Sťažovateľka sa pred ESĽP domáhala vyslovenia porušenia jej základných práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 Dohovoru, ktorý garantuje základné právo na osobnú slobodu a bezpečnosť a podľa čl. 8 Dohovoru, ktorý zaručuje každému právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Sťažovateľka bola od roku 2012 profesionálnou sudkyňou. Od konca roku 2019 bola podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov spolu s inými sudcami v trestnej veci známej ako „kauza Búrka“.
Následne dňa 09.03.2020 jej bolo vznesené obvinenie na tom skutkovom základe, že mala v kauze „Zmenky“ na podnet osoby C pomôcť zákonnej sudkyni D tohto obchodno-právneho sporu vypracovať rozsudok za čo mala vziať od osoby A úplatok, ktorý jej mala sprostredkovane odovzdať osoba C.
Ešte pred vznesením obvinenia vydal dňa 24.01.2020 Špecializovaný trestný súd (ďalej len „ŠTS“) príkaz na domovú prehliadku v obydlí sťažovateľky na podklade predpokladu, že budú u nej veci dôležité pre trestné konanie, in concreto počítače, mobilné telefóny alebo iné nosiče informácií, ktoré by mohli preukázať prípadnú trestnú činnosť.
Príkaz na domovú prehliadku bol vykonaný dňa 29.01.2020, kedy jej boli na podklade tohto príkazu zaistené 2 mobilné telefóny, notebook, 3 hard-disky a listina týkajúca sa kauzy zmenky.
Bezprostredne po vznesení obvinenia bola sťažovateľka dňa 11.03.2020 obmedzená na osobnej slobode zadržaním a následne bola uznesením sudcu pre prípravné konanie ŠTS vzatá do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Proti uzneseniu ŠTS o vzatí do väzby podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) dňa 20.03.2020 zamietol a stotožnil sa so závermi sudcu pre prípravné konanie.
Pre kontext je nutné uviesť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo založené predovšetkým na prepisoch komunikácie z mobilného telefónu osoby A a výpovede sudcu B, ktorému bolo za spoluprácu s OČTK dočasne odložené vznesenie obvinenia. K tomuto sťažovateľka v sťažnosti proti uzneseniu ŠTS o jej vzatí do väzby vyslovene uviedla, že tento „svedok“ má pre vidinu beztrestnosti svojho konania motiváciu uvádzať akékoľvek informácie týkajúce sa spoluobvinených.
Proti uvedenému rozhodnutiu NS SR podala sťažovateľka aj ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd dňa 09.06.2020 nevyhovel.
Dňa 13.07.2020 podala sťažovateľka žiadosť o jej prepustenie z väzby, ktoré opierala najmä o výpoveď sudkyne D (teda sudkyne, ktorej mala sťažovateľka podľa uznesenia o vznesení obvinenia za úplatok pomáhať s vypracovaním rozsudku), ktorá uviedla, že bola sudkyňa v kauze zmenky, ktorá priťahovala významnú mediálnu pozornosť a so sťažovateľkou sa radila o niektorých právnych otázkach súvisiacich s touto kauzou, nakoľko sťažovateľka bola skúsenejšia a dlhoročne pôsobiaca sudkyňa. Jedným dychom zároveň poprela, že by rozsudok mala vypracovať sťažovateľka a uviedla, že rozsudok vypracovala ona ako zákonná sudkyňa, ktorá v danej veci konala. Na podklade tejto výpovede sťažovateľka argumentovala, že dôvodnosť obvinenia ako nevyhnutná materiálna podmienka väzby bola natoľko oslabená, že musela byť z väzby prepustená.
Dňa 05.08.2020 ŠTS dospel k záveru, že sťažovateľka by mala byť prepustená z väzby, nakoľko jej dôvody už ďalej netrvali. Voči uvedenému uzneseniu o prepustení z väzby podal prokurátor sťažnosť, o ktorej následne rozhodoval 5. senát NS SR, ktorý dňa 24.08.2020 uznesenie ŠTS o prepustení z väzby zrušil a ponechal sťažovateľku vo väzbe. Najdôležitejšou okolnosťou, ktorú je nutné k tomu rozhodnutiu uviesť, a v kontexte ktorej bude aj ESĽP neskôr konformitu tohto rozhodnutia vyhodnocovať je, že predseda tohto senátu ex proprio motu (z vlastnej iniciatívy) poukázal na listinu, ktorá bola zaistená pri domovej prehliadke u sťažovateľky, napriek tomu, že prokurátor na túto listinu žiadnym spôsobom nepoukazoval a nebola ani rozhodujúcim dôkazom, ktorý by zavážil pri predošlom rozhodovaní o väzbe sťažovateľky. Z tejto listiny senát 5T NS SR vyvodil, že dôvody kolúznej väzby ďalej trvajú.
