Je to oficiálne. Bidenova administratíva súhlasí s Trumpovou administratívou, že takmer všetko, čo sa deje vo svetových záležitostiach, sa dá vysvetliť dvoma vzájomne prepojenými súťažami s nulovým súčtom. Jeden je geopolitický, ako “súperenie veľkých mocností”. Druhá je ideologická, ako napríklad “demokracia vs. autoritárstvo”.

Takzvaný Blízky východ je subregión západnej Ázie, ktorý zaberá strategický priestor, kde sa stretávajú Afrika, Ázia a Európa. Bol svedkom geopolitických zápasov o nadvládu medzi Chetitmi a Egypťanmi; Grékmi a Peržanmi; Rimanmi, Grékmi a Partmi; Arabmi a Peržanmi; Arabmi, Turkami a Grékmi; Európanmi, Turkami a Arabmi; Britmi a Francúzmi; Američanmi a Sovietmi.

Je tiež miestom zrodu troch najrozporuplnejších svetových náboženstiev, medzi ktorými sa v minulosti viedlo veľa ideologických vojen. Práve tu sa odohrali rozhodujúce bitky medzi indoeurópskym polyteizmom a kresťanskou odnožou judaizmu a kresťanstvo sem vyslalo križiakov, aby bojovali proti zarytému monoteistickému potomkovi judaizmu, islamu. V poslednom čase tu medzi sebou bojovali euroatlantické ideály vládnutia vrátane marxizmu-leninizmu, ktoré sa s obmedzeným úspechom snažili vytlačiť pôvodné islamské a kmeňové tradície.

Situácia na súčasnom Blízkom východe však v pozoruhodnej miere vyvracia súčasné zahraničnopolitické dogmy Washingtonu. Len veľmi málo z toho, čo sa v súčasnosti v regióne deje, možno vysvetliť súperením veľmocí alebo ideologickým súbojom medzi demokraciou a autoritárstvom. Veľmoci, najmä vrátane Spojených štátov, stratili nad týmto miestom kontrolu. A nikto sa už nesnaží vnútiť mu nové systémy vládnutia.

Je zarážajúce, že Washington sa do tej či onej miery odcudzil všetkým kľúčovým aktérom na Blízkom východe. Až na niekoľko výnimiek teraz krajiny v regióne prijímajú vlastné rozhodnutia bez toho, aby sa ich snažili prikrášliť americkému publiku. Spojené štáty stratili väčšinu svojho vplyvu v Turecku, sú v konflikte s Iránom a majú napäté vzťahy so Saudskou Arábiou. Washington už nemá produktívne väzby na palestínsky establišment. Vzťahy s Izraelom sú čoraz komplikovanejšie kvôli rozdielnym hodnotám, rozdielnym kalkuláciám národných záujmov v súvislosti s rokovaniami s Ruskom a Čínou a vnútornej americkej politickej polarizácii. Egypt je menej úctivý k názorom USA ako predtým počas štyroch desaťročí. Spojené arabské emiráty sa stali prvotriednym praktizujúcim Realpolitik, ktorý sa riadi vlastnými záujmami, čo zabezpečuje, že vzťahy USA s nimi sú čisto transakčné. A tak to ide ďalej.

Nie je to len Amerika, ktorá stratila svoj vplyv v regióne. Británia a Francúzsko – bývalé európske imperialistické mocnosti – kedysi rozhodovali o dianí na Blízkom východe. Teraz sa cítia povinné podriadiť sa svojim bývalým satrapiám, aby mohli predať dostatok zbraní a munície na udržanie výrobných liniek svojho zbrojárskeho priemyslu v prevádzke. Pokusy týchto a iných zahraničných predajcov využiť predaj zbraní na nátlak na krajiny regiónu ich jednoducho prinútili diverzifikovať svoje nákupy a začať rozvíjať vlastný vojenský priemysel.

Po odmietnutí zo strany Európskej únie (EÚ) Turecko upustilo od svojej dve storočia trvajúcej snahy nanovo definovať svoju identitu ako európsku. Ankara sleduje nezávislý, aj keď nestály kurz v bývalom osmanskom priestore, s Ruskom a Čínou a v snahe o panislamizmus a pantureckosť. Zhoršenie tureckých vzťahov s EÚ, NATO a USA predstavuje veľmi výrazné oslabenie vplyvu Západu v mnohých oblastiach, nielen na Blízkom východe. Západ sa už nemôže spoliehať na to, že Turecko bude podporovať alebo súhlasiť s jeho politikou voči izraelsko-palestínskej otázke, Sýrii, Iraku, Iránu, Rusku, Kaukazu, Balkánu, Grécku, Cypru, Egyptu, Líbyi, krajinám Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive, Afganistanu, členom Organizácie islamskej spolupráce, NATO alebo Maghrebu. To má obrovské dôsledky na celosvetovej aj regionálnej úrovni.

