Môj profil 
Predplatné
Iniciátori zmluvy naveľa pripustili, že po piatich rokoch by prípadne mohla byť zverejnená, skrátka dokonale kryštalická orwelovčina.
Poďme však k meritu veci, čo sa o tejto zmluve viac-menej vie. TTIP je snahou rozšíriť zónu voľného obchodu na celý euroatlantický priestor, teda začleniť doňho aj Európu.
Dnes vieme, že po dlhých rokoch sa za Clintona podarilo presadiť NAFTA – zónu voľného obchodu zahŕňajúcu Kanadu, USA a Mexiko. Výsledky sú známe, najviac na to doplatili manuálne pracujúci robotníci, ktorých práca vo mzde sa presunula do lacnejšieho Mexika, takže nakoniec z toho profitovali predovšetkým vlastníci koncernov, ktorým prudko poklesli náklady na mzdy a adekvátne tomu sa zvýšil zisk.
Pri TTIP však pôjde o niečo viac. O colné bariéry v zásade ani tak nejde. Už dnes sú nulové alebo veľmi nízke. Problém je v ekologických či spotrebiteľských štandardoch. A tie sú medzi USA a Európou diametrálne odlišné, samozrejme v neprospech USA. Aj preto sa americké potravinárske výrobky len veľmi ťažko presadzujú na európskom trhu. Ich umiestnenie je totiž podmienené prísnou certifikáciu, cez ktorú zväčša neprejdú. Európa na rozdiel od USA totiž v zásade odmieta geneticky modifikované potraviny (GMO). Malé výnimky sú len pri technických plodinách, napríklad repke olejnej na biopalivá. Čo je však oveľa horšie, v USA je takmer normou preventívne „kŕmiť“ hovädzí dobytok antibiotikami, či dopovať ich hormónmi. No a top špecialita je napríklad dezinfekcia (preplachovanie) kuracieho mäsa chlórom. Na takéto „fajnovosti“ skutočne nie je európsky spotrebiteľ pripravený. Problém je v tom, že po prijatí TTIP by sa štandardy harmonizovali v prospech USA, nie v prospech Európy.
Ďalšou veľkou témou je téma sociálnych štandardov. Vieme, že sociálne a dôchodkové poistenie v USA je niekde úplne inde než v Európe. Oveľa nebezpečnejšia je však arbitrážna doložka, ktorá v prípade sporov medzi štátom a korporáciami nadradzuje medzinárodnú arbitráž nad národnú legislatívu. A tu už končí každá zábava. Treba si pripomenúť, že náš priestor má s medzinárodnými arbitrážami len tie najhoršie skúsenosti.
Iste má mnoho ľudí v pamäti spor medzi Vladimírom Železným (riaditeľom televízie NOVA) a americkými investormi zo skupiny CME. Treba zdôrazniť, že licenciu na vysielanie mala spoločnosť CET 21, ktorú bezpečne kontroloval Železný a CME malo väčšinu len v servisnej spoločnosti, ktorá zabezpečovala vysielanie. Napriek tomu medzinárodnú arbitráž Česko prehralo (lebo neochránilo americkú investíciu), a preto musela Česká republika platiť americkej spoločnosti astronomické (mnohomiliardové) odškodné.
Ak by dnes platila TTIP, črtá sa nám hneď niekoľko veľkých arbitráži. Povrchová ťažba zlata kyanidom pri Detve a Kremnici, povrchová ťažba uránu pri Košiciach, krádež a privatizácia našej vody koncernom Nestlé, úžernícke ceny za vlastnú vodu odvádzanú cudzím koncernom ako Veolia či SUEZ, alebo vyhrážky koncernu EuroGas na Gemeri, ktorý od našej vlády požaduje odškodné 3,2 miliardy eur. Prijatím TTIP by sa národné vlády stali rukojemníkmi korporácii, ktoré by akýkoľvek pokles svojho zisku mohli kompenzovať žalobami na národné vlády, ktoré svojimi opatreniami (napríklad zvýšením najnižšej mzdy) ohrozili ich zisky.
TTIP v jeho dnešnom znení je pre každého uvažujúceho človeka neprijateľná. Brániť sa proti nekvalitným geneticky modifikovaným potravinám sa ako tak dá, samozrejme pokiaľ budú označované, čo hádam Európa uháji, ale pripustiť medzinárodné arbitráže by znamenalo absolútne podriadenie národných vlád tým najskompromitovanejším korporáciám. A to za žiadnych okolností nemôžeme dopustiť. Ostáva nám teda len dúfať, že tejto skutočnosti sú si sú vedomí aj politici.
Roman Michelko
Komentár pôvodne vyšiel v SNN
.jpg)
