Toto tu vždy bolo, preto ma viac trápi vojna proti národnej suverenite Slovenska. Do ťaženia výmeny vládnej garnitúry sa spojili nové subjekty spolu s opozíciou, ktorá v podstate desať rokov nevedela presvedčiť voličov o svojich kvalitách. Nesúrodé subjekty spája spoločný nepriateľ. Ako výsadkári v tyle sa do boja za zmenu v prospech sorošovského typu otvorenej spoločnosti pod zámienkou boja proti korupcii zapojili osvedčené politické mimovládky. Šedá eminencia organizovania zmien (farebných revolúcií) nielen na Slovensku, ale v celej východnej Európe, Pavol Demeš určil koridor verejného diskurzu: „Mimovládky musia zodvihnúť hlavy… a nesmú dovoliť, aby sa začalo parazitovať na strachoch a témach, ako je národ, vlasť, rodina a podobne“… Zaujímavé, že nová strana exprezidenta Andreja Kisku Za ľudí používa volebný slogan veľmi podobný demešovej výzve: HLAVU HORE!

Keď zlodej kričí, aby chytili zlodeja

Politické mimovládne organizácie sa aktívne a úspešne do zmeny zapojili už vo voľbách 1998, kedy sa im spolu s opozíciou podarila zmena vlády a odstavenie vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Scenár, taktika a stratégia sa aj dnes podobajú ako vajce vajcu. S novinkou, že mimovládni aktivisti sa už priamo objavujú aj na kandidátnych listinách liberálnych a opozičných subjektov. Štyri roky im médiá, vrátane verejnoprávnych, dávali mediálny priestor ako „expertom“ na rôzne témy. Týmto sa stávali mediálne známymi osobami, ktoré dnes majú predstih pred ostatnými. Ide o neštandardný precedens, kedy sa aktivisti a predstavitelia mimovládnych organizácií stávajú politikmi – kandidátmi alebo priamo funkcionármi strán, čím sa prekračuje hranica oddeľujúca mimovládny sektor od vládnej moci. Typickým príkladom je líder iniciatívy Za slušné Slovensko Juraj Šeliga na kandidátke strany Za ľudí, hoci sa ako spíker protestov #All for Jan dušoval, že do politiky sa vtiahnuť nedajú. Predhodená stopa údajného napojenia vrahov novinára Jána Kuciaka na úrad slovenskej vlády, ani „talianska stopa“ sa medzičasom nepotvrdili.

Chytil sa však naratív „vládnej mafie“, ktorý sa liberálnym mainstreamom a opozíciou vráža ako klin do mozgov slovenskej verejnosti, šíriac blbú náladu. Keď štátna mafia nezabíjala, tak aspoň kradne, takto to otočili scenáristi zmien. Paradoxne Slovenskom sa šíri tajne natočený rozhovor bývalého popradského mafiána s jeho bielym koňom, ktorí pred rokmi Andrejovi Kiskovi predávali scudzené pozemky. Z dialógu vyplýva, že Kiska minimálne bieleho koňa mafiána aj pozadie dobre poznal. Predvolebná kampaň sa tak zvrhla do čisto emocionálnej roviny, riadená najmä negativizmom a všeobecným zhnusením z politiky. V pozadí cítiť rukopis ďalšieho šamana zmien, Saula Alinského s jeho metódou name&shame (označ a zhanob), nasmerovanú najmä voči SNS na zosmiešňovanie jej predsedu a šéfa parlamentu Andreja Danka.

Dehumanizácia

Aktivisti politických mimovládok a angažovaní liberálni novinári robia rovnako špinavú a morálne odpornú nadprácu ako ich predchodcovia z éry červenej totality. Táto liberálna diktatúra na donedávna ešte konzervatívnom Slovensku je však pestrejšia a špinavosti robí zásadne z „humánnych“ a ľudskoprávnych dôvodov… Preložené do normálneho jazyka: z aplikovania dogiem rozvratných ideológií, ktorými sú nositelia bratislavskej kaviarne, multikulturalizmu, gender agendy či neomarxizmu zmenami v myslení, čiže „pokroku“ rovnako posadnutí a sfanatizovaní ako ich marx-leninskí predchodcovia.

