Pracovali ste svojho času ako jeden z najpopulárnejších redaktorov denníka Sme. Kam sa podľa vás od tej doby tieto noviny posunuli

Často sa zdôrazňuje, že denník SME vznikol pred 25 rokmi ako výraz, respektíve výsledok odporu voči nedemokratickým praktikám vlády Vladimíra Mečiara. Už menej sa však zdôrazňuje, že Karol Ježík, ale aj mnohí iní novinári, čo stáli pri zrode týchto novín, chceli niečo viac, ako bol boj s Mečiarom. Naopak, oni ten boj nechceli, ale HZDS im ho vnútilo. Chceli noviny, v ktorých sa premýšľa. Aj preto znel prvý korporátny slogan denníka “Myslíme, teda SME”.

Karol Ježík bol naozaj symbolom premýšľania, otvorenosti a kritického posudzovania reality. Videl veci komplexne a chcel, aby aj “jeho” noviny zobrazovali realitu komplexne. Spomínam si, že nám komentátorom veľmi často zdôrazňoval, že v komentári úplne postačuje jedna myšlienka a zároveň dodával, že tá myšlienka tam však musí byť. Chápal som jeho slová ako varovanie pred mlátením prázdnej slamy. Žiaľ, po jeho nešťastnej a veľmi predčasnej smrti sa atmosféra v novinách začala meniť. Pre nového šéfredaktora boli oveľa dôležitejšie abstraktné myšlienky než fakty a realita. Liberálna ideológia sa stala akoby povinným náboženstvom a kto túto vieru neprijal, bol v jeho očiach podozrivý. Liberalizmus však nie je jedinou formou demokracie, ale to poniektorí nechcú uznať a potom to tak aj vyzerá.

Hovorí sa, že Karol Ježík, ako jeden zo zakladateľov Sme by sa v hrobe obracal, keby videl, ako dnes funguje Sme a aké metódy používa. Aký máte vy názor na žurnalistiku v podaní Sme ale aj celkovo mainstreamu? Skúste zhodnotiť aj iné médiá.

Karol Ježík bol úžasný v tom, že podporoval diskusiu. Nielen na poradách, ale priamo na stránkach novín. V SME mali priestor na vyjadrenie názorov široké prúdy. Aj keď noviny zaujímali kritické stanovisko k Mečiarovi, nerobil z nich stranícke noviny. Na názorovú stranu sa dostali postoje konzervatívcov, socialistov, národniarov a mnohých iných. No napriek tomu mali noviny svoju jasnú líniu a mali svoje pevné hodnoty. Neboli však ideologicky predpojaté a v žiadnom prípade sa neuchyľovali k mediálnym kampaniam a štvaniciam.

Po jeho smrti sa veľa zmenilo, noviny sa stali ideologickými a začali sa v nich objavovať kampane, doslova hony na ľudí, ktorí nezapadali do abstraktného a ideologického rámca predstáv nového šéfredaktora. V SME odrazu boli protežovaní určití politici a iní boli na čiernej listine a rovnako to bolo napríklad s určitými podnikateľmi. A tak vyzeral aj obsah novín. Táto choroba, žiaľ, nepostihla len SME. Je to epidémia, ktorá ovláda takmer všetky médiá hlavného prúdu. Tým nehovorím, že v nich nepracujú dobrí novinári. Problém je však v tom, že celkovo v médiách s plateným obsahom prevládajú mediálne manipulácia a kampane namiesto triezveho informovania.

Všimnite si, ako nekriticky sa noviny od SME, cez N až po Nový Čas stavajú k súčasnej opozícii. Všimnite si, ako povrchne médiá preberajú všetko, čo im opozícia naservíruje ako kauzu. Každý deň v tomto štáte podľa médií prepukne najmenej jedna kauza, a pritom to nezodpovedá realite. Považujem to za nebezpečné vymývanie mozgov. Nebezpečné je preto, lebo rozkladá elementárnu dôveru ľudí v štát a jeho inštitúcie. Nehovorím, že ľudia majú byť ovce a slepo veriť štátu a jeho predstaviteľom. Ale permanentný rozvrat, ktorý vydávajú médiá za realitu, poškodzuje túto spoločnosť a obávam sa, že v tejto atmosfére bude v roku 2020 veľmi komplikované zostaviť rozumnú a stabilnú vládu.

Aký máte názor na to, že napríklad prezident Kiska sa zúčastňuje akcii Sme a iných novín? Je podľa vás takéto prepojenie politiky a médií v poriadku?

