Prezidentka označila svoje rozhodnutie za “vyjadrenie rešpektu k vôli občanov” a veľmi arogantným tónom dodala toto: “Toto referendum vnímam ako súčasť rok a pol prebiehajúcej kampane jednej politickej strany, ja preto nebudem vyzývať občanov k účasti, nebudem ich ani od účasti odrádzať.”

Chmelár vo svojej výzve upozornil, že Zuzana Čaputová opakovane zavádzala. Jej rozhodnutie nie je jej vyjadrením rešpektu k vôli občanov a už v žiadnom prípade nie je prejavom jej dobrej vôle. Je to jej ústavná povinnosť! Prejavom jej dobrej vôle by bolo, keby jednu z otázok nedala na ústavný súd, keby referendum ihneď vyhlásila tak, aby sa konalo spolu s komunálnymi voľbami. “To však urobiť nechcela a netvárme sa, že to spôsobila jej dojemne úzkostlivá starosť o ústavnosť – bolo to vykalkulované politické rozhodnutie,” píše Chmelár. “Presne tak chladnokrvne vykalkulované, ako bolo jej naopak odmietnutie posunúť na ústavný súd vojenskú zmluvu s USA, a to napriek tomu, že ju k tomuto kroku vyzývala odborná obec a želala si to aj väčšina obyvateľov. Po druhé, nebola to “kampaň jednej politickej strany” – v petičnom výbore boli zástupcovia Smeru-SD, Hlasu-SD, Socialistov.sk, SNS a referendum podporovala aj Konfederácia odborových zväzov. Čiže referendum malo širokú podporu verejnosti, hoci ona hľadala všetky možné spôsoby, ako ho prekaziť.”

Chmelár však upozorňuje, že aj keby referendum bolo záležitosťou jedinej politickej strany, hlava štátu je povinná správať sa nadstranícky a zachovávať rešpekt k všetkým voličom, nielen viesť o rešpekte prázdne reči. Naopak, Chmelár si myslí, že svojím rozhodnutím nevyzývať občanov na účasť na referende, prejavila až vulgárnu neúctu k státisícom občanov a hanebnú neúctu k demokratickým mechanizmom. Ďalej píše: “Ak sa pred pár dňami klaňala pamiatke neexistujúceho štátu (k vlastnému štátu, na čele ktorého stojí, takú úctu v deň výročia jeho založenia nikdy neprejavila), tak si pripomeňme, že kľúčový ustanovujúci dokument nezávislosti Česko-Slovenska, Washingtonská deklarácia, okrem iného ustanovuje, že republika bude uznávať zásady iniciatívy a referenda.”

Otázku Denníka N, či tento nástroj vôbec patrí do zastupiteľskej demokracie Chmelár označil za infantilnú. “Prepáčte, ale ak dovolíte, vo veciach republiky vždy budem rešpektovať viac postoje jej otcov zakladateľov T. G. Masaryka a M. R. Štefánika ako pisálkov z červeného denníčka,” odpovedá na politicky detinskú námietku.

A v nasledujúcom odseku usvedčuje z pokrytectva OĽANO, SaS i Sme rodinu: “Podobnú neúctu prejavili aj predstavitelia OĽaNO a SaS. Keď Igor Matovič so zaťatými zubami oznamoval, že referendum, ktoré by malo viesť k pádu tejto vlády, v žiadnom prípade nepodporí a nezúčastní sa na ňom, spomeňte si, ako sa tento politický podvodník vyšplhal k moci: obalamutil ľudí prázdnymi sľubmi o „referendovej demokracii“, pre ktorú odvtedy nielenže prstom nepohol, ale naopak, upevňuje moc partokracie. A návrh Branislava Gröhlinga z SaS, aby náklady na referendum boli zosobnené strane Smer-SD? V tom prípade sa pýtam, kedy zosobníme liberálom náklady za úplne zbytočné referendum z roku 2010, ktorým si SaS robila len kampaň pred vstupom do parlamentu na začiatku svojej politickej dráhy.”

A už takmer zabudnuté referendum z iniciatívy SaS podrobuje prísnej kritike: “Keď už hovoríme o veľmi spornom ľudovom hlasovaní z dielne SaS, chcem pripomenúť, že som verejne vyzval na jeho účasť, aj keď som sa o šiestich otázkach vyjadril, že to nie je referendum, ale kvíz. Demonštroval som tým svoj rešpekt k ľuďom, ktorí svojimi podpismi vyslovili želanie, aby sa referendum uskutočnilo. Vôľu občanov si treba ctiť praktickými činmi, nie prázdnymi rečami. Keď raz občania aktívne vyvolajú ľudové hlasovanie, treba si ich úsilie (bez ohľadu na môj osobný názor na dané otázky) maximálne ctiť, lebo je najvyšším prejavom demokracie. Tým skôr, že vyjadriť svoj názor v referende, ktorému sa snaží moc v štáte zabrániť, je oveľa dôležitejšie ako formálne sa zúčastniť na riadnych voľbách.”

