služba“, ktorá by mala byť prístupná každému. Z nášho pohľadu ja takáto klasifikácia eticky neudržateľná. Lekársky zákrok takéhoto rozsahu sa nemôže a nesmie stať bežnou praxou. Jeho označenie za základnú zdravotnú službu zásadným spôsobom degraduje nenarodené dieťa. Ako Cirkev sme presvedčení, že ľudský život od počiatku, vrátane života pred narodením, je nositeľom vlastnej dôstojnosti a nezávislého práva na ochranu. Z pohľadu Cirkvi potrat nie je ani prostriedkom na plánovanie rodičovstva, ani súčasťou bežnej zdravotnej starostlivosti.

Vidíme nenarodené dieťa ako nezávislý život, stvorený na obraz Boha, ktorého bytie je závislé na  Jeho vôli. Nenarodené dieťa má ľudské právo na život. V rozhodnutí Brüstle, Európsky súdny dvor nevylúčil možnosť, že nenarodený ľudský život je obdarený vlastnou dôstojnosťou a preto uznal embryo ako nositeľa tejto ľudskej dôstojnosti.

Európsky súd pre ľudské práva potvrdil vo svojom precedenčnom práve, že ochrana nenarodeného života je pre Zmluvné štáty Dohovoru jeho legitímnym účelom. S odvolaním sa na tento účel, môžu štáty obmedziť práva matky zaručované Dohovorom, konkrétne podľa Článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach právo na rešpektovanie súkromia, a predovšetkým vytvárať právny rámec na výkon potratov.

Návrh rezolúcie predstavuje „zdravotnú službu“ potratu ako ľudské právo, s tým, aby členské štáty konali v súlade so svojimi záväzkami v súvislosti s medzinárodnými ľudskoprávnymi dohovormi pri zabezpečovaní poskytovania potratov. To však nie je pravda. Neexistuje žiadne medzinárodné ľudské právo, alebo iný medzinárodný dohovor, ktorý by presadzoval takéto všeobecné „ľudské právo na potrat“, alebo jemu zodpovedajúci záväzok pre štáty. Ani medzinárodné dohovory uvedené v návrhu rezolúcie Výboru EP pre práva žien a rodovú rovnosť neobsahujú také právo. Týka sa to obzvlášť Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach [ICCPR], Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach [ICESCR], Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien [CEDAW] a Európskeho dohovoru o ľudských právach [ECHR].

2. S obavou a ľútosťou tiež sledujeme, že návrh rezolúcie popiera základné právo na výhradu vo svedomí, ktoré vyplýva zo slobody svedomia (Článok 10.1 Charty základných práv Európskej únie). Ľudské právo odmietnuť liečbu na základe svedomia bolo prijaté demokraticky legitímnym Parlamentným zhromaždením Rady Európy v Rezolúcii 1763 (2010) na tému “Právo na výhradu vo svedomí v zdravotnej starostlivosti”. Ako sa uvádza v jej prvom opatrení: “Žiadnu osobu, zdravotnícke zariadenie alebo inštitúciu nemožno prinútiť, brať na zodpovednosť alebo akokoľvek diskriminovať za odmietnutie vykonať, sprevádzať, alebo asistovať pri potrate, vyvolaní predčasného spontánneho potratu, alebo eutanázie, alebo inom konaní, ktoré by mohlo viesť k usmrteniu ľudského plodu, alebo embrya, z akéhokoľvek dôvodu.“ Zatiaľ čo iné práva, ako napríklad právo na život, môžu byť precedensom v špecifických situáciách, sme znepokojení, že text spochybňuje pre zdravotnícke inštitúcie a ich zamestnancov samotnú  existenciu práva odmietnuť poskytovanie istých zdravotníckych služieb, vrátane potratov, na základe výhrady vo svedomí. Takáto zmienka zjavne nezohľadňuje právo riadiť sa vlastnou etikou a poskytovať služby v súlade s ňou, organizáciám založeným na náboženstve alebo náboženskom presvedčení. Taktiež nezohľadňuje právo jednotlivca konať v súlade so svojím svedomím.

3. Vítame, že návrh rezolúcie v zásade uznáva legislatívnu kompetenciu členských štátov v oblasti opísanej kolektívnym pojmom „sexuálne a reprodukčné zdravie a práva“.

Avšak správa vo svojej argumentácii nenapĺňa obsah tohto tvrdenia.

Pripomíname, že základným princípom Európskej únie je zásada prenesenia právnej moci, kedy má Únia konať len v medziach kompetencií, ktoré na ňu preniesli členské štáty v Zmluvách na dosiahnutie cieľov v nich stanovených (Článok 5.2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

V zásade sa Európsky parlament môže vyjadrovať aj k politickým témam, ku ktorým nemá legislatívne právomoci. V oblasti zdravia však ustanovenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie (TFEU) ide nad rámec obyčajného vymedzenia legislatívnej právomoci: podľa Článku 168(7) TFEU, „pri činnosti Únie sa rešpektuje zodpovednosť členských štátov za vymedzenie ich zdravotnej politiky, za organizáciu a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti.“ V jednotlivých výzvach, adresovaných členským štátom na konkrétne riešenia v oblastiach, ktoré spadajú pod Článok 168(7) TFEU, návrh rezolúcie prehliada túto zodpovednosť členských štátov. Týka sa to obzvlášť tak citlivých oblastí, akými sú regulácie prijaté členskými štátmi pri podmienkach pre potrat.

Zdravotné sprevádzanie ľudí je dôstojným, ale tiež citlivým a komplexným poslaním. Vyžaduje si zákonnú a etickú rovnováhu všetkých dotknutých práv. Apelujeme na Európsky parlament, aby to zobral do úvahy pri stanovisku, ktoré v tejto oblasti prijíma.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.