Môj profil 
Predplatné
Treba si otvorene priznať, že Ukrajina v posledných dvadsiatich piatich rokoch bez ohľadu na to, či tam vládol Kravčuk, Kučma, alebo tandem z Oranžovej revolúcie Juščenko a Tymošenková (neskôr sa stali tvrdými rivalmi), či Janukovyč bola veľmi nepeknou oligarchickou spoločnosťou, v ktorej vládne elity bez ohľadu na rétoriku – proruskú či európsku – mali záujem len o jediné – čo najskôr a čo najviac zbohatnúť. Postupne sa tak vytvoril mocensky veľmi efektívne fungujúci systém, ktorý však vyhovoval len aktuálne vládnucim politikom, a samozrejme oligarchom, ktorí ich do politiky vyslali. „Výbuch“ na Majdane tak ani nebol o stiahnutí podpisu spod asociačnej dohody, ako skôr o naivnej predstave, že ukrajinský politický a ekonomický systém sa vďaka byť vzdialenej vízii prístupového procesu europeizuje a civilizuje. Ako vieme, udalosti nakoniec dostali celkom iný smer.
Iniciatívu prebrali extrémisti a radikáli, ktorí už aj tak veľmi rozdelenú ukrajinskú spoločnosť ešte viac zradikalizovali. Nedeľné voľby mali teda nanovo ukázať, aký je reálny pomer politických síl a či a do akej miery sa nádeje demonštrantov môžu naplniť. Ak si pozrieme volebné výsledky, bohužiaľ musíme konštatovať, že šance sú veľmi malé. Tak predovšetkým, ak tieto voľby mali byť prelomové, sotva 50 % účasť svedčí o tom, že väčšina voličov už nikomu neverí. Nízka účasť bola predovšetkým vo východných oblastiach, ktoré boli baštou proruských síl a extrémne nízka účasť v týchto regiónoch ešte ďalej skreslila volebné výsledky. V konečnom dôsledku však tým ešte viac odcudzila východoukrajinské obyvateľstvo od kyjevských elít.
Treba si uvedomiť, že opozičný blok získal niečo vyše 9 % hlasov, čo je sotva štvrtina jej potencionálnych voličov. To znamená, že opozícia bude oveľa slabšia, než by mohla byť, a to v konečnom dôsledku len oslabí legitimitu novej ukrajinskej vlády.
Ďalším symptómom volieb je črtajúca sa rivalita medzi prezidentom Porošenkom a premiérom Jaceňukom. Extrémna ambicióznosť oboch aktérov akoby predznačila ich skorý politický stret. V čase uzávierky tohto komentára má prezident Porošenko inú predstavu o vládnej koalícii než premiér Jaceňuk. U oboch je už dnes jasný rozdielny politický štýl, ako aj snaha riešiť konflikt v odštiepeneckých regiónoch. Takmer s istotou sa tak dočkáme akéhosi deja vu, aké sme zažili po rozpade tandemu lídrov Oranžovej revolúcie, keď sa spočiatku nerozlučná dvojica Jučšenko – Tymošenková rozhádali tak, že Jučšenkovi bol nakoniec milší jeho súper z prezidentského súboja Janukovyč, ktorý Tymošenkovú (za asistencie Jučšenka) na poste premiéra vystriedal.
Jedným z mála pozitív týchto volieb je všeobecná tendencia odmietnuť starých zdiskreditovaných politikov, ako aj prepad extrémistických strán. Aj to sa podarilo len čiastočne. Je veľmi potešiteľné, že stranícka kandidátka Pravého sektora prepadla, rovnako ako Ťahnybokova ultranacionalistická Sloboda. Bohužiaľ, vďaka zmiešanému volebnému systému sa v jednomandátových volebných obvodoch pri jednokolovej voľbe podarilo do parlamentu dostať viacerým poľným veliteľom s veľmi problematickou nedávnou minulosťou. Takýmto spôsobom sa do parlamentu aj napriek fiasku vlastnej strany dostal hádam najodpudivejší zjav ukrajinskej(majdanskej) revolúcie líder Pravého sektora Dmytro Jaroš. Ponechanie zmiešaného volebného systému má ešte jeden veľmi nepríjemný dôsledok. Okrem toho, že parlament bude veľmi fragmentovaný, plný nezávislých poslancov, oligarchovia si udržia práve cez takýchto „vreckových“ poslancov, ktorí boli zvolení len vďaka ich peniazom či nimi vlastneným médiám, neúmerný a veľmi skazonosný vplyv na ukrajinskú politiku. Jediným pozitívom volieb je tak úspech strany ľvovského starostu Andrija Sadového Svojpomoc, ktorá vznikla ako protestná strana proti zaužívaným praktikám ukrajinskej politiky. Rovnako pozitívne môžeme hodnotiť výsledok strany Vlasť expremiérky Tymošenkovej. Jej výsledok sotva 5,7 % z nej robí líderku najmenšej parlamentnej strany a politicky ju zbezvýznamňuje.
Ak niekto čakal od ukrajinských volieb stabilizáciu situácie a prijatie ťažkých, ale potrebných riešení či už v ekonomickej alebo politickej oblasti, tak musí byť sklamaný. Takmer nikto nedáva tomuto zloženiu šancu na prežitie celej volebnej periódy. Väčšina analytikov sa zhoduje, že šanca na trvanie tohto parlamentu je tak na jeden až dva roky. Tak sa nechajme prekvapiť.
Politológ Roman Michelko
.jpg)
.JPG)
