16. októbra (HSP/Ilustrácia HSP) – NÁZOR

Hovoriť o tom, že na školstvo nie sú v štátnom rozpočte peniaze je zo strany ministerstva financií veľkou-malou demagógiou. Pri pozornejšom čítaní návrhu štátneho rozpočtu SR na rok 2013 môžeme objaviť, že sa zrazu vytvára “nová rezerva na nepriaznivý vývoj ekonomiky”, ktorá dosiaľ vôbec nejestvovala, rezerva vo výške až jednej miliardy eur v nasledujúcich troch rokoch. Viacerí analytici už naznačili, že táto suma bude pravdepodobne využitá na odkúpenie súkromných zdravotných poisťovní. Kde sú ale priority Slovenska? Robiť “obchod”, ktorý okrem finančných žralokov nikomu nič neprinesie, alebo investovať do budúcnosti Slovenska? 

Ak štát vyžaduje vysokoškolské vzdelanie, mal byť platiť viac 

Kým človek bez vysokej školy má možnosť už pár rokov pracovne zarezávať a nadobudnúť úspory aspoň na polovicu menšieho bytu, vysokoškolák tento bonus nemá. S magisterským diplomom opúšťa svoju almu-mater a vo vreckách nachádza iba zhúžvané zbytky ťahákov.

Práve preto sa očakáva, že mzdy vysokoškolsky vzdelaných ľudí budú prekračovať priemer platov v národnom hospodárstve – keď robia také dôležité profesie, že si vyžadovali na svoj výkon vysokú školu. Vo väčšine prípadov tomu tak je, smutnou výnimkou však ostávajú sociálni pracovníci, zdravotné sestry, či učitelia, na ktorých akoby sa v tomto štáte pozabudlo (možno práve preto, že vo väčšine pracujú ženy a nežnejšie pohlavie si už akosi “zvyklo”, že má nižšie príjmy).

Sociálni pracovníci sa ešte nezobudili, hoci zarábajú najmenej, zdravotné sestry si svojím kultúrnym protestom vyslúžili podporu celej verejnosti, postoj učiteľských odborov v mnohých otázkach vzbudzuje rozpaky.

10 % za každú cenu, ale komu? Zasa dostanú viac tí, čo viac už majú? 

Desať percent je v tomto prípade smiešne málo po tom, čo valorizácia učiteľských platov sa len hrala na “zvyšovanie”. Na druhej strane 10 % navýšenie prostriedkov na mzdy v školstve môže vyrovnať aspoň najvypuklejšie rozdiely. Je verejným tajomstvom, že v školstve sa neodmeňuje za efektivitu či kvalitu výučby, ale za roky pred katedrou. Stáva sa tak, že začínajúci učitelia, ktorí na sebe musia najviac pracovať a ktorí majú ešte najviac síl, entuziazmu a vedomostí presadzovať nové postupy dostávajú takmer polovičnú mzdu svojich starších kolegov. Plošným pridaním 10 % sa tak nijako nezastaví odliv mladých zo školstva. Priemerné mzdy budú v prestarnutých školských kolektívoch relatívne vysoké a k 900 eurovému hrubému platu im pridáme ďalších 90 eur, kým mladý nadšenec dostane 45 eur.

S desiatimi percentami by sa malo naložiť tak, ako s budúcoročnými dôchodkami. Pridávať každému rovnakú sumu, alebo ešte lepšie tým, čo sú dole, pridávať viac. Veď také učiteľky v MŠ, hoci zarábajú tretinu platu vysokoškolského učiteľa (alebo sedminu profesora) sa rozhodne nenarobia menej.

Učiteľské “bonusy”, akoby provokovali ostatných Slovákov

Nie učitelia a ich profesia, ale školskí odborári strácali sympatie verejnosti svojimi ďalšími požiadavkami na “oprávnené bonusy”. Svojou naivnou neprimeranosťou provokujú ostatných ľudí, ktorí po svojich 8,5 (šesťdesiatminútových) hodinách si prácu nosia domov a tiež dorábajú, čo pre neustály zhon a vybavovanie telefonátov v práci nestiholi. 