Toto rozhodnutie senátu 5T napadla sťažovateľka na ústavnom súde, kde uvádzala, že procesným postupom NS SR bol narušený princíp rovnosti zbraní, a že jej ponechanie vo väzbe založil na skutočnostiach, ku ktorým nemala možnosť sa žiadnym spôsobom brániť a predkladať vlastné argumenty. Dňa 01.12.2020 Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako neopodstatnenú, pričom uviedol, že princíp rovností zbraní porušený nebol, a že sťažovateľka mala možnosť sa k uvedeným skutočnostiam vyjadriť.
Z väzby bola následne prepustená dňa 08.10.2020 rozhodnutím iného senátu NS SR, ktorý potvrdil rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie, ktorým nevyhovel návrhu prokurátora na predĺženie jej väzby.
ESĽP v prvom rade poukázal na ustálenú judikatúru vo vzťahu k čl. 5 Dohovoru, podľa ktorej je „dôvodnosť obvinenia, na podklade ktorého je následne založené obmedzenie osobnej slobody esenciálnou zárukou pred svojvoľným obmedzením osobnej slobody.“ (bod 57 rozhodnutia)
Taktiež dal ESĽP do pozornosti, že „v prípade absencie dôvodnosti obvinenia nemôže byť zadržanie a následne obmedzenie osobnej slobody za žiadnych okolností slúžiť ako nástroj, ktorým sa má zabezpečiť priznanie obvineného alebo spolupráca s OČTK“. (bod 58 rozhodnutia)
„Ďalšie ponechanie obvineného vo väzbe je možné výlučne ak konkrétne okolnosti prípadu a verejný záujem na jeho trestnom stíhaní prevyšuje záujem na ochrane osobnej slobody jednotlivca.“ (bod 63 rozhodnutia)
„Až do právoplatného odsúdenia musí bezpodmienečne platiť princíp prezumpcie neviny, ktorý vyžaduje prepustenie z väzby ak okolnosti, ktoré odôvodňovali ponechanie obvineného vo väzbe pominuli.“ (bod 64 rozhodnutia)
Vo vzťahu k prvému vzatiu sťažovateľky do väzby uznesením ŠTS, ESĽP nekonštatoval žiadne porušenie Dohovoru (bod 72 rozhodnutia) a rovnaký záver prijal aj vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR, ktorým zamietal jej sťažnosť po prvom vzatí do väzby zo dňa 20.03.2020 (bod 77 rozhodnutia).
Iná situácia však nastala vo vzťahu k rozhodovaniu NS SR zo dňa 24.08.2020 o nevyhovení žiadosti o prepustenie sťažovateľky z väzby. Uvedené ponechanie vo väzbe založil NS SR najmä „na základe charakteru stíhanej trestnej činnosti, ako aj osobných vlastnostiach sťažovateľky a jej personálnych prepojeniach.“ (bod 78 rozhodnutia)
NS SR oprel svoje rozhodnutie aj o listinu zaistenú pri domovej prehliadke, ktorú sťažovateľka nemala možnosť spochybniť alebo uvádzať vo vzťahu k nej vlastnú argumentáciu.
ESĽP k tomuto uviedol, že „pochybuje, že dôvody väzby v danom štádiu konania boli relevantné a dostatočné“ (bod 80 rozhodnutia).
Dokonca bolo samotným NS SR skonštatované, že vo veci konajúci prokurátor bol značne pasívny a bolo otázne, či vôbec mala prokuratúra záujem na stíhaní sťažovateľky.
Na podklade vyššie uvedených argumentov ESĽP skonštatoval, „že nebolo jednoznačne ustálené, že pokračujúca väzba sťažovateľky bola potrebná“ (bod 82 rozhodnutia). Týmito pochybeniami bol podľa ESĽP porušený článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru.
Vo vzťahu k totožnému rozhodovaniu NS SR zo dňa 24.08.2020 o nevyhovení žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľky, ďalej namietala porušenie procesnoprávnych garancií zahrnutých v čl. 5 ods. 4 Dohovoru pri preskúmavaní ďalšieho trvania väzby.
Sťažovateľka v podstate uvádzala, že jej ponechanie vo väzbe zo strany NS SR bolo založené na listine, o ktorú prokurátor svoju sťažnosť ani neopieral, čím predseda senátu 5T de facto suploval úlohu prokurátora a sudcu v jednej osobe. Takisto nebola uvedená listina predmetom dokazovania v predošlých štádiách konania, čím sťažovateľka ani nemohla predpokladať, že by mala k nej predkladať relevantnú argumentáciu.
