Môj profil 
Predplatné
Slovensko 21. júla (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Ak má niekto obľúbenú činnosť – napríklad fotografovanie – tak sa tomu venuje vo všetkých možných situáciách všade, kde sa nachádza. Zvykneme povedať, že to je jeho vášeň. A tá zvykne narastať, pretože „s jedlom rastie chuť“. Tak je to aj s mojou vášňou k horám a k turistike. Nenabažím sa hoc aj ťažkým, náročným výstupom. Nepoviem si, no, tak teraz stačilo a budem sa na hory pozerať len zdola. Zvyčajne ku koncu akejkoľvek túry už uvažujem o ďalšej.
Nezmenil to ani môj „kosodrevinový“ zážitok spred dvoch týždňov. Ani prietrž mračien v Alpách pred zopár rokmi. A ako to bolo s tou kosodrevinou? Po krásnej túre kusom hrebeňa Nízkych Tatier, s nádhernými výhľadmi na všetky strany, nás pri zostupe chodník voviedol do kosodreviny. Inej cesty nebolo. Kým na hrebeni som sa musela kvôli vetru aj obliecť a občas dúfať, že sa udržím na nohách, v kosodrevine to bolo inak. Bola vyššia ako ja, takže som videla všade okolo seba len hradbu ihličia a kúsok chodníka pred sebou. Bola dosť rozrastená a nepríjemne ma šľahala. A stál v nej vzduch. Teplo a dusno.
Celý čas som čakala, kedy z nej vylezieme, kedy zacítim závan čerstvého vzduchu. Uvidím viac ako len kosodrevinu… Ale nemalo to konca. Mať depresiu v priamom prenose na túre je vyčerpávajúce. Ale nikde nie je napísané, že keď sa venujeme svojmu koníčku, že nás to občas nevyčerpá. V snahe dostať sa von z objatia šľahajúceho ihličia sme nasadili vysoké tempo. Lenže čím rýchlejšie človek ide, tým viac tepla si vyrába. Tak sme sa snáď po hodine ocitli v lese. A ktovie, možno to bol aj kratší čas, ale mne to pripadalo ako večnosť.
Prvým signálom blížiaceho sa lesa bol spev vtáka. Odrazu. Taká maličkosť a ako poteší. Vo chvíli, keď sa začali objavovať stromy a kosodrevinu sme nechali za chrbtom, zložili sme sa na chodník. Podelila som sa o poslednú vodu so svojim psom a o zvyšky koláča s ostatnými spolupútnikmi. Počkali sme na zvyšok našej výpravy a tu som si všimla, že kosodrevina nám dala zabrať všetkým. V trochu lepšej nálade sme pokračovali konštatujúc, že tým chodníkom by sme nahor stúpať nechceli…
A ako tak ideme ďalej, začali sa z protismeru vynárať postavy mladých ľudí. Najprv dvaja, traja. Pozdravili sme, ako je v našich horách dobrým zvykom. Ticho nám kývli hlavou. Postupne ich však pribúdalo. Objavili sa zelené košele, šatky, ruksaky až nad hlavu – skauti. Mladí ľudia okolo 15 – 16 rokov. Vyčerpané tváre, rozbité kolená a pred nimi dosť náročný výstup. Po Slovensky nevedeli, lámanou angličtinou nám prezradili, že sú z Belgicka. A čakalo ich ešte šesť – sedem hodín putovania. V cudzej zemi, v náročnom teréne. Keď som si predstavila, čo ich čaká v kosodrevine, fúha, snáď to zvládnu, pomyslela som si.
Nikto z nás im nezávidel. Už sme ani tak nemysleli na seba, ako na nich a na to, čo majú pred sebou. Ktovie, pokiaľ budú vládať, či sa dostanú až na chatu, kde chceli prenocovať, alebo ich tma chytí niekde na hrebeni, kde ani vody niet…
Čo všetko sme ochotní obetovať pre svoju vášeň! Aj podaktorí z nás si cestou lepili náplaste na otlačené chodidlá. Prekvapilo nás, že nám naše dobre vychodené a odskúšané topánky kde – tu začali vyrábať otlaky.
Ale tak je to vo všetkom. Aj náš zabehnutý život nás odrazu a nečakane sem – tam pootláča. Urobí nejaký otlak, na ktorý hľadáme tú správnu náplasť. No napriek tomu život nevzdávame. Ideme ďalej. Často unavení a „polámaní“ padáme do kolien, ale skúsenosť nám hovorí, že sa to časom zlepší. Treba len vydržať a preklenúť ťažšie obdobie.
Pretože slniečko spoza tmavých mrakov raz určite vyjde. Silný vietor nás prestane brzdiť a zľahka nám začne viať do chrbta. Dážď s krupobitím sa utíši a na oblohe zažiari dúha. Depresia pominie a duša pookreje ak si zachová nádej… Život predsa môže byť tiež vášňou, ktorej sa nedá nabažiť. Ak k nemu budeme takto pristupovať, stane sa jedným veľkým dobrodružstvom a my budeme so zatajeným dychom čakať, čím nás najbližšie prekvapí.
…už sa neviem dočkať najbližšieho výstupu do hôr. Opäť si vezmem tie isté topánky, čo ma naposledy trochu pootláčali a opäť pôjdem do výšok, kde rastie kosodrevina. Moja turistická vášeň mi dáva silu. Silu vykročiť do nového dobrodružstva…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