Problém je ešte hlbší. Niektorí spoločníci firmy ESET financujú denník N. Niektorí spoločníci firmy ESET financujú stranu Progresívne Slovensko. Niektorí spoločníci firmy ESET majú dôverné vzťahy s prezidentom Andrejom Kiskom a presviedčali ho, aby sa stal tvárou Progresívneho Slovenska. Denník N je pritom vlajkovou loďou budovania kultu osobnosti Andreja Kisku. Denník N je v tomto ohľade čosi ako lietadlová loď jeho mediálnej flotily a denník SME, ktorý je tiež jej súčasťou, je zase čosi ako torpédoborec. Nuž a potom je tu niekoľko krížnikov mediálnej flotily, ktorá sa podieľa na budovaní kultu osobnosti pána prezidenta Kisku, ale zrejme nemá zmysel ich všetky spomínať. Len dodám, že ponorkou na atómový pohon pri budovaní kultu osobnosti prezidenta Kisku je magazín Týždeň.

Z môjho pohľadu tie najpróblemovejšie média, medzi ktoré radím Sme ale aj denník N, aktuality, HN a ďalšie paradoxne o sebe vyhlasujú, že robia slušnú a kvalitnú žurnalistiku. Ako podľa vás bojovať proti tejto egopropagande, aby ľudia mali šancu pochopiť, že sú často klamaní a zneužívaní?

O tri roky budem mať 50 rokov, a preto som už skeptický, pokiaľ ide o to, či verím, že nejakým bojom za niečo alebo proti niečomu sa podarí čokoľvek zmeniť. Tým nehovorím, že neverím v zmenu k lepšiemu. Nevylučujem, že časom ľudia prosto prestanú kupovať médiá, ktoré im namiesto komplexných informácií poskytujú manipulácie a kampane. Potom možno vznikne priestor pre nový úspešný mediálny projekt s rozumným prístupom k realite. Ale možno aj nie a v takom prípade si budú ľudia hľadať alternatívne zdroje informácií.

Pozitívnym príkladom je napríklad rádio Aktual. Páči sa mi na ňom, že spoločenské problémy prezentuje nestranne a najmä ide do hĺbky. To dnes robí málokto. Inak 90 percent textov, mimo kníh, čo denne čítam, tvoria zahraničné, prevažne anglosaské zdroje. Platím za ne horibilné čiastky v amerických dolároch, ale stojí mi to za to, pretože pracujú s tvrdými dátami, faktami a poskytujú čitateľovi naozaj obohacujúce súvislosti. Nie sú to noviny, ale analytické korporácie a za peniaze, čo dostávajú, ponúkajú kvalitný obsah. Novinári si často myslia, že sa stačí slovne oháňať “správnymi” hodnotami a to je akože slušná a kvalitná žurnalistika. Trt a tri orechy, ako hovoril nebohý pán Satinský! Fakty a realita sú meradlom novinárskej morálky, slušnosti a kvality.

Jednou s pracovných metód mainstramových médií je manipulácia. V rámci toho zamlčiavanie – teda keď sa zataja niektoré podstatné skutočnosti a čitateľ sa tak uvádza do omylu a manipuluje, ako napríklad v prípade kauzy Kosík, kde denník Sme zamlčal fakt, že Kosík je v Mali na úteku pred 14 ročným trestom, na ktorý bol odsúdený a tak zásadným spôsobom zmanipulovali pohľad čitateľov na dôveryhodnosť Kosíka ako svedka. Ako sa dívate na takéto správanie média?

V prípade kauzy Kosík by som odkázal na svoj ostatný článok na stránke Ďateľ.sk. Dodal by som k nemu len toľko. Pán Kosík si myslí, že všetci sú takí hlúpi, ako je on múdry. A zrejme si to myslia aj poniektorí redaktori SME, keď tvrdia, že im tento pán posiela maily, vyhlásenia a poskytuje video hovory z väznice v Mali. Všetci dobre vieme, že pán Kosík už dávno nie je v Mali v base, ale je na slobode a svojimi mediálnymi vyjadreniami vytvára dojem, že on nie je zločinec, ale obeť šikanovania. Tento človek je odsúdený na 14 rokov väzenia, ďalšie štyri roky navyše mu hrozia, ak nezaplatí poškodenému 150 tisíc eur. Navyše je trestne stíhaný v jednom prípade vydierania a v inom prípade vydierania je naňho podaná obžaloba. Nuž ak takémuto človeku robí denník SME reklamnú kampaň a umožňuje mu touto formou realizovať obhajobnú a predovšetkým únikovú stratégiu, mali by sa ozvať domáce i zahraničné stavovské organizácie a urobiť si vo vlastných radoch poriadok.