Bratislava 20. septembra 2019 (HSP/Foto:Národný pochod za život)
Štátna Vysoká škola múzických umení odmietla požičať svoju kinosálu Pochodu za život, hoci v minulosti ho požičala festivalu Inakosti LGBT komunity. Zdôvodnili to ako zdôvodnili; ešte oveľa zaujímavejší je však spôsob, akým to obhajuje pisateľ extrémistického Denníka N
Súčasťou víkendového bratislavského prolife festivalu Pochod za život budú aj sprievodné podujatia, vrátane kinoprojekcie. Organizátori preto oslovili Vysokú školu múzických umení (VŠMU), aby im počas podujatia poskytla kinosálu filmovej a televíznej fakulty na premietanie filmov. Túto požiadavku však VŠMU odmietla s tým, že organizátori chceli sálu využiť na prezentovanie svojich „ideologických východísk“.
Toto ich zdôvodnenie kríva na obidve nohy, keďže VŠMU v minulosti svoju sálu viackrát prepožičala pre rôzne iné kultúrne a osvetové aktivity, vrátane Filmového festivalu inakosti, ktorý sa definuje ako „festival pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí (LGBTI menšina), ich rodičov, deti a priateľov“, a ktorý „sa snaží prispieť k eliminácii homofóbnych a xenofóbnych postojov v spoločnosti“. To nie je prezentovanie „ideologických východísk“?
No ale budiž. Nám v tejto chvíli nejde ani tak o samotný princíp, či organizátori bohumilej akcie majú či nemajú mať právo využívať sálu štátnej vysokej školy, ale o to, čo sa dialo potom.
O odmietnutí VŠMU poskytnúť sálu organizátorom Pochodu za život napísal mierne kritický článok portál Postoj a následne v Denníku N vyšla obhajoba VŠMU, ktorú napísal autor Roman Pataj. A tá medzi riadkami prezrádza, o čo na pozadí tejto, v podstate malichernej záležitosti, skutočne ide.
Pataj píše: „Ťažko by sme hľadali inštitúciu, ktorej osadenstvo by bolo voči agende pochodu za život naladené odmietavejšie ako práve elitná umelecká škola. Je to podobné, ako keby liberálni aktivisti požiadali Konferenciu biskupov Slovenska, aby v jej priestoroch mohli propagovať antikoncepciu.“
Pozrime sa na túto analógiu bližšie. Konferencia biskupov Slovenska (KBS) by asi sotva prepožičala svoje priestory ľuďom hlásajúcim protikresťanské názory, v tom má pán Pataj pravdu. Dôvod nie je až také ťažké uhádnuť: a síce, že KBS sa už z podstaty svojej existencie opiera o bibliu. Ale o akú ideologickú podstatu sa opiera VŠMU, ak máme brať analógiu pána Pataja vážne? Pán Pataj tu v podstate priznáva, že podľa neho VŠMU je celkom samozrejme a prirodzene ovládaná ľuďmi s určitým konkrétnym svetonázorom. A čo viac, je to svetonázor zameraný proti životu, proti rodine, proti kresťanstvu.
Inými slovami, pán Pataj tu nehoráznym spôsobom naznačuje, že VŠMU je posvätná pôda slniečkarov, vyárendovaná iba pre nositeľov jediných správnych názorov vedeckého pravdoláskarstva, havlohumanitárneho euronatohujerizmu a bohorúhačského satanizmu-liberalizmu.
V ďalšom texte to dokonca aj explicitne povie: „V očiach ultras je navyše každý, kto je proti sprísňovaniu interrupcií, súčasťou kultúry smrti, a to objektívne nie je dobrý základ na veľkorysosť liberálov na VŠMU.“ Jednoduchšie povedané: „My na VŠMU sme liberáli, sme za interrupcie a našu sálu vám preto nedáme.“
Pataj si ťažká, že vedenie školy sa ocitlo v ťažkej situácii: „Akokoľvek by sa k požiadavke postavilo, vyvolalo by u časti publika pobúrenie. Ak by kinosálu poskytlo, časť liberálov by to považovala za zradu.“ Ak by si to azda niekto nevšimol, pripomeňme si, že tu nie je reč o ničom inom, ako o psychickej šikane šíriteľov jedinej správnej a povolenej ideológie.
V ďalšom texte sa autor snaží obhajovať správanie VŠMU aj z inej strany: tvrdí, že na pochod sa chystajú aj extrémisti a rôzni šarlatáni. Ale odkiaľ to vie? A na filmovom festivale LGBTI to nehrozilo?
Aby náhodou niekoho nenapadlo vidieť v celej veci priťahovanie skrutiek ideologickej totality, snaží sa vysvetliť, že to je ale úplne inak: „Postoj už situáciu prirovnáva k neochote niektorých západných univerzít dávať priestor pravičiarom. Lenže toto nie je ten istý prípad. Cieľom pochodu za život nebola diskusia a vedecké bádanie v priestoroch VŠMU, ale len prezentácia svojich názorov.“ Nuž, vedenie VŠMU si akiste najprv pozrelo filmy, ktoré budú na podujatí Pochod za život premietané, aby vec zhodnotilo a usúdilo, že toto je celkom iný prípad ako bol filmový festival LGBTI – ten totiž nepochybne nebol o prezentácii LGBT ideológie, ale výlučne o diskusii s ľuďmi s opačným názorom a o vedeckom bádaní, všakáno…
Zhrňme si to. Pán Pataj úplne zle pochopil zadanú úlohu obhájiť postoj vedenia VŠMU a namiesto toho, s aroganciou typickou pre fanatických slniečkarov, obhajuje škandalózny fakt, že VŠMU je ovládaná ideologickou sektou bratislavskej kaviarne, ktorá si svoje „právo“ uplatňuje dokonca otvorene. Akosi mu celkom unikla taká drobnosť, že VŠMU je štátna škola, ktorá má rešpektovať skutočnosť, že občania Slovenska v žiadnych voľbách nevyjadrili želanie, aby hlavná umelecká škola tohto štátu bola ovládaná ideológiou slniečkarstva, ani žiadnou inou. A že Slovenská republika je demokratický štát, ktorý sa už v preambule svojej ústavy hlási ku kresťanskému dedičstvu Cyrila a Metoda a aj v ďalších základných dokumentoch sa opiera o štandardné humanistické hodnoty, medzi ktoré ochrana rodiny, detí, života neoddeliteľne patrí.
Zdá sa, že ministerka školstva by asi mala v niektorých inštitúciách vyvetrať, lebo tam je akýsi zatuchnutý vzduch, pripomínajúci roky štyridsiate, päťdesiate…
Ivan Lehotský