Turecko už nie je v súlade so zvyškom NATO, Washingtonom, Londýnom, Parížom alebo Berlínom, pokiaľ ide o dlhodobé diplomatické ciele Západu v regióne. Turecká politika komplikuje úlohy ochrany Izraela, vylúčenia ruského vplyvu na Blízkom východe aj v čiernomorskom regióne a odporu voči Iránu. Turecko sa ani zďaleka nezapojilo do zástupnej vojny USA/NATO s Ruskom na Ukrajine, ale sebecky zohráva úlohu sprostredkovateľa a využíva ruské ťažkosti na podporu svojho hospodárstva.

Vzťahy USA s Iránom sú medzitým naďalej hlboko antagonistické. Washington opakuje politické preferencie Jeruzalema, Rijádu a Abú Zabí namiesto toho, aby extrapoloval politiku na základe vlastných národných záujmov. Izrael a Arabi z Perzského zálivu podporovali a umožňovali strategické omyly USA v Iraku a Sýrii po skončení studenej vojny. Tieto chyby uľahčili Iránu vytvorenie sféry vplyvu a zástupných síl v Úrodnom polmesiaci, v dôsledku čoho sa Izrael aj Arabi zo Zálivu cítili obkľúčení.

Krátkodobá “JCPOA” riešila takmer hystériu Izraela v súvislosti s iránskym jadrovým programom, ale nie bezprostrednejšie obavy Arabov v Perzskom zálive z jeho ambícií na regionálnu hegemóniu. Obavy Izraela z iránskeho jadrového výbuchu a obavy Arabov zo Zálivu z obkľúčenia viedli oboch k tomu, že tlačili na amerických politikov, aby dohodu zrušili, čo sa aj stalo. Irán teraz predvídateľne obnovil svoje predtým prerušené napodobňovanie izraelského polotajného jadrového programu. Izrael tak paradoxne pomohol spochybniť svoj jadrový monopol vo svojom okolí.

Zmes bezmyšlienkovitej škodoradosti, svätuškárskeho sankcionovania a občasných vojenských konfrontácií a útokov, ktorá charakterizuje súčasnú iránsku politiku USA, nijako neprispieva k obmedzeniu iránskeho regionálneho vplyvu. V najnovšom hodnotení jadrovej politiky USA sa usudzuje, že Irán sa nesnaží získať jadrovú zbraň, ale Izrael a Bidenova administratíva naďalej hrozia vojenskou akciou, aby mu zabránili v jej získaní. Tým sa len zvyšuje tlak na Teherán, aby začal využívať jadrovú energiu. Výsledok podobných politík USA uplatňovaných voči Severnej Kórei naznačuje, že prístup založený na “maximálnom tlaku” skôr motivuje Irán k výrobe jadrových medzikontinentálnych balistických rakiet, aby držal USA na uzde, než aby ho odradil.

Keďže Amerika zatiaľ nemá s Teheránom vytvorené pracovné vzťahy, nie je schopná vytvoriť regionálnu rovnováhu síl ani ovplyvniť hlavného aktéra v regióne inými opatreniami ako vojnou. Spojené štáty majú zlozvyk formulovať svoje vzťahy s inými krajinami v zmysle posadnutosti “veľmocenským súperením” a “demokraciou proti autokracii” namiesto toho, aby s nimi komunikovali o ich vyjadrených záujmoch a obavách.

Americké reakcie na iránske výzvy v Hormuzskom prielive medzitým neustále nespĺňajú očakávania arabských krajín Perzského zálivu. Nie je teda prekvapujúce, že po tom, čo Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty bezvýsledne tlačili na Katar, aby ignoroval geografiu obmedzením spolupráce s Iránom, uznali svoju vlastnú potrebu zaoberať sa Iránom, začali s ním diplomatický dialóg a začali s ním opatrné zbližovanie.

Vzťahy medzi USA a Saudskou Arábiou v posledných rokoch trpeli vzájomným rozčarovaním a pocitom každej krajiny, že ju tá druhá zradila. 11. september upevnil islamofóbiu v Spojených štátoch a nespokojnosť Saudskej Arábie s americkými stereotypmi o kráľovstve ako o brlohu teroristov. Kritici saudskej verzie islamu sa pridali, pričom často vyvodzovali fantazijné súvislosti medzi saudským prozelytizmom a domácimi náboženskými extrémistami. Saudskoarabská بدوققراطية [bedukratiya] – politický systém založený na kmeňových normách vlády šejka alebo amira, ktorý sa zaviazal vládnuť prostredníctvom konzultácií, konsenzu a charity – bola pre demokratických ideológov vždy urážlivo nepochopiteľná. Teraz ho zatienila ešte jednoznačne odpornejšia, ale reformistická autokracia korunného princa Mohameda bin Salmána, známeho aj ako MbS.

