Česká novinárka upozornila na to, že Rusko sa rozhodlo dodať do Sýrie protiraketové systémy S300, a deje sa tak ešte pred pôvodne oznámeným termínom. K tomu rovnakým smerom mieria tiež rušičky radarov Krasucha 4, väčší počet rakiet krátkeho doletu a ďalšie súvisiace vybavenie. “Už len to samo ukazuje na aktuálne zhoršenú úroveň vzťahov medzi Ruskom a Izraelom – nie je totiž otázkou, či sú tieto zbrane pre supermodernú izraelskú armádu neprekonateľné, ale problém je skôr v tom, že ďalší izraelský útok by bol priamou výzvou ruskému postaveniu superveľmoci. S príslušnými dôsledkami pre židovský štát,” podotkla.

Dôležitejšie totiž podľa jej názoru je, že Izrael svojím raketovým útokom na Latakiu v zásade Moskvu k agresívnej reakcii donútil. “Po v zásade “ešte kľudných” reakciách na zostrelenie lietadla nad Tureckom v roku 2015, amerických raketových útokoch na Sýriu (po “Asadových chemických útokoch”) alebo americkom bombardovaní ruských žoldnierov u Dejrizore, teraz s izraelskými náletmi ruská trpezlivosť pretiekla.”

“Neznamená to ale, že by teraz sýrska protivzdušná obrana začala okamžite páliť po izraelských lietadlách narušujúcich sýrsky alebo libanonský vzdušný priestor. Možno totiž predpokladať, že “prst na gombíku” od S300 v Sýrii si ponechá Rusko. Na druhej strane ale naozaj platí, že izraelská arogancia donútila Kremeľ k väčšej rozhodnosti. Keď ruská generalita hovorila o tom, že je Izrael “krajne nevďačný”, ako keby tým – na princípe “dobrý a zlý policajt” – súčasne popisovala až márnivú mieru, s ktorou Kremeľ počas vojny v Sýrii vyrovnával rovnováhu medzi Izraelom a siitskou “osou odporu”. Teda, do akej miery v tomto pretláčaní hájil aj záujmy Izraela. Napriek tomu Izrael dezinformoval ruské koordinačné centrum v Hmejmímu – útok na Latakia podľa dostupných informácií oznámil iba minútu vopred a navyše s tým, že príde z východu. Ruské špionážne lietadlo sa tak stočilo na západ, aby sa pri pristávaní na základni nedostalo do krížovej paľby, ale izraelské stíhačky zaútočili zo západného smeru, načo bolo ruské lietadlo zasiahnuté sýrsku raketou a na jeho palube zahynulo pätnásť vojakov.” K tomu Bašar Asad pripomenul, že Izrael pod zámienkou útokov proti vojenským cieľom Iránu či Hizballáhu ničí sýrsku vojenskú infraštruktúru a bráni tak Damasku v procese obnovy vojnou zničenej krajiny. Inými slovami, ako by sa izraelský premiér Benjamin Netanjahu pokúšal – presadzovaním svojich partikulárnych cieľov – potrestať Rusko za jeho doterajšiu neutrálnu pozíciu…

Spencerová si však myslí, že izraelský postup sa zatiaľ javí skôr ako taktická chyba, pretože Rusko môže “incident” so zostreleným lietadlom využívať ako páku proti Izraelu, k presadzovaniu svojich vlastných zámerov v Sýrii, a to nielen tých vojenských, ale aj politických, ako napríklad súdi popredný ruský politológ Fjodor Lukjanov. V tejto súvislosti sa ale zdá, že namiesto raketových systémov S300 je dôležitejšie rozhodnutie uzavrieť sýrsky vzdušný priestor pred všetkými nepriateľskými lietadlami. Otázkou však zostáva, či sa pritom ruskej armáde podarí predísť stretom s americkým letectvom, ktoré operuje predovšetkým nad východom Sýrie, alebo s americkými vojakmi, ktorí ďalej, bez ohľadu na špekulácie o odsune, ilegálne pôsobia na základni Al Tanf pri jordánskych hraniciach.

“Protivzdušnej systémy S300 budú ale v každom prípade ochrániť sýrske stredomorské pobrežie – teda Latakiu a Tartus – a navrch ešte Damask, Homs a Aleppo. Čiže budú chrániť západnú “funkčnú” Sýriu, a s ňou aj Asadov režim, rovnako ako aj iránsku prítomnosť v “Levante”. Izrael túto obranu samozrejme môže prelomiť napríklad nasadením amerických “neviditeľných” stíhačiek F35, ale to by konflikt s Ruskom len eskalovalo na vyššiu úroveň.”

