Môj profil 
Predplatné
Slovensko 21. apríla (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Pre niekoho je sebavedomie odrazovým mostíkom, niekoho sebavedomie priam „pochováva“. Keď slovo sebavedomie rozložíme, dalo by sa povedať, že vyjadruje, ako si je človek vedomý seba. Aký obraz sám o sebe má. Či vníma svoju hodnotu, alebo o sebe pochybuje. No a úzko so sebavedomím súvisí aj radosť zo života a plnosť života.
Sebavedomie je dôležité. Vníma ho nielen človek sám – a niekedy aj nevníma – ale predovšetkým ľudia okolo nás vidia, ako na tom so sebavedomím sme. A spätná väzba nenechá na seba dlho čakať najmä vtedy, ak si o sebe myslíme príliš veľa, alebo naopak – keď sa podceňujeme. Či už v rodine, medzi priateľmi alebo v práci, podľa toho, aký obraz o sebe dávame ľuďom, podľa toho sa k nám aj správajú. Tí, čo k nám majú blízko, nás buď podporia, povzbudia alebo s láskou upozornia, keď naše sebavedomie príliš stúpne alebo klesne. Ale pozor na tých, ktorí okamžite zneužijú situáciu, ak vidia naše váhanie a neistotu. A nájde sa takých dosť.
Do sebavedomého človeka sa nikto len tak ľahko nepustí, ale ak má niekto príležitosť „zgustnúť si“ na tom, kto je menej sebavedomý, urobí to dokonale. Deje sa to už medzi deťmi, o čo skôr medzi dospelými. V škole, v práci, v partii, ale žiaľ, aj na pôde rodiny. Zrejme to ide s nami už od detstva. Rodičia majú veľký podiel na tom, aké bude sebavedomie ich detí. Čo do nás vštepovali od malička, to si predsa nesieme celým životom. Každé spoločenstvo ľudí, medzi ktorými sa pohybujeme a žijeme, ovplyvňuje stav nášho sebavedomia. Rodina je tým prvým. Tam sme dostali základ, na ktorom budujeme svoj život. Aj svoje sebavedomie.
Či nás učili a viedli k tomu, aby sme videli svoju hodnotu a rozvíjali svoje danosti, je asi základom zdravého sebavedomia. Poznám dospelých ľudí, ktorí v detstve museli počúvať akí sú neschopní a že nikdy nič nedokážu – prebíjajú sa životom ťažšie, napriek tomu, že sú šikovní a talentovaní. Už ich rodičia im neumožnili, aby pozerali na seba ako na ľudí, ktorí majú svoju hodnotu. Často sa to deje vtedy, keď otec alebo matka – a v horšom prípade obaja – majú o deťoch svoju predstavu, aké by mali byť a čo by mali dokázať a neprijímajú ich také, aké v skutočnosti sú. Dávajú im pocítiť svoje sklamanie a detská duša je veľmi citlivá. V dosť ranom veku si dieťa dokáže zhodnotiť, že ocko alebo mama sú z neho sklamaní a sebavedomie nemá možnosť rásť. V dospelosti sa to potom ťažko doháňa, ale nie je to nemožné.
Stáva sa aj to – a práve ľuďom, ktorí o sebe nemajú príliš vysokú mienku, že túto skutočnosť zakrývajú prehnaným sebavedomím. Hrajú sa na niekoho, kým nie sú, ale v kľúčových situáciách sa napokon ukáže, ako na tom vlastne sú. Nesmieme však zabúdať na to, kde nízke sebavedomie pramení. Neodsudzujme ich. Trápia sa možno viac, ako si dokážeme predstaviť. Čo človek nedostal v detstve, hľadá všetkými možnými spôsobmi a platí to nielen o sebavedomí…
Zdravé sebavedomie je kľúčom k vyrovnanému životu. Aj keď sa nám zrovna nedarí podľa našich predstáv, zdravé sebavedomie nás podrží, nízke však potápa a príliš vysoké zdanlivo zjednodušuje realitu. A tá si na nás počká a niekde dobre pritlačí.
Nech je to už akokoľvek, ku známej fráze „spytovať si svedomie“ pridávam takú neobvyklú – spytujme si aj svoje sebavedomie. Sme to my a nie niekto iný, kto určuje, akú hodnotu máme a akým človekom sme. Hľadajme správny obraz o sebe a ponúknime ho všetkým ľuďom, s ktorými prichádzame do kontaktu. A nielen to, podržme si ten obraz aj sami pred sebou. Pomôže nám to k tomu, aby život, ktorý žijeme bol radostný a naplnený.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
.jpg)
.jpg)
