Nikdy nič nedokázali, ale ústa majú ako bránu od stodoly

Online priestor nie je len plný zloby, síry, žlče a vypustenej frustrácie. V debatách sociálnych sietí na rôznych populárnych profiloch (vrátane liberálnych médií) na dennej báze nájdete tlčhuby, ktoré doslova nikdy nič nedokázali, no chceli by kádrovať všetkých naokolo.

V prvom rade dourážajú socialistické Československo a jeho pamätníkov. To je akoby povinná jazda. Nebudem robiť reklamu trollom, takže mená neuvediem, ale nech sa páči, jeden citát za všetky: „Keď čítam komentáre dôchodcov ako budovali tento štát tak sa mi otvárajú nožiky vo vačkoch. Oni budovali v prvom rade socializmus – ten dnes nikde nevidím a nech si tento pojem nespájajú s budovaním štátu.”

Čo to je za blud? Prečo autor výroku pestuje v sebe neznášanlivosť voči našim rodičom a starým rodičom? Nie je azda pravda, že prvý diaľničný úsek u nás (D1), bol otvorený v roku 1973? S výstavbou sa, mimochodom, začalo v roku 1969, teda len rok po „invázii” vojsk Varšavskej zmluvy. To sme akože stavali na tajňáša, po nociach? Rovnako továrne, cesty, železničnú trať, trafostanice, jadrové elektrárne, vodné diela…

Prečo ľudia nechcú hľadať pravdu, ale všetko si zjednodušujú tak, aby sa im to ideologicky hodilo? Odpoveď by najlepšie dokázal poskytnúť azda len odborník na duševné zdravie.

Nenávidia komunizmus, no preberajú jeho praktiky. Zatiahli do toho aj Slovensko

Odpor k predošlým generáciám i režimu ide ruka v ruke s nenávisťou voči odkazu Sovietskeho zväzu. Pozrite, pokiaľ mám byť úprimný a osobný, snažím sa čo najlepšie porozumieť zložitosti historických uzlov, a tak nemôžem nikdy jednoznačne tvrdiť, že tá či oná strana konala len dobre alebo len zle. Premýšľať v takýchto krajnostiach (dobro-zlo) znamená ignorovať komplexnosť geopolitickej i vnútropolitickej situácie na pozadí spletitého dejinného vývoja. Boli v pražských či bratislavských uliciach tanky? Boli. Zahynulo v priamom dôsledku prítomnosti vojsk niekoľko desiatok ľudí? Zahynulo. Lenže to nám na utvorenie si relevantnej mienky nestačí. Vysvetlím.

Podľa Múzea obetí komunizmu zahynulo v Československu stoosem ľudí, z toho na Slovensku tridsaťsedem. Za dvadsať rokov okupácie. Aby sme si mohli o veciach utvoriť adekvátny obraz, potrebujeme porovnávacie pozadie. Nemusíme chodiť ďaleko do minulosti, veď Francúzska koloniálna nadvláda v Alžírsku skončila po krvavej revolúcii v roku 1962, teda chvíľku pred vpádom Sovietov (a spol.) k nám. Odhady hovoria o 300 000 až 1,5 milióna mŕtvych civilistov z radov domácich. Francúzi boli majstri v únosoch a vraždách, len aby si uchovali vplyv. Vidí niekto aspoň trochu v čom je rozdiel medzi kolóniou Západu a sovietskym satelitom?

Západ vždy vykorisťoval, zhromažďoval bohatstvo a kruto utláčal, zatiaľ čo Rusi ponechali základnú správu štátu domácej vláde (isteže nemožno poprieť, že prípadný odpor by bol býval potlačený).

A to nejdem nikoho obhajovať! Len chcem takto poukázať na to, aby sme boli spravodliví vo vytváraní našich úsudkov o zásadných spoločenských a politických udalostiach a súvislostiach.

Komunizmus na úrovni nacizmu. Poslanecká snemovňa schválila návrh na zákaz propagácie komunizmu

Ešte jeden príklad z „civilizovanej Európy”: V rokoch 1885 až 1908 bolo Belgicko (za vlády Kráľa Leopolda II.) strojcom masového vyvražďovania pôvodného obyvateľstva africkej krajiny Kongo. Odhady hovoria o 1,5 milióne až 13 miliónoch obetí. Stihli to za približne rovnaké obdobie, koľko trvala u nás okupácia. Smelo googlite pre potvrdenie.

Brusel mal jednoducho svoj „malý holokaust” ešte predtým, než prišiel do módy – povedal by cynický humorista. Ale dnes je symbolom „slobody” či európskych „hodnôt”. A všetci tí klávesnicoví kovboji, komentujúci bohorovným tónom udalosti z domova i zo sveta na sociálnych sieťach, im to žerú.

Smiešne.

Nuž a nehynúcou témou liberálnych webových frustrátov je, ako ináč, súčasná vláda s Robertom Ficom ako terčom č.1; v tesnom závese s Vladimírom Putinom. K tomu sa teraz ani nejdem rozpisovať, veď celá mašinéria nenávisti sa opäť čoskoro rozprúdi naplno – blíži sa totiž štvrtková demonštrácia v réžii Alojza Hlinu, ktorý zatiaľ okrem rozoštvávania nedoručil v slovenskej politike nič. Ale ústa opäť veľké ako brána od stodoly.

Náš národ sa naozaj „má na čo tešiť”…