– Štrajk učiteľov nech je plne hradený ako mzda. No, kto by potom neštrajkoval hoc aj celý rok?

– PN učiteľov má byť rovnako veľké ako mzda. De facto by učiteľ na PN získaval, kedže sociálne dávky sa už ďalej nezdaňujú. Mal by po takomto opatrení ešte kto učiť deti?

– Dovolenka by mala byť v rozsahu prázdninového voľna žiakov. Teraz si totiž učitelia “voľné dni prázdnin” nad rozsah 40 dňovej dovolenky, učitelia zvyčajne “nadsuplujú” zastupovaním chýbajúcich kolegov.

– Výzva na dostávanie gastrolístkov. Učitelia totiž gastrolístky nedostávajú, zamestnávateľ (škola) má zvyčajne vlastnú jedáleň, kde učiteľom zabezpečuje stravu vo vlastnej réžii.

– Nezdaňovanie druhého pracovného úväzku. Na tejto požiadavke stojí a padá každé presviedčanie učiteľov o tom, koľko veľa času im zaberajú prípravy, dokumentáciu. Ak by to tak bolo, učiteľ unavený zo stresujúceho povolania by na ďalší úväzok ani nepomyslel. Samotní odborári však týmto návrhom presviedčajú verejnosť o opaku. Bežný Slovák ale nerozumie, prečo by tú istú “nezdanenú” druhú prácu nemohol mať aj on, iba učiteľ?

– možnosť vybrať si každých päť rokov neplatené voľno s garanciou zachovania pracovného miesta, ako prefencia pri ochrane duševného zdravia pedagógov a slúžilo ako prevencia pred emočným vyhorením. Kto učí, vie, že tento návrh je viac než rozumný a platný v podstate na každú profesiu, kde sa pracuje intenzívne s ľuďmi.

Môžeme sa pozrieť do očí chudobnejším, viac upracovaným?

Áno, som učiteľom. 11 rok na strednej škole na východe a môj príjem je nižší ako priemerná mzda učiteľa prezentovaná ministrom financií. Či podporím viacdňový štrajk? Ak jeho obsahom budú vyššie uvedené “bonusy”, určite nie. Nevedel by som sa pozrieť do očí rodičom svojich študentov, ktorí sa majú omnoho ťažšie, do očí sociálnych a zdravotných sestier. Mám prácu, ktorú milujem a žiakov, ktorých mám rád, na každú hodinu sa snažím pripraviť tak, že im píšem poznámky a rozosielam emailom, na hodinách potom môžeme viac diskutovať. Namiesto tabuľe používam prezentácie a dataprojektor. Nie, vedenie to neocení, nedostávam žiadne extra príplatky za kvalitu práce.

Chceme ako učitelia minimálne 1,2 priemeru platu v národnom hospodárstve, ako je tomu inde vo svete. Lenže inde vo svete učiteľ aj robí 1,2 priemeru práce bežného človeka. Škola sa preň nezatvára o druhej, ale častokrát v nej sedí aj o šiestej večer a doučuje neprospievajúcich žiakov. Sme to ochotní?

Nebudem rozširovať mýty, ako veľmi všetci z nás učiteľov pracujú do úmoru, keď o pol tretej už na škole okrem riaditeľa a THP prakticky žiadneho nenájdete. Nebudem hovoriť o potrebe 25 príprav na týždeň, keď jednu prípravu použijeme reálne na niekoľkých vyučovacích hodinách a o rok ju zväčša len oprášime.    

Zaslúžia si učitelia pridať? Nepochybne. S vyššími mzdami by do školstva zavítala aj vyššia kvalita. Ale začnime od tých, ktorí sa najviac narobia. Nepridávajme všetkým paušálne, zvlášť keď na to údajne niet dosť peňazí. Začnime materskými školami, ktoré to potrebujú najviac. Keď zvýši, pokračujme prvým stupňom atď. Tam sú tie “domáce prípravy” skutočné a pracné.

-avo-