Sme zákazníci druhej a nižšej kategórie, potvrdzuje šéf českej potravinárskej komory

Bratislava/Praha 21. apríla 2017 (HSP/Foto:TASR-Pavol Ďurčo)

Rozdielne zloženie potravín v obchodných reťazcoch pre „západného“ klienta a  pre zákazníkov v postkomunistických krajinách, riešia aj v Českej republike

Obchodné reťazce nás považujú za zákazníkov druhej a nižšej kategórie, potvrdzuje riaditeľ českej Potravinárskej komory Miroslav Toman v rozhovore pre „Finanční a ekonomický institut (FAEI)“.

Toman víta, že nové členské krajiny sa  konečne začali zaoberať problémom  rozdielnej kvality potravín a najmä to, že otázku otvorili na úrovni EÚ. Toman však pripúšťa, že staré krajiny EÚ nemajú záujem problém riešiť, nakoľko sa ich to netýka,a lebo dokonca odmietajú pripustiť jeho existenciu.

FAEI zaujímalo, či nie je možné riešiť tento problém prijatím vnútroštátnej legislatívy,namiesto medzinárodného riešenia.Toman potvrdil, že dvojitá kvalita, hlavne nahradzovanie kvalitných zložiek potravín menej kvalitnými, alebo umelými zložkami, je skutočne vážnym problémom.

“Viem si predstaviť ten povyk a sťažnosti v Bruseli a z Bruselu, keby sme prijali národnú legislatívu  postihujúcu tento problém.Je teda zrejme nutné skutočne prijať európske pravidlá.“

Česká potravinárska komora sa podľa jej riaditeľa problematike dvojitej kvality venuje dlhodobo a testy potvrdili, že potraviny predávané napr. v Nemecku  majú iné zloženie, ako tie v Českej republlike. Ako príklad uvádza Toman zloženie mäsovej konzervy Tulpi, ktorá v starých členských krajinách obsahuje ako hlavnú zložku bravčové mäso, avšak český zákazník v nej nájde maximálne separát hydinového mäsa.Takisto pomarančové sýtené nápoje na západných trhoch ponúkali ovocný koncentrát, ale český zákazník sa musel uspokojiť s ovocnou arómou.

Je síce pravdou, že zloženie potravín bolo pravdivo deklarované na obale, ale pokiaľ sa výrobok predáva pod rovnakou značkou, je to problém.

Problém spočíva podľa šéfa komory v nenásytnosti reťazcov, ktoré vedome objednávajú takto upravované výrobky, aby dosiahli na veľmi vysoké marže.

„ Výrobca vyrobí produkt za 100 korún, v Nemecku ho reťazec za túto cenu kúpi a pridá si 30 percent obchodnej prirážky.  V Čechách si však chce prihodiť obvyklých 60% , čo však výrobok činí nepredajným  a väčšina ľudí si pre neho zájde do Nemecka. Ale pretože v Čechách nechce zľaviť zo svojej 60 percentnej prirážky , musí od výrobcu požadovať produkt za 60 korún. Čo znamená použiť lacnejšie výrobné suroviny“, uvádza príklad  Miroslav Toman .

Reč prišla aj na obľúbený argument reťazcov o tom, že nejde o rozdielnu kvalitu, ale o rešpektovanie lokálnych chutí a zvyklostí. Tento agrument Toman odmieta s poukazom na to, že zákazník môže kúpiť iba to, čo mu obchodník ponúkne a možnosť výberu je veľmi iluzórna. Ako príklad dáva zážitok z nemenovaného reťazca, ktorý ponúkal poľské maslo za 39,90 Kč a vedľa neho české maslo za 46,90Kč. Napriek vyššej cene bolo české maslo vypredané, ale supermarket pult s domácim výrobkom nedoplnil.“ Je teda čisto na reťazci, ako, nebojím sa to povedať, reguluje svoju ponuku na pultoch a manipuluje zákazníka smerom, čo má kúpiť.“

Ako riešenie vidí Toman nielen tlak na obchodné reťazce na európskej úrovni, aby nepovažovali občanov nových členských krajín za spotrebiteľov druhej a nižšej kategórie , ale aj výchovu spotrebiteľa k tomu, aby požadoval kvalitu a naše výrobky.

Katarína Hanzlíková