Na pozadí aktuálnych udalostí okolo Iránu si málokto spomenul na dnešný pamätný deň: presne pred rokom začala 12-dňová izraelsko-iránska vojna, do ktorej v záverečnej fáze zasiahli aj USA.

A pritom práve tieto útoky boli predohrou k útoku na Irán vo februári 2026 a tiež podmienili radikálny obrat v politike Donalda Trumpa – od „holubice mieru“ k vojenskému „jastrabovi“, ktorý hrozí zničením celých civilizácií.

Údery Izraela na Irán 13. júna boli navonok mimoriadne efektívne – v dôsledku mimoriadne zložitej a dôkladne pripravenej špeciálnej operácie bola zničená značná časť vojensko-politického vedenia, velenia armády a Iránskych revolučných gárd, ako aj popredných jadrových fyzikov. Izraelčania vykonávali rozsiahle údery prakticky beztrestne.

Odvetné raketové útoky Iránu neboli nijako výrazné.

Preto bol celkový mediálny obraz celkom jednoznačný – „Izrael zničil Irán na prach“.

A čo je najdôležitejšie, tento obraz mimoriadne zapôsobil na Trumpa.

„Neokoni“

Ešte počas vlaňajšej vojny bolo zrejmé, že jedným z jej hlavných dôsledkov môže byť znovuzrodenie neokonzervatívcov („neokonov“) z politického popola – časti republikánov prepojenej s vojensko-priemyselným komplexom a ropno-plynovým biznisom, ktorá presadzuje expanzionistický, „neoimperialistický“ prístup v americkej zahraničnej politike.

Práve „neokoni“ ju určovali v čase vlády Georgea W. Busha, čo viedlo k zapojeniu USA do viacerých vyčerpávajúcich vojen bez akejkoľvek perspektívy víťazstva. Takáto politika bola neskôr uznaná za neúspešnú, a to ako Demokratickou stranou USA, tak aj stúpencami Trumpa, ktorí „neokonov“ veľmi nemali v láske.

Počas Trumpovho prvého funkčného obdobia však neokonzervatívne krídlo republikánov ešte do určitej miery kontrolovalo politiku jeho administratívy (poradcom prezidenta pre národnú bezpečnosť bol vtedy jeden z najvýznamnejších predstaviteľov „neokonzervatívcov“ John Bolton).

Avšak počas druhého funkčného obdobia, do ktorého Trump nastúpil pod heslom „už žiadne vojny“, sa zdalo, že záležitosť „neokonzervatívcov“ je definitívne pochovaná.

Ale práve s údermi Izraela na Irán začala ich politická reinkarnácia.

O to viac, že v prostredí republikánov toto hnutie zostalo naďalej vplyvné. Blízko k nemu stoja senátor Lindsey Graham, minister zahraničných vecí Marco Rubio a šéf CIA John Ratcliffe.

„Neokonzervatívci“ hrali na Trumpove ambície: „Pozri, ako šikovne si Izrael poradil s ajatolláhmi. A my môžeme tak naložiť so všetkými nepriateľmi, ktorí nám bránia žiť. Veď sme najsilnejší na svete, najmocnejší, a ty, Trump, môžeš vstúpiť do dejín ako veľký vládca, ktorý ohňom a mečom vnucuje svoju vôľu celej planéte.“

Takto sa presadzovala aj celková koncepcia neokonzervatívcov o zachovaní svetovej nadvlády USA prostredníctvom násilného zavedenia kontroly nad kľúčovými krajinami dodávajúcimi energetické zdroje, ako aj nad najdôležitejšími dopravnými tepnami planéty.

Ďalšou sériou udalostí, ktorá definitívne obrátila Trumpa na „vieru neokonzervatívcov“, bolo efektné unesenie Nicolása Madura a nadobudnutie kontroly nad Venezuelou.

Od tohto momentu začal odpočet času do americko-izraelského útoku na Irán na konci februára 2026.

Februárový útok na Irán

Tu však stratégia zlyhala. Napriek zavraždeniu Alího Chámeneího sa moc v Teheráne udržala. Irán sám začal zasadzovať bolestivé údery spojencom USA v krajinách Perzského zálivu (vrátane amerických základní aj ropných zariadení) a Izraelu.

Samotný Izrael sa zaplietol do vojny s Hizballáhom, v ktorej však nedosiahol úspech – izraelská armáda uviazla v pozemných bojoch a utrpela straty v dôsledku útokov bezpilotných lietadiel. A čo je najdôležitejšie – Irán dokázal uzavrieť Hormuzský prieliv, čo prudko vyhnalo ceny energetických surovín. Bolo jasné, že bez pozemnej invázie Amerika s Iránom nič nedokáže. A Washington nemal v regióne na to sily. Okrem toho bolo kvôli obrovskému deficitu rozpočtu USA vôbec problematické vyčleniť také veľké prostriedky, ktoré boli potrebné na plnohodnotnú pozemnú operáciu. Susediace krajiny sa odmietli zapojiť do útoku na Irán.

