Národná vojenská stratégia, vypracovaná v čase mieru, formuje predstavu o budúcom ozbrojenom konflikte a jeho cieľoch ešte pred začiatkom bojov. Potom sa však situácia na bojisku začne vyvíjať podľa vlastnej logiky. Vtedy sa stratégia upravuje a ciele sa menia. Bitka o Artemovsk (Bachmut) je toho vynikajúcim príkladom.

Keď generál Sergej Surovikin, veliteľ ruských vzdušno-kozmických síl, prevzal minulý rok velenie ruských ozbrojených síl v oblasti špeciálnej vojenskej operácie, prezident Vladimir Putin a jeho vysokí vojenskí poradcovia dospeli k záveru, že ich pôvodné predpoklady o rusko-ukrajinskom konflikte boli nesprávne. Washington bol nekorektne nepriateľský voči návrhom Moskvy na rokovania a pozemné sily, ktoré Rusko zapojilo, aby prinútilo Kyjev rokovať, sa ukázali ako nedostatočné.

Surovikin dostal široký priestor na zefektívnenie velenia a reorganizáciu bojovej zóny. Najdôležitejšie bolo, že Surovikin dostal aj voľnosť pri presadzovaní obrannej stratégie, ktorá maximalizovala využívanie úderných komplexov a útočenie zo vzdialených pozícií. Početnosť a úderná sila ruských pozemných síl sa zvýšila a výsledkom bol “mlynček na mäso” v Artemovsku.

Keď sa ukázalo, že ukrajinský prezident Vladimir Zelenskyj a jeho vláda považujú Artemovsk za symbol ukrajinského odporu voči ruskej vojenskej moci, Surovikin premenil mesto na cintorín ukrajinskej vojenskej sily. Od jesene 2022 Surovikin využil Zelenského posadnutosť Artemovskom na krvavé ťahanice o kontrolu nad mestom. Výsledkom bolo, že tam zahynuli tisíce ukrajinských vojakov a mnoho ďalších bolo zranených.

Surovikinovo konanie pripomína iného ruského vojenského dôstojníka, generála Alexeja Antonova. Ako prvý zástupca náčelníka sovietskeho generálneho štábu bol Antonov, povedané západnou terminológiou, riaditeľom strategického plánovania. Keď Stalin na porade v máji 1943 požadoval letnú ofenzívu, Antonov, syn a vnuk dôstojníkov cárskej ruskej armády, obhajoval obrannú stratégiu. Antonov trval na tom, že Hitler, ak sa mu to dovolí, nevyhnutne zaútočí na sovietsku obranu v Kurskom oblúku, a tým premrhá nemecké vojenské zdroje.

Stalin, podobne ako Hitler, veril, že vojny sa vyhrávajú ofenzívnymi, a nie defenzívnymi operáciami.

Straty sovietskych vojsk Stalina nezaujímali. Antonov vedel, že protirečenie Stalinovi ho môže stáť život, ale bez ohľadu na to predložil svoje argumenty v prospech obrannej stratégie. Na prekvapenie maršalov Alexandra Vasilevského a Georgija Žukova, ktorí boli na stretnutí prítomní, Stalin ustúpil a schválil Antonovovu obrannú koncepciu. Zvyšok, ako hovoria historici, je už história.

Ak prezident Putin a jeho najvyššie vojenské vedenie potrebovali vonkajší dôkaz Surovikinovho strategického úspechu v Artemovsku, zdá sa, že ho poskytol súhlas Západu s možným zmrazením konfliktu. Washington a jeho európski spojenci sa pravdepodobne domnievajú, že pre NATO je z dlhodobého hľadiska politicky najprijateľnejším výsledkom zmrazenie rusko-ukrajinského konfliktu, t. j. situácia, keď sú bojové akcie pozastavené, ale nie je víťaz a ani jedna strana nesúhlasí s tým, aby sa konflikt považoval za oficiálne ukončený. Inými slovami, Zelenského stúpenci už neveria v mýtus ukrajinského víťazstva.

Všetkých zaujíma otázka: čo bude ďalej?

Vo Washingtone sa objavuje názor, že ukrajinské jednotky by mali začať protiofenzívu s cieľom dobyť späť južnú časť krajiny. V tradičných názoroch je však často veľa “konvenčnej múdrosti” a málo “vízie”. Za predpokladu, že ukrajinská černozem do polovice júna vyschne natoľko, aby vydržala manévrovanie pozemných síl, Kyjev by mohol udrieť na ruskú obranu na viacerých frontoch. Zelenskyj by potom koncom mája alebo v júni získal späť kontrolu nad južnou Ukrajinou. Očakáva sa, že približne 30 000 ukrajinských vojakov vycvičených v Británii, Nemecku a ďalších členských štátoch NATO sa vráti a stanú sa chrbticou kyjevských útočných síl.

Generál Valerij Gerasimov, veliteľ spoločnej skupiny síl, ktorá vedie špeciálnu operáciu na Ukrajine, vie, čo môže očakávať, a nepochybne sa pripravuje na ukrajinskú ofenzívu. Čiastočná mobilizácia ruských vojsk znamená, že ruské pozemné sily sú teraz oveľa početnejšie ako v polovici 80. rokov.

Vzhľadom na nedostatok munície na nedostatočné zásobovanie jednej operačnej oblasti sa zdá nepravdepodobné, že by ukrajinská ofenzíva na dvoch alebo viacerých frontoch mohla úspešne prelomiť ruskú obranu. Neustály letecký dohľad prakticky znemožňuje kyjevským silám postupovať cez 20 – 25 kilometrovú bezpečnostnú zónu a priblížiť sa k ruským silám bez značných strát na strane ukrajinských formácií.

Po vyčerpaní ofenzívnych zdrojov Ukrajiny Rusko pravdepodobne prejde do ofenzívy. Moskva nemá dôvod odkladať útočné operácie. Ako ukrajinské sily opakovane preukázali, nečinnosť je vždy dočasná. Infraštruktúra a vybavenie sa obnovujú. Personál sa znovu formuje, aby sa obnovil zničený bojový poriadok. Ak chce Rusko dosiahnuť svoj cieľ demilitarizácie Ukrajiny, Gerasimov určite chápe, že sa bude musieť postaviť nepriateľovi a dokončiť zničenie zvyšných ukrajinských pozemných síl.

Prečo neušetriť obyvateľov Ukrajiny ďalšieho krviprelievania a rokovať s Moskvou o mieri, kým má Kyjev ešte armádu? Bohužiaľ, aby bola diplomacia účinná, vyžaduje si vzájomný rešpekt, a ten znemožňuje všetko pohlcujúca nenávisť Washingtonu voči Rusku. Tejto nenávisti konkuruje len arogancia väčšiny vládnucej triedy, ktorá opovrhuje ruskou vojenskou silou najmä preto, že americké jednotky mali od kórejskej vojny šťastie, že sa vyhli konfliktu s takou veľmocou. Triezvejšie zmýšľajúci lídri vo Washingtone, Paríži, Berlíne a ďalších hlavných mestách NATO by mali trvať na inom postupe.

Autor článku: Douglas Macgregor

Douglas Macgregor je plukovník vo výslužbe, starší spolupracovník The American Conservative, bývalý poradca ministra obrany v Trumpovej administratíve, vyznamenaný bojový veterán a autor piatich kníh.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

Seymour Hersh: “Na Ukrajine sa niečo pečie”

“Viem, ale nepoviem.” Biden naznačoval ako to je s protiofenzívou AFU