Saudi sa držia spisovných noriem, aj keď MbS zaviedol reformy, po ktorých Západ dlho volal, a priniesol prekvapujúco rýchlu spoločenskú liberalizáciu v kráľovstve. Medzitým sa však americké hodnoty vyvinuli tak, že zdôrazňujú bezuzdný feminizmus, schvaľovanie rodovej komplexnosti a akceptovanie sexuálnej slobody ako ústredných pojmov “ľudských práv”. USA trvajú na tom, aby sa cudzinci prispôsobili týmto novozavedeným americkým normám. Podobne ako mnohé iné nezápadné národy, aj väčšina Saudov považuje nedávne americké “prebudené” praktiky za nemorálne a americkú požiadavku ich rešpektovania za arogantne opovážlivú. Aj keď sa kráľovstvo viac “westernizovalo”, rozdiely medzi saudskými hodnotami a hodnotami v Spojených štátoch pretrvávajú.

Politika “American First” Bidenovej administratívy vo verzii 2.0 vyvolala recipročný egoizmus v zahraničí vrátane Saudskej Arábie. Politické pózy a chuligánsky povýšenecká verejná diplomacia Spojených štátov pribili odcudzenie medzi Washingtonom a Rijádom na miesto. Je bizarné očakávať politickú priazeň od zahraničného vodcu, ktorého ste odsúdili ako morálneho odporcu a snažili sa ho ostrakizovať.

V minulosti kráľovstvo často súhlasilo s vecami, ktoré boli v rozpore s jeho vlastnými krátkodobými záujmami, z dôvodu priateľstva so Spojenými štátmi. Keďže však takéto priateľstvo chýba, nie je prekvapujúce, že trvá na tom, aby boli na prvom mieste jeho vlastné záujmy. Nedávna požiadavka prezidenta Bidena, aby Saudská Arábia upravila úroveň ťažby ropy, aby znížila cenu benzínu na pumpách a pomohla kandidátom Demokratickej strany vo voľbách v polovici volebného obdobia, bola neefektívna a zároveň klamlivá.

Argument, že kráľovstvo by sa malo postaviť za Spojené štáty v ich súperení s Čínou a Ruskom, nemá žiadnu váhu. Ani jedna z nich neohrozuje žiadnu krajinu v Perzskom zálive.  Saudi, rovnako ako väčšina sveta mimo Európy a Japonska, považujú ruskú inváziu na Ukrajinu za nelegitímnu, ale vyprovokovanú rozšírením NATO a neschopnou diplomaciou USA. Pripomínajú izraelskú agresiu v Libanone a Sýrii a americkú inváziu do Iraku, intervenciu NATO v Líbyi a tajné operácie USA v Sýrii a podceňujú americké rozhorčenie nad analogickým nesprávnym správaním Ruska.

Oficiálne označovaní veľmocenskí protivníci Spojených štátov ponúkajú zlepšenie vzťahov s kráľovstvom. Vydávanie hrozieb, ktoré to uľahčujú, je takticky idiotské a strategicky nezmyselné. Ak prezident Biden splní svoje hrozby a potrestá MbS za to, že odmietol penalizovať saudský rozvojový rozpočet znížením ceny ropy, kráľovstvo má dostatok možností na odvetu.

To ma privádza k Číne a jej úlohe na Blízkom východe. Väzby s krajinami tohto regiónu boli pre Čínu dlho menej dôležité. Podobne boli vzťahy s Čínou nízkou prioritou pre krajiny Arabského zálivu a Irán. V posledných desaťročiach sa to však zmenilo. Jedna tretina čínskeho dovozu energií pochádza z krajín Perzského zálivu, pričom najväčší podiel má Saudská Arábia. Čínske spoločnosti nakupujú jednu šestinu vývozu ropy z krajín GCC, jednu pätinu iránskej a polovicu irackej ropy. Čína sa stala najväčším obchodným partnerom a zahraničným investorom v regióne.