Netanjahuova vláda sa preto podľa nej zatiaľ obmedzuje na “vojnové” vyhlásenia, ale súčasne zdôrazňuje “rešpekt” voči svojim vzťahom s Ruskom a nutnosť prehĺbenia vzájomnej koordinácie, rovnako ako ochotu otvoriť na hraniciach anektovaných Golanských výšin prechod do Sýrie. “V každom prípade ale na Sýriu už neútočí, čo je rozhodujúce. Prázdny priestor sa premiér Netanjahu snaží napĺňať novými obvineniami Iránu či libanonského Hizballáhu. Avšak bez väčšieho zmyslu – Libanon dokonca (k izraelskému “rozhorčeniu”) vyviezol zahraničných novinárov na miesta údajných raketových skladov Hizballáhu, aby ukázal realitu oproti izraelskej propagande. A keď Netanjahu na pôde Valného zhromaždenia OSN nadviazal na svoju tradíciu podivných grafov znázorňujúcich iránské jadrové programy, a ukázal snímku “tajného atómového skladu” v Teheráne, odmietli ho iránski činitelia, tí americkí pripustili, že izraelský premiér “ľahko zavádza” a obyvatelia Teheránu si pred “tajným atómovým skladom”, v ktorom sa v skutočnosti tkajú koberce, rovno začali zhotovovať selfie…”

A to sa podľa Terezy Spencerovej zatiaľ zdá byť najzaujímavejším dôsledkom celej novovzniknutej situácie – šíitska “os odporu” (formálne Irán, Sýria, Hizballáh), ktorá v kľude prihliada rusko-izraelským treniciam a nijako do nich nezasahuje. “S jedinou výnimkou, a tou je varovanie jedného z najvyšších iránskych činiteľov, aby Izrael ďalej nedestabilizoval situáciu v Sýrii. Alí Šamchání sa tak, mimochodom, nechal počuť po rozhovoroch so šéfom ruskej rady pre národnú bezpečnosť Nikolajom Patruševom. Všeobecne pritom ale pravdepodobne platí, že “os” musí byť s prvým ruským úkrokom od neutrality spokojná, zatiaľ čo Izrael musí situáciu, logicky, vnímať obrátene.”

Podľa českej analytičky sa tu bojuje nielen o Sýriu, ale aj o budúcu podobu širšieho regiónu, “a Izrael sa do tejto polohy ale vmanévroval sám”. “A dozaista sa pritom bude bojovať všetkými zbraňami a všetkými možnými figúrkami, na bojisku i v zákulisí, podľa všetkého s výnimkou tých jadrových. To ale neznamená, že sa situácia nemôže – skoro kedykoľvek – vymknúť kontrole…”

“Z hľadiska Izraela sa súčasne komplikuje aj ďalší kľúčový problém – vzťahy s Washingtonom. Po tom, čo Donald Trump tento rok v máji fakticky uznal Jeruzalem hlavným mestom židovského štátu a urobil tak “kríž” nad Palestínou, pred pár dňami znenazdajky otočil a uprednostnil “dávnu” a predovšetkým neživotaschopnú víziu riešenia palestínskej otázky na princípe dvoch štátov s hranicami pozdĺž línie z roku 1967. Ako vôbec prvý americký prezident pritom izraelskú politiku označil za “agresívnu”, hoci okolnosťami vynútenú. A ako vnímať sťahovanie niektorých amerických protiraketových batérií z Blízkeho východu v čase, keď Irán po teroristických útokoch v Ahwaz “vracia úder” a ostreľuje stovky kilometrov vzdialenej pozície Daeš v Sýrii?”

Podľa Spencerovej je skoro zbytočné tipovať, akú pozíciu Donald Trump zaujme v najbližších dňoch či týždňoch, a preto sa už teraz politika Bieleho domu musí pre Izrael znovu meniť v jednu veľkú a silne premenlivú neznámu. “V nočnú moru. Výroky a kroky z posledných dní sú len “disciplinárnou” reakciou za to, že majetní židovskí sponzori opúšťajú Trumpov tábor? Alebo je to snaha okato preukázať nezáujem o vývoj regiónu, než sa z neho USA úplne stiahnu? Alebo sa americkému prezidentovi len zdá, že je izraelská politika voči Bielemu domu a jeho štedrej vojenskej “pomoci” tiež nejako “krajne nevďačná? V každom prípade je príznačné, že aj v tomto smere Irán rozvoju vzťahov medzi “mocnými” len “so záujmom” prihliada. A vsádza na osvedčenú taktiku, ktorou je čas. Čaká na to “až Trump zoslabne”. A bez USA nebude sebaistý ani Izrael… A bez Ruska už vôbec nie.”