V takejto situácii bol Trump nútený vyhlásiť prímerie a začať s Teheránom rokovania, v ktorých má iránska strana už oveľa silnejšiu pozíciu než pred začiatkom vojny, a to vďaka tromfu, ktorý všetkým ukázala – kontrole nad Hormuzským prielivom. V reakcii na to Amerika zaviedla námornú blokádu Iránu ako svoj spôsob nátlaku, ale miera jej účinnosti z hľadiska vplyvu na pozíciu Teheránu je diskutabilná.

Hlavné však je, že Američania nedosiahli svoje hlavné ciele (zvrhnutie režimu a prevzatie kontroly nad zásobami ropy) a teraz sú od ich dosiahnutia oveľa ďalej než pred februárom. Tým bola výrazne podkopaná autorita USA vo svete, ako aj vnútropolitická pozícia Trumpa. A teraz je prehra republikánov vo voľbách do Kongresu celkom pravdepodobným scenárom. A komentátori už hovoria o strategickej porážke Ameriky, o jej faktickom vytlačení z Blízkeho východu a o tektonických zmenách vo svetovej geopolitike ako celku.

Hoci je samozrejme zatiaľ priskoro robiť také kategorické závery. Amerika sa pokúsi dosiahnuť svoje ciele tak či onak. Inou otázkou je, že takéto spôsoby zatiaľ nenašli. A súčasné rokovania zo strany USA sú odkladom času s cieľom, kým sa tieto spôsoby hľadajú, odblokovať Hormuzský prieliv, aby sa zmiernilo napätie na trhu s palivom v predvečer volieb do Kongresu (už túto jeseň).

V Teheráne to podľa všetkého tiež chápu a preto chcú od Washingtonu dosiahnuť maximum ústupkov, ktoré by posilnili postavenie krajiny pred novým kolom konfrontácie (zrušenie sankcií, odblokovanie aktív atď.), bez toho, aby sami išli na podstatné ústupky.

Či táto hra skončí nejakou dočasnou dohodou, po ktorej s veľkou pravdepodobnosťou nasleduje ďalšie kolo eskalácie, alebo či rokovania budú aj naďalej prebiehať v stagnujúcom režime bez konkrétnych výsledkov – to nie je známe.

Ale predbežné výsledky sú pre USA žalostné. Rovnako ako pre Izrael.

Hra médií

Médiá v súčasnosti pripisujú práve Izraelu vtiahnutie Američanov do vojny a všetky jej dôsledky, vrátane blokády prielivu a útokov na ropnú a plynárenskú infraštruktúru krajín Perzského zálivu. A v očiach mnohých štátov regiónu, dokonca aj tých, ktoré sú spojencami USA, sa Izrael mení na zdroj nepokoja a narušiteľa mieru, ktorý nie je o nič menší, a možno je dokonca väčší, ako Irán.

Navyše, celkovo Izrael nedokázal ani s pomocou USA poraziť Irán a jeho armáda nedokázala definitívne poraziť Hamas v Gaze a Hizballáh v Libanone. A ten druhý naďalej kladie tvrdý odpor. To znamená, že geopolitická situácia pre Izrael v regióne je teraz mimoriadne nebezpečná.

A cesta k takýmto výsledkom začala efektnými údermi na Irán 13. júna 2025.

A ešte jedna lekcia z vlaňajšej vojny – nikdy sa nesmie na základe jedného efektného momentálneho obrazu robiť ďalekosiahle závery.

Efektný začiatok ešte neznamená víťazný koniec, ak nie sú dostatočné zdroje na dosiahnutie cieľov a existuje len nádej, že nepriateľ sa po prvých úderoch zlomí a utečie.

Médiá zohrali veľkú úlohu pri rozhodovaní USA o začatí vojny s Teheránom. Údery z 13. júna, protesty v Iráne na začiatku roka – to všetko vyvolalo vlnu hodnotení typu „režim ajatolláhov je na pokraji zrútenia a slabý ako nikdy predtým. Stačí jeden úder a zrúti sa“. To sa stalo pozadím pre Trumpovo rozhodnutie o uskutočnení operácie.

Podobnú „pascu efektných titulkov“ sme videli už mnohokrát aj v súvislosti s vojnou na Ukrajine, počnúc „Kyjev (padne) za tri dni“ a končiac „na jar budeme piť kávu v Jalte“. A aj teraz je veľa predpovedí o blížiacom sa kolapse Ruskej federácie („Moskva je slabá ako nikdy predtým“) kvôli problémom s palivom po ukrajinských úderoch. A na tomto základe sa už navrhuje prijímať tie či oné rozhodnutia partnerom na Západe a nielen tam.

Ale či je to, čo sa deje, skutočne zlomom vo vojne, alebo len ďalším efektným obrazom, ktorý sa časom zmení na úplne inú situáciu ukáže najbližšia budúcnosť…

Prečítajte si tiež:

• Trump súhlasil s uvoľnením zmrazených iránskych aktív, ale „bojí“ sa to priznať
• Axios: Trumpova dohoda s Iránom bude ranou pre Netanjahua