Projekt mal honosný názov Demokracy Training a čiastočne ho sponzorovala aj Sorosova nadácia. Nebudem sa chváliť, že som sa vtedy stretol aj s G. Sorosom, lebo to nedopadlo dobre. Po návrate mi vtedajšia predstavená povedala, že im americký filantrop odkázal, aby mu už takých hulvátov ako ja neposielali. Pritom moje hulvátstvo spočívalo v tom, že som rozhodne nesúhlasil, že emancipačný proces Slovákov je v rozpore s budovaním demokracie.

Ale nie o tom som chcel hovoriť. Spomenul som si na svoj mesačný pobyt v Indianapolise, kde som býval na kvartieli u jedného plukovníka US Army vo výslužbe. Volal sa Leroy Repischak, priateľmi nazývaný Rep. Keď sme sa trochu zblížili, povedal mi aj, prečo si ma vybral na ubytovanie. V USA je totiž systém, že sa v novinách objaví inzerát s prosbou o ubytovanie niekoho, kto tam je na štipendiu. Ak ho príjmete, náklady s tým spojené si môžete odpísať z daní.

Tak sa v miestnych novinách objavilo aj moje meno. Zaujalo ho, že sa volám Anton a že som Slovák. A on mal jeden problém. Práve mu umrel otec, ktorý sa volal tiež Anton a ktorý mu celý život tvrdil, že je Slovák. Keď sa však preberal jeho pozostalosťou, tak zistil, že všetky dokumenty vrátane starého pasu boli poľské, všetko vrátane korešpondencie mu prichádzalo z Poľska. Zrazu mal problém s identitou, keďže bol zapojený aj do tamojšej krajanskej komunity. Prečo mu otec hovoril, že je Slovák, keď všetko, čo po ňom zostalo, bolo poľské a bolo z Poľska?

Opýtal som sa ho teda, odkiaľ pochádzal jeho otec. Že vraj z obce Lapsze Nižne a že tam mal aj príbuzných, s ktorými si písal. Nebolo ťažké mu vysvetliť, že Nižné Lapše na severnom Spiši boli slovenskou obcou, ktorú roku 1920 okupovalo Poľsko. Bolo prirodzené, že ľudia si zmenou hranice nezmenili svoju národnú identitu a zostali tým, čím bývali. Rep bol nesmierne rád, že ho otec nezavádzal a že sa ďalej bude môcť bez vnútorných rozporov zúčastňovať na stretnutiach s krajanmi.

Na túto príhodu som si spomenul v nedeľu, keď som v správach videl veľkú slávnosť v Spišskej Kapitule, púť tzv. Goralov. Rep, keď mi to rozprával mal asi 60 rokov. Teda sa mohol narodiť okolo roku 1930. Predtým sa jeho otec vybral zo severného Spiša hľadať nový život za Veľkú mláku. Neviem, čo si všetko niesol so sebou, ale určite medzi hodnotami, ktoré mal pribalené, bolo aj úprimné a hlboké slovenské národné povedomie. Ináč by ho určite nevtláčal do vedomia svojho syna.

Aký to rozdiel medzi zopár renegátmi a odpadlíkmi, ktorí za vidinou mise šošovice alebo 30 judášskych strieborných sú pripravení zapredať svoju národnosť a pustiť sa do trhania slovenského národného tela. Jeden známy novinár, keď som prvýkrát vystúpil proti rozbíjaniu slovenskej etnickej jednoty, my vyčítal moje postoje. Vraj oni nemajú inú možnosť, ako sa dostať ku peniazom na kultúru, lebo v oblasti všetko ovládli Rusíni a tí im nechcú dať nič. Oni sú vraj sa musia vyhlásiť za menšinu, aby sa k nejakým peniazom dostali. Ale keď som videl tú záplavu krojovaných účastníkov na púti “goralov”, tak som musel konštatovať, že niekto má mimoriadny záujem na rozbíjaní slovenskej národnej jednoty. Nech mi nikto nehovorí, že tie kroje od batoliat až po starcov mali títo ľudia na povalách! Žiarili čistotou a novotou, takže to musel niekto zacvakať, lebo lacné to určite nebolo! Pochybujem, že bežná mnohodetná rodina, by si to mohla dovoliť z vlastných prostriedkov.

Čudnú to dobu žijeme. V celom svete sa štáty rôznym spôsobom snažia o homogenizáciu spoločnosti, často i násilným odnárodňovaním, ale slovenský štát sa vydal opačnou cestou. Aj to, čo bolo stáročiami spojené, je zrazu potrebné odlúčiť. Podľa spomínaného novinára, sú gorali hrdými Slovákmi, len sa musia vyhlásiť za menšinu, aby si mohli zachovať svoju kultúru. Hlúpejší argument som síce nepočul, ale keďže “gorali” ne majú národ, ktorého by mohli byť menšinou, tak podľa tejto argumentácie sú vlastne menšinou slovenského národa na slovenskom národnom území. Takže grajciarová komédia sa spoluúčasti slovenskej vlády.

Vôbec ma neprekvapila reakcia Cirkvi. Pre mnohých jej prelátov je každý nacionalizmus okrem slovenského vítaný. Dokonca pre niektorých sú vítanejší progresivisti než katolíci národovci. Spišskému biskupovi by bolo treba povedať, že sa nemusel ospravedlňovať za to, že nebude omša v “goralštine”. Naši Spišiaci a Oravci nikdy iný jazyk ako slovenský pri omšiach nepoužívali. Len si spomeňme na konflikty našich krajanov na severnom Spiši s poľskými prelátmi o slovenský jazyk pri omšiach v 60. rokoch!

V tejto súvislosti treba ešte pripomenúť, že aj biskup Ján Vojtašák, ktorého hanebne obviňujú s podpory deportácií, bol goral. Určite by sa potešil, keby jeho krajania prišli v hojnom počte na púť do jeho katedrálneho kostola. Ale dovnútra by ich pustil len ako Slovákov. Renegátov a odpadlíkov by vyhnal z chrámu podobne ako Kristus zmenárnikov peňazí.

V celom tomto rozbíjaní slovenského národného tela je najhanebnejší postoj Slovenskej národnej strany. Práve táto strana by mala biť na poplach, keď sa deje niečo na úkor Slovenska. Ale A. Danka skôr zaujímajú iné problémy ako problémy Slovákov, ktorým vôbec nerozumie a nič o nich nevie. Skôr som sklamaný z niektorých ďalších funkcionárov strany, ktorí sú z radov tejto etnografickej skupiny a mlčia. Čo na to pán Bernaťák, ktorého otec bol určite dobrý Slovák? Alebo čo na to Kuffovci, ktorých predkovia pre svoje slovenské presvedčenie museli ujsť zo severného Spiša pred prenasledovaním zo strany Poliakov? Alebo žeby aj im stačilo priživovať sa na členstve a ich svedomie je už mimo? Neviem, či by ich otcovia a praotcovia s takýmto postojom súhlasili!

Anton Hrnko