Úderkám pouličných a mimovládnych aktivistov, iniciatív, platforiem, asociácií… chýbajú už len preukazy, že môžu obmedzovať slobodu ľudí, názoru, prejavu, listovú slobodu aj slobodu súkromia. Ako v Dostojevského Zločine a treste všetko je dovolené – ak sa to použije proti „nepriateľom“ zmeny a pokroku. Liberálny agresívny fašizmus bojujúc proti „národnému fašizmu“ vtiahol verejnosť do pouličných konfrontácií narúšaním predvolebných zhromaždení „názorových nepriateľov demokracie“. Nebývalú konfrontáciu občanov kritizovala aj prezidentka Zuzana Čaputová, avšak kameňovú a hejtovú konfrontáciu eskaluje práve jej materská strana Progresívne Slovensko. Jeho líder Michal Truban na pútačoch hlása „Mladá sila – Do nich!

Nástup neototalitných praktík

Po vražde novinára Kuciaka sa nátlakovému tretiemu sektoru spolu s médiami podarilo vyvinúť tlak na políciu, prokuratúru aj súdy, ktoré ako za Urválka robia pri rozviazaných rukách angažovanú nadprácu. Finišuje obvinenie Mariána Kočnera vo veci vraždy a spolu s bývalým ministrom a riaditeľom TV Markíza Pavlom Ruskom aj za údajné falšovanie zmeniek. Rusko otvorene hovorí o monster procese riadenom z ambasády USA kvôli vlastníckej štruktúre súkromnej televízie. Do šikany sa aktívne zapája aj špeciálna Národná kriminálna agentúra (NAKA).

Kritické hlasy voči nositeľom zmien umlčiavajú justičné orgány obmedzujúc slobodu slova najmä na alternatívnych portáloch. Došlo dokonca na precedens, ktorý by sme mohli prirovnať k zatvoreniu poslanca M. Sládka v 90.rokoch. Dvoch kritických alternatívnych novinárov a blogerov Vaskyho a Daňa viac ako mesiac za kritické statusy držali vo väzbe! Musela sa ozvať jedna z organizácií bývalých politických väzňov otvoreným listom so žiadosťou o ich prepustenie a pohrozením, že bude informovať medzinárodnú organizáciu INTERASSO a Radu Európy, pretože im to pripomínalo totalitné praktiky bývalého režimu pred rokom 89.

Qui bono „zmeny“?

Predvolebný boj nepôsobí len na úrovni snahy vymeniť vládny tandem Smer-SD a SNS, ale aj zmenu starých oligarchov za nových. Do obmedzovania slobody slova vstúpilo aj najsilnejšie zoskupenie milionárov z IT sektora – ESET. Súd mal nariadiť zmazať kritické statusy poslanca Ľuboša Blahu (Smer-SD) na adresu sponzorovania nových liberálnych subjektov majiteľmi ESET-u, ktorí spolu disponujú majetkom na úrovni 2,5 miliardy eur. (pozn. autora: na budúce sa pozrieme na ďalší jav – milionárov na čele opozičných subjektov). Tí mimochodom dotovali aj kampaň prezidentky Zuzany Čaputovej.

Na Slovensku tak hrozí nová neototalitná názorová aj mocenská jednofarebnosť. Jedno názorové spektrum môže mať po voľbách v rukách úrad prezidenta, premiéra, predsedu parlamentu, šéfa ústavného súdu… Prezidentka aj opozícia si brúsia zuby aj na voľbu generálneho prokurátora a rovnaký osud zrejme stihne aj funkcia policajného prezidenta. Nepredstaviteľnú koncentráciu moci si však väčšina voličov na Slovensku neuvedomuje, pretože najmä mladá generácia komunistickú totalitu nezažila. Ľudia sú otrávení negatívnymi mediálnym správami a radi by toto mučenie negativizmom ukončili naprojektovanou zmenou. Možno keď opadnú vybičované emócie väčšina spozná, že sa nechala namotať ako pri kúpe mačky vo vreci podomovými obchodníkmi. Po „bode zlomu“ (slogan Progresívneho Slovenska) im to už moc platné nebude. V politike sa reklamácia dá uplatniť až za štyri roky.

Rafael Rafaj – publicista, bývalý poslanec parlamentu; vedie Inštitút národnej politiky; pôsobí ako podpredseda Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja