Môj profil 
Predplatné
Z komentárov čitateľov pod včerajším článkom zisťujeme, že niektorých z nich tí Noční vlci nezaujímajú. V čom je problém? Jedna babička mi povedala, že máme na Slovensku či v celej EÚ slobodu a demokraciu a vraj aj nezávislé média… Takže čitatelia, ktorých Noční vlci nezaujímajú alebo aj jedujú, vôbec sa nemusia namáhať a pokojne si môžu prečítať iné články. Daný miniseriál píšem pre všetkých ostatných, ktorých je (našťastie/ drvivá väčšina…
Štartovali sme v nedeľu ráno a s Nočnými vlkmi sme sa mali stretnúť takisto ráno v pondelok v meste Pinsk, ktoré je od hraničného bieloruského mesta Brest vzdialené 182 km. Ako som spomínal, na jazde Cesty víťazstva sa zúčastňujú viacerí slovenskí motorkári a niektorí z nich dokonca štartovali spolu s Nočnými vlkmi v Moskve 28. apríla. Ostatní sa pripojili buď na území Poľska alebo Slovenska.
Naša desaťčlenná „delegácia“ z Nitry si zvolila trochu komplikovanejšiu cestu. Jeden náš motorkár takisto štartoval v Moskve a stretli sme sa v Pinsku – ako aj s Nočnými vlkmi. Z Nitry štartovali zvyšní deviati: 5 motorkárov a štvorčlenná posádka „bojového“ vozidla, ktorú tvorili členovia nitrianskeho slovanského občianskeho združenia Slavica. Chceli sme sa do večera dostať do Brestu, kde sme mali rezervovaný hotel, a ráno odísť do Pinska. Lenže dopravná situácia, počasie a kompetentné pohraničné služby nám trochu skrížili plány…
Podľa plánu sme sa zastavili aj na slovensko-poľskom pohraničí, v katastri obci Vyšný Komárnik, na Dukle, kde sme položili veniec k pomníku. Stručne pripomeniem (podrobnosti záujemcovia si ľahko nájdu na internete), že dominantou tejto národnej kultúrnej pamiatky je Pamätník československého armádneho zboru postavený v roku 1949 podľa architektonického návrhu Ing. arch. J. Grusa. Pamätník s obradnou sieňou je vysoký 28 metrov.
V roku 1949 bola súčasťou pamätníka socha československého vojaka, ktorý vzdáva na poctu zbraň svojim mŕtvym spolubojovníkom. Je to dielo sochára Jana Vítka. Tato socha bola v roku 1964 odstránená spolu s pôvodným štátnym znakom a pamätník bol doplnený o bronzové súsošie “Žalujem” od národného umelca Jána Kulicha: matka ďakuje sovietskemu vojakovi za oslobodenie a zároveň žaluje fašizmus za príkoria a utrpenie, ktoré spôsobil. Pôvodný štátny znak bol nahradený štátnym znakom vtedy platným…
Pri príležitosti 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie umiestnili v areáli umeleckú kópiu pôvodnej sochy československého vojaka. Jej pôvodnú podobu stvárnil sochár J. A. Vítek. Súsošie “Žalujem”, ktoré vytvoril sochár Ján Kulich, bolo umiestnené do zmodernizovaných priestorov vyhliadkovej veže Dukla.
V súčasnosti sa vedú spory, ktorý z vojakov by mal stať na Dukle. Podľa nášho spoločného názoru by tam mali byť obaja vojaci. Na pôvodnom mieste nech stojí pôvodná socha, ale aj súsošie “Žalujem” by sa tiež malo nachádzať v areáli. Miesta je tam dosť, obidve sochy si zaslúžia, aby nám a potomkom pripomínali hrdinstvá vojakov – osloboditeľov.
Na kolonáde vedúcej k pamätníku sú umiestnené bronzové tabule, na ktorých sú vygravírované mená 1256 padlých vojakov, príslušníkov 1. Československého armádneho zboru (1. ČSAZ) v ZSSR. Súčasťou pamätníka je pamätný cintorín, kde je pochovaných 565 príslušníkov 1. ČSAZ v ZSSR, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie. Po obvode cintorína sú umiestnené busty hrdinov Dukly. V roku 1961 bol pamätník vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Škoda je, že nápis „Sláva dukelským hrdinom“ je vyplnený iba v češtine, ruštine a poľštine. Nikoho doposiaľ nenapadlo, že by tam mal byť nápis aj v slovenčine?..
Na Dukle sme sa zdržali asi hodinu. Položili sme veniec k pomníku československému vojakovi, oboznámili sme sa s celým areálom, pofotili sa a išli ďalej. Na poľskej strane to už bolo “iné kafé”. Kým po slovenských cestách sme napredovali dosť rýchlo, tam sme dosť spomalili. Ale nebolo to tým, že kvalita poľských ciest bola oveľa horšia. Na poľskom východe, všetko pripomínalo cestu Nitra-Topoľčany. Dediny boli nalepené jedna na druhú, museli sme spomaľovať. Navyše cesty boli prepchaté poľnohospodárskou technikou a kamiónmi, vytvárali sa kilometrové kolóny. Napredovali sme tempom slimáka…
Na hranicu sme sa dostali tesne pred polnocou. Cestovatelia to vedia: kompetentní na hraniciach sa ani cez deň príliš neponáhľajú, ale v noci, keď je ich na hraničných priechodoch minimálny počet, je to ešte horšie. Aj na jednej, aj na druhej strane sme dlhšie stáli, kým nás vôbec niekto „objavil“. Tie bežné formality netrvali dlho, akurát na bieloruskej strane aj motorkári aj náš vodič museli vypĺňať kopu papierov.
Z bieloruského hraničného priechodu Domačevo, vzdialeného od Brestu 30 km, sme vyrazili o 4. hodine ráno. Keby sme išli cez totálne prepchatý hlavný hraničný prechod Brest-Terespol, tak možno by sme sa na bieloruskú stranu dostali až na poludnie…
Nič to. O piatej ráno sme boli v hoteli, rýchlo vybavili všetky formality a o pol šiestej sme zaľahli. Na sen po dlhej ceste a úmornom trčaní na hraniciach mali sme „až“… 45 minút. O štvrť na sedem poplach, bleskovo sme sa naraňajkovali a vyrazili na cestu. Kým vodič nášho auta sa trochu sťažoval na únavu, motorkári boli úplne čerství, veselí a plní síl.
Takmer 40-kilometrový úsek sme prešli po diaľnici, potom odbočili na cestu 1. triedy. Museli sme obmedziť rýchlosť: radarov a policajných áut nedostatok nebol… Motorkári sa zjavne nudili a pri každej možnosti šliapli na plyn a utiekli nám. Počkali nás vpredu, medzitým si aj zapálili… Cesty boli v celkom slušnom stave, všade na okolí krásne stromy a polia.
V Pinsku nás trochu „pomotali“ miestni obyvatelia. Zopár opýtaných presne nevedelo, kde sa nachádza vojenský park, v ktorom sa mala konať spomienková akcia spolu s Nočnými vlkmi. Kým sme krúžili po meste a kým sme narazili na tých, ktorí nám ukázali správnu cestu, ubehol čas a preto sme o niekoľko minút zmeškali začiatok podujatia. Ale všetko sa iba začínalo a hlavné dianie (a veľmi zaujímavé a citlivé) sme zastihli.
Aby tento „cestopisný“ seriál nebol dlhý a nudný, rozdelím ho na kratšie články: povedzme, jeden článok – jeden deň. Zajtra popíšem, čo všetko sme zažili v Pinsku a Kobrine.
Eugen Rusnák
.JPG)