ESĽP uviedol, „že možnosť osoby vzatej do väzby byť vypočutý osobne alebo nechať sa zastupovať je elementárnou súčasťou procesných garancií každého rozhodovania o väzbe“ (bod 90 rozhodnutia).
„Keďže existencia dôvodnosti samotného stíhania väznenej osoby je sine qua non ďalšieho pokračovania väzby, osoba vo väzbe musí mať efektívnu možnosť namietať a spochybňovať dôkazy voči nej.“ (bod 92 rozhodnutia)
Podstatou procesného pochybenia a predmetom skúmania zo strany ESĽP teda bol postup senátu 5T NS SR pri zrušení prvostupňového rozhodnutia ŠTS, ktorým bola sťažovateľka prepustená z väzby, ktoré bolo odôvodnené listinou, o ktorú prokurátor svoju sťažnosť neopieral.
Ústavný súd, ktorý ústavnú sťažnosť sťažovateľky týkajúcu sa tohto procesného pochybenia odmietol v podstate uviedol, že sťažovateľka o tomto dôkaze mala vedomosť a mala možnosť sa k nemu vyjadriť. V bode 98 však ESĽP s týmto záverom Ústavného súdu nesúhlasil, pričom pri jeho negácií vychádzal z nasledovného.
ESĽP v prvom rade uviedol, že „v preskúmavanom rozhodnutí sám Najvyšší súd uviedol, že prokuratúra zaujala vo veci sťažovateľky jasne pasívny postoj, pričom vyjadril pochybnosti, či vôbec mala prokuratúra záujem sťažovateľku ďalej trestne stíhať, čo mohlo mať významný dopad na budúce rozhodovanie o jej väzbe. Je teda zrejmé, že Najvyšší súd svojim procesným postupom porušil princíp rovnosti zbraní keď rozhodol o väzbe sťažovateľky na podklade dôkazov, o ktoré prokurátor svoju sťažnosť neopieral a nepoukazoval na tieto dôkazy.“ (bod 99 rozhodnutia)
V druhom rade zdôraznil, že „intenzita porušenia princípu rovnosti zbraní bola zvýšená tou skutočnosťou, že si Najvyšší súd uvedenú listinu ako podklad svojho rozhodnutia zaobstaral z vlastnej iniciatívy. Napriek tomu, že OČTK mali o tejto listine vedomosť od vykonania domovej prehliadky u sťažovateľky, táto listina v predošlých väzobných rozhodnutiach nebola žiadnym spôsobom zohľadnená ako dôkaz, ktorý by zakladal dôvod väzby alebo dôvodnosť samotného obvinenia, z čoho možno vyvodiť, že žiadnym spôsobom sťažovateľka nemohla predpokladať, že by sa k nej mala vôbec vyjadrovať a uvádzať relevantnú obrannú argumentáciu.“ (bod 100 rozhodnutia)
Vo svetle vyššie uvedeného je nevyhnutné zdôrazniť aj to, že pri ďalšom rozhodovaní o väzbe mala možnosť sa k tejto listine vyjadriť a súdy sa s touto argumentáciou stotožnili a následne ju aj prepustili z väzby za takmer identického skutkového a dôkazného stavu ako tomu bolo v čase rozhodovania o väzbe na NS SR v auguste 2020. (bod 101 rozhodnutia)
Zhrňujúc vyššie uvedené, tým, že NS SR založil svoje rozhodnutie na dôkaze, ktorého branie do úvahy prokurátor ani nenavrhoval a znemožnil sťažovateľke sa k tomuto dôkazu vyjadriť tak postupoval nezlučiteľne s procesnými zárukami, ktorých dodržiavanie je nevyhnutné pri preskúmavaní zákonnosti ďalšieho trvania väzby. (bod 102 rozhodnutia)
Na podklade vyššie uvedeného ESĽP skonštatoval porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru.
V ďalšej časti sťažnosti sa ESĽP ešte zaoberal možným porušením čl. 8 Dohovoru vo vzťahu k domovej prehliadky vykonanej u sťažovateľky, pričom v tejto časti nekonštatoval žiadne pochybenie zakladajúce porušenie základných práv sťažovateľky.
Za nemajetkovú ujmu, ktorú sťažovateľka vyššie uvedeným nezákonným postupom na svojich právach utrpela jej bolo priznané primerané zadosťučinenie vo výške 19.500,- EUR.
Martin Kmeť, študent PraF UK
Článok pôvodne vyšiel na portáli Pravnelisty.
Prečítajte si tiež
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
.JPG)