Štáty regiónu chcú viac, nie menej čínskej angažovanosti. Keďže Čína preberá vedúcu úlohu v globálnych technologických inováciách, stala sa významným spolupracovníkom a zákazníkom izraelských spoločností v oblasti špičkových technológií a partnerom Saudskej Arábie v jej úsilí o rozvoj domáceho zbrojárskeho priemyslu. Sedemnásť arabských štátov sa pripojilo k čínskej iniciatíve Pásmo a cesta. Iránske preferencie by inak mohli byť iné, ale americké sankcie ho prinútili odvrátiť sa od Európy, najprv k Číne a nedávno k svojmu tradičnému geopolitickému protivníkovi, Rusku.

Väčšina krajín v regióne vrátane Saudskej Arábie sa snažila oslabiť to, o čom sa teraz domnievajú, že je príliš závislá od Spojených štátov. S týmto cieľom sa obrátili na krajiny ako Čína, India a Rusko. Nesnažia sa vzdať svojich väzieb so Spojenými štátmi alebo ich nahradiť väzbami s inými krajinami. Konajú vo vlastnom záujme a nestavajú sa na jednu zo strán, aby obnovili rovnováhu svojich medzinárodných vzťahov. Nechcú byť nútené vyberať si medzi Čínou a Spojenými štátmi a nereagujú dobre na americké naliehanie, aby obmedzili svoje vzťahy s Čínou, najmä keď im Spojené štáty za to neponúkajú žiadnu kompenzáciu ani stimuly.

Podobne ako Amerika pred sto rokmi, ani Čína nemá na Blízkom východe žiadnu zjavnú imperiálnu alebo ideologickú agendu. Na rozdiel od dnešných Spojených štátov Čína nežiada od krajín v regióne, aby zmenili svoj politický systém a hodnoty, netrestá ich za to, že tak neurobia, ani nepožaduje, aby s nimi mali výhradné vzťahy. Nerobí z ich postoja k správaniu tretích krajín – ako Rusko na Ukrajine – lakmusový papierik pre dobré vzťahy s nimi. A neuráža ich ani ich vedúcich predstaviteľov.

Čína sa doteraz veľmi opatrne sústreďovala na obchod a investície a udržiavala si odstup od politických sporov v regióne. Vďaka tomu sa jej podarilo udržať srdečné vzťahy s každou “blízkovýchodnou” krajinou vrátane Iránu, Iraku a Izraela, ako aj s členskými štátmi Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive, Egyptom, Jordánskom, Palestínčanmi a Sýriou.

Aj keď sa americká politika v regióne v súčasnosti zameriava na vylúčenie čínskeho vplyvu, Čína sa zatiaľ nevyjadrila proti pokračujúcej americkej angažovanosti. Namiesto toho Peking navrhol vytvorenie multilaterálneho dialógu o bezpečnostných otázkach a, keď dozrie čas, regionálne riadený “mechanizmus kolektívnej bezpečnosti pre Perzský záliv”. Stručne povedané, namiesto toho, aby Čína vnucovala svoje vlastné preferencie alebo sa postavila na jednu zo strán, navrhla, aby pomohla spojiť názory Iránu a arabských krajín Perzského zálivu. Medzitým čínski partneri v Perzskom zálive považujú štátny kapitalizmus, hlboké vrecká a rýchly vzostup modernosti Pekingu za príťažlivé. Čínu a jej BRI vnímajú ako potenciálneho prispievateľa k Vízii 2030 a ďalším plánom hospodárskeho rozvoja.

Spojené štáty však práve urobili z porážky čínskych snáh o obnovenie bohatstva a moci hlavný cieľ svojej globálnej stratégie národnej bezpečnosti. Čínsko-americké vzťahy sú v stave “kvázi vojny”.  A kvôli mnohým nesúvisiacim faktorom sú vzťahy Saudskej Arábie so Spojenými štátmi neistejšie ako kedykoľvek predtým. Otázkou teraz je, či zostrujúce sa nepriateľstvo medzi Spojenými štátmi a Čínou povedie Peking k rozšíreniu jeho cieľov o zníženie vplyvu Washingtonu na vlády v regióne.

Peking má v Rijáde veľvyslanca. Ako to už v súčasnosti v hlavných mestách býva, Washington ho nemá. Čína Saudskú Arábiu neohrozuje, zatiaľ čo Spojené štáty áno. Neboli oznámené žiadne termíny, ale všeobecne sa uvádza, že Si Ťin-pching čoskoro navštívi Rijád. Stretne sa tam s Mohamedom bin Salmánom, ako aj s ďalšími arabskými lídrami. Dvaja mocní muži, ktorých trápi démonizácia zo strany amerických politikov a hrozby, ktorým ich krajiny čelia zo strany Washingtonu, sa chystajú diskutovať o tom, ako môžu posilniť vzájomnú spoluprácu. Títo lídri a ďalší, ktorí sa s nimi stretnú, môžu spoločne vytvoriť geopolitické zmeny s veľkým globálnym dosahom.

