Top kandidát mainstreamu Róbert Mistrík napriek obrovským prostriedkom, ktoré dosiaľ do kampane investoval, napriek skutočnosti, že pred letom oblepil celé Slovensko svojimi bilbordmi, má náskok pred ostatnými kandidátmi len na úrovni štatistickej chyby. Koncepcia jeho kampane bola pritom jasná, práve on sa mal stať „pravým dedičom Kiskovho odkazu.“ Asi sa aj stal, skutočne vystupuje ako mierne modifikovaná a mierne sofistikovanejšia (lebo menej sofistikovaná už ani nie je možná) kópia Kisku.

Ukazuje sa však, že to dnes na víťazstvo vo voľbách nestačí. V zásade sa však ani nie je prečo čudovať. Mistrík ničím nezaujal, jeho predchádzajúca politická kariéra skončila skôr, ako začala. Je skutočne otázne, kto prišiel s nápadom,  že najlepšou kvalifikáciou na prezidenta je skutočnosť, že predtým hanebne prepadol vo voľbách do Európskeho parlamentu. To je totiž jeho jediná reálna politická skúsenosť. Pozrime sa teda na to, ako sú rozostavené figúrky na šachovnici pred voľbami prezidenta.

Najobávanejšia figúra bratislavskej kaviarne a mediálneho mainstreamu, sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin, má 12 % a takpovediac dýcha Mistríkovi na krk. Rozdiel  v preferenciách je sotva 4% . Ak si uvedomíme, že Smer zatiaľ nepredstavil svojho kandidáta, ale celkom iste tak urobí a je jedno či to bude Richard Raši, podpredseda Európskej komisie Maroš Ševčovič alebo niekto iný a s podobným výtlakom, tým, že má podporu Smeru,  má takmer istý postup do druhého kola. Ak si uvedomíme, že súčasný volebný potenciál Smeru je okolo 25 % – nikdy od roku 2003 neklesol Smer pod 20 %, dokonca ani v čase kulminácie demonštrácií Za slušné Slovensko – je jasné, že ich kandidát bude mať aspoň 15 až 17 %.

To, samozrejme, neznamená, že je favoritom výhry v druhom kole, práve naopak. Výsledok volieb bude priamo závislý na tom, kto bude tým druhým postupujúcim do druhého kola. Podľa preferencií má veľmi veľkú šancu práve Štefan Harabin. Jeho potenciál je totiž, paradoxne, väčší než ten Mistríkov. Ak si uvedomíme, že preferencie Mariána Kotlebu sú na úrovni cez 7 – 8 % , tak je jasné, že práve to je rezervoár ďalších hlasov práve pre Harabina. Ak totiž aspoň polovica potenciálnych voličov Kotlebu bude konať racionálne a nebude hazardovať s výsledkom volieb, vo chvíli rozhodnutia sa zachová zodpovedne a hlas dá tomu, kto má naozaj väčšiu šancu, teda Harabinovi.

V tom prípade by šanca Harabina dostať sa do druhého kola bola naozaj veľmi veľká. A práve to je nočná mora mediálneho a politického mainstreamu, bratislavskej kaviarne či mainