Macronove machinácie. Inými slovami, reč je o cenzúre. Potichučky, pozabučky

Francúzsko sa pýši údajným vysokým stupňom demokratického vývoja a nám, ľuďom a štátom, ktoré považuje za tovar druhej akosti, sa chce dávať za vzor. Najnovší škandál však dáva akurát najavo, ako sa za Seinou veci v skutočnosti majú: Elon Musk, ktorý dávnejšie odkúpil sieť Twitter, totiž teraz zverejnil jej komunikačné protokoly. A tie naznačujú snahu o zasahovanie francúzskej vládnej moci do „manažovania obsahu” sociálnej siete.

Inými slovami, reč je o cenzúre. Potichučky, pozabučky.

S odhalením prichádza novinár Michael Schellenberger, ktorému dokumenty poskytol sám Musk. Na základe zverejnených informácií tvrdí, že prezident Macron aj s tamojšími legislatívcami mali tlačiť na Twitter, aby cenzuroval nepohodlné názory (pred Trumpom sa to dialo aj v USA).

A to tak, že v konečnom dôsledku by formovala sociálna sieť určitý konkrétny, takpovediac jediný správny naratív.

Kto sa bude za to – v prípade odovzdania dôkazov patričným úradom – zodpovedať? A nielen doma, ale aj na medzinárodnej scéne? Všetci dobre vieme, že aj toto sa im prepečie. Možno padne nejaký ten pešiak, aby sa nepovedalo. Hoci Macronovi veria už asi len tí najvernejší, aj to len preto, že na niečo sa veriť musí…

Cenzúra pod falošnou zámienkou ruskej hrozby? Stalo sa, a ešte nie je koniec

Tu si však vyžiadal osobný kontakt na Jacka Dorseyho, vtedajšieho šéfa sociálnej siete, ktorá je dnes známa ako X. Viete si predstaviť, ako mu na výsledku, teda obmedzení slobody slova, muselo záležať. Prečo asi? Naozaj mal úprimnú obavu o dobro svojho národa v zmysle, že nekontrolovaný prísun slobodných názorov ohrozí verejnú bezpečnosť? Dobrý pokus o vtip.

„Twitter Files”, teda súbory z Twitteru sú aférou, ktorá zahŕňa okrem mocipánov aj mimovládky. Presnejšie tie, ktoré sú spriaznené s francúzskym establišmentom. V hre teda bolo viacero aktérov, pričom hra bola koordinovaná, resp. poukazuje na to interpretácia faktov investigatívneho novinára. Trik spočíval v tom, že svorne určili, ktoré tweety (vyjadrenia na nástenke) šíria nenávisť, a potom tvrdo išli proti Twitteru. Čo na tom, že právny systém vo Francúzsku nemá pre obsah slova nenávisť konkrétnu definíciu.

Pre zaujímavosť, išlo tu prednostne o tri agilné neziskovky: Únia židovských študentov Francúzska (15 000 aktívnych členov), SOS Racisme, SOS Homophobie. V súdnom konaní proti Twitteru za to, že vybrané komentáre nestiahol, potom išlo o desiatky miliónov eur.

Zaujímalo by ma, podľa akého kľúča mimovládkari určovali, čo je a čo nie je „hate speech”. Čo presne je homofóbne vyjadrenie? A spadá podľa nich pod antisemitizmus aj definícia dnešného Izraela ako štátneho zriadenia so sklonmi k teroru na civilnom obyvateľstve, alebo je to legitímna kritika?

Takisto by som rád vedel, kto dal týmto (štátom dotovaným!) zoskupeniam mandát rozhodovať o takých závažných veciach, ako je základné ľudské právo na slobodu prejavu…

A takýmto spôsobom vytvárať falošnú ilúziu širokospektrálneho občianskeho konsenzu, že bez cenzúry to jednoducho nemôže ísť ďalej.

Kompletnú prípadovú štúdiu k téme si môžete stiahnuť v anglickej alebo francúzskej jazykovej mutácii TU. Je to síce trochu dlhšie, no bezpochyby poučné čítanie, vrátane vymenovania aktérov, časovej osi, i dôležitých podrobností, na aké tu nemáme priestor.

Už úvodný citát diela pravdivo definuje, že úspešná politika nie je taká, ktorá rieši problémy, lež taká, ktorá umlčí tých, ktorí na tie problémy poukazujú…

Prečítajte si tiež:

• Macron v problémoch. Ďalšia jeho vláda padla
• Macron stráca moc. Situácia vo Francúzsku eskaluje, odhady sú katastrofické