Čína a Saudská Arábia nedávno diskutovali o mnohých otázkach. Niektoré z nich sa môžu realizovať na nadchádzajúcom samite. Patria medzi ne:

– menové swapy a používanie čínskeho jüanu a iných nedolárových mien na vyrovnanie medzinárodného obchodu s energiami a inými komoditami.

– Saudskoarabské investície do čínskych rafinérií a zariadení na skladovanie ropy.

– predaj čínskych zbraní a pomoc pri rozvoji domáceho zbrojárskeho priemyslu v kráľovstve.

– Čínske infraštruktúrne projekty a iné investície v Saudskej Arábii a regióne.

– členstvo Saudskej Arábie v BRICS a ŠOS, ktoré sa podieľajú na vytváraní nových menových systémov a mien určených na prekonanie zneužívania dolárovej suverenity USA na uvalenie jednostranných, a teda nezákonných sankcií.

– Vzdelávacie výmeny, ktoré vychádzajú zo saudskoarabského rozhodnutia zaradiť štúdium čínskeho jazyka a kultúry do základných školských osnov v kráľovstve.

– Cestovný ruch a púte, ktoré budú nasledovať po období pandémie.

Nebolo by prekvapením, keby Čína a Saudská Arábia uzavreli dohodu o strategickej spolupráci s investičnými cieľmi, akú Peking dohodol s Teheránom v roku 2021.

Existuje jasná možnosť, že tak ako Spojené štáty v 20. storočí neochotne vystriedali Britániu ako dominantnú mocnosť na Blízkom východe, Čína tam nakoniec v 21. storočí zatieni Ameriku. Záujmy Číny sú zhodné so záujmami, ktoré ako prvé vtiahli Ameriku do angažovanosti na Blízkom východe:

– Peking má presvedčivý záujem na zabezpečení spoľahlivého prístupu k jedinečne bohatým zdrojom energie v Perzskom zálive.

– Čína vníma tento región ako kľúčovú základňu a križovatku obchodu a cestovania medzi Áziou, Európou a východnou Afrikou, takže jeho stabilita je predmetom veľkého strategického záujmu.

– Rýchlo rastie dopyt po inžinierskych službách čínskych spoločností, stavebných kapacitách, automobilovom a telekomunikačnom vybavení, výzbroji a spotrebných výrobkoch.

– Čínski občania a podnikatelia sú v tomto regióne stále viac prítomní. (V arabských krajinách Perzského zálivu a v Iráne žije v súčasnosti mnoho stoviek tisíc Číňanov).

Zdá sa, že Peking doteraz nemal záujem nahradiť Spojené štáty ako garanta regionálnej stability a bezpečnosti. Jeho rastúce vojenské vzťahy s arabskými štátmi Perzského zálivu však boli jedným z faktorov, ktoré ovplyvnili rozhodnutie USA zrušiť predaj viacúčelových lietadiel F-35, ktoré mali SAE sľúbené, aby ich presvedčili k normalizácii vzťahov s Izraelom. A Washington pracoval nadčas, aby obmedzil technologickú spoluprácu Izraela s Čínou, ako aj zablokoval čínske infraštruktúrne projekty v tejto krajine a inde v regióne.

Na Blízkom východe nie je ani jedna krajina, ktorá by považovala kvázi vojnu, ktorú Spojené štáty začali s Čínou, za svoj záujem. Z ich pohľadu je to prekážka pokroku sprevádzaná otravným americkým peeringom o ich spolupráci s Čínou, ktorá neponúka žiadnu náhradu alebo alternatívu k tejto spolupráci. Súčasný prístup USA nie je životaschopným prostriedkom na zachovanie amerického vplyvu na Blízkom východe. Okrem iného je prejavom nevhodnej úzkostlivosti, ktorá podkopáva vieru v americkú múdrosť a sebadôveru.

Smutné je, že Čína a Spojené štáty majú navzájom a s krajinami tohto regiónu mnoho spoločných záujmov. Bolo by ľahké vypracovať zoznam návrhov na vzájomne výhodnú spoluprácu. Ale kvázi vojna USA s Čínou neumožní realizáciu vzájomne výhodných iniciatív.

Čína sa doteraz rozhodla pokračovať vo svojej činnosti napriek americkým snahám zastaviť ju. Táto pasívna rezistencia sa však možno čoskoro skončí. Neschopná štátna politika USA vytvorila pre Čínu príležitosť urýchliť zánik americkej dominancie na Blízkom východe. Urobí tak teraz? To sa čoskoro dozvieme.