Prekaziť plány mocných je oveľa zmysluplnejším prejavom demokracie, ako potvrdiť ich, myslí si Chmelár. Na príklade neúspešného plebiscitu zo septembra roku 1998 ilustroval, aké fatálne dôsledky môže mať neúspešné referendum: “Chcelo dosiahnuť prijatie ústavného zákona o zákaze privatizácie strategických podnikov. Vtedajšie zoskupenie strán SDK na čele s Mikulášom Dzurindom a terajším poradcom Zuzany Čaputovej Ivanom Miklošom prehováralo ľudí, aby na takú hlúposť ľavičiarom neskočili, že je to zbytočné, že nám nič nehrozí. Netrvalo dlho a predali všetko – elektrárne, plynárne, zlaté sliepky slovenskej ekonomiky hlboko pod cenu štátnym podnikom iných krajín, čo nemožno hodnotiť inak ako ekonomickú vlastizradu. Pritom chýbalo málo (na referende sa zúčastnilo 44,25 % voličov, z ktorých 90 percent hlasovalo za zákaz privatizácie), aby sa dosiahla nadpolovičná účasť a aby sme nemali tie problémy, ktoré máme dnes.”

Každý by si preto 21. január 2023 mal zapísať do kalendára a prísť vyjadriť svoj názor. Je to maximálne dôležité. “Po prvé, Slovensko je vďaka politickej nadpráci ústavného súdu jediným štátom sveta, ktorý nemôže skrátiť volebné obdobie zástupcov ľudu,” dôvodí Chmelár. “Treba to zmeniť a jasne demonštrovať našu vôľu vyjadrenú v Ústave Slovenskej republiky, že štátna moc pochádza od občanov. Po druhé, vyjadríte tým úctu k státisícom ľudí, ktorí vyvinuli úsilie na to, aby nielen oni, ale aj vy ste mali možnosť poslať neschopných politikov do minulosti. Po tretie, to referendum tak či tak bude, takže svojou neúčasťou iba podporujete ciele mocenských elít – nedať sa vyhnať od koryta. A po štvrté (len tak na okraj, ako odkaz SaS), vyjadriť želanie mať v ústave zakotvené právo na skrátenie volebného obdobia parlamentu je neporovnateľne dôležitejšia a zásadnejšia vec ako dať hlasovať o cenách motorových vozidiel pre papalášov, pán Gröhling…”

Slová zo záveru Chmelárovaj výzvy by mali pohnúť každým, komu čo i len trochu na Slovensku záleží: “Z tohto dôvodu pred vás predstupujem s touto výzvou. Mala by to urobiť hlava štátu, ale keďže my hlavu štátu nemáme, iba PR-rezidentku, ktorá kope za záujmy jedného tábora, dovolil som si zhrnúť všetky racionálne dôvody pre účasť na referende sám. So všetkou úctou a rešpektom k vašim rôznym názorom vás prosím: nenechajte to na iných, presvedčte svoje okolie a príďte odovzdať svoj hlas pre demokraciu. To nebude len referendum o možnosti skrátenia volebného obdobia. Bude to plebiscit o tejto vláde. Vidíte, ako sa ho boja. Ako urobili všetko pre to, aby vás od účasti odradili. Je na vás, či im dovolíte manipulovať s vaším hlasom, či preukážete svoju poddajnosť moci alebo sa prezentujete ako suverénny občan. Robím to, lebo stále verím, že Slovensko má na viac.” To, čo píše Chmelár, už všetci vieme, akosi sa ale spoločenskému dialógu vyhol pohľad tak ucelený, ako ho podal on.

Stanovisko Smeru-SD

Kritikou prezidentky a jej spôsobu vyhlásenia referenda svoju tlačovú konferenciu začal aj R. Fico. Vyhol sa vulgárnosti, ale prezidentku nešetril, hneď v úvode sa ospravedlnil prítomným novinárom: “Prepáčte mi prirovnania, ktoré použijem, ale pani prezidentka si nič iné nezaslúži. Je to Sorošove dieťa. A vôbec by som sa nečudoval, že za to, ako sa vysporiadala s dvoma referendami, dostane lízatko od Bidena, možno už do konca roka. Garantujem vám, že toto Soroš vybaví pani prezidentke, a do konca roka ju budeme vidieť v Bielom dome, ako jej všetci ďakujú, ako nádherne drží demokraciu na Slovensku.”

Počas tlačovky ešte niekoľko krát nazval Čaputovú Sorošovým dieťaťom. Fico zhrnul históriu referend na Slovensku aj ich zmarenia prezidentkou. Upozornil, že Slovensko je jediná krajina na svete, ktorá nemôže zorganizovať predčasné voľby. “Prezidentka chráni Matoviča, Hegera a všetkých týchto lumpov,” povedal očividne nahnevaný Fico. Veľmi ho rozčúlilo prezidentkino vyjadrenie, že referendum je kampaň jedinej politickej strany, i dátum konania: “Akú kampaň urobíte od 6. januára do dvadsiateho prvého?” Upozornil, že referendum nebude len o súčasnej vláde, bez neho sú predčasné voľby nemožné aj v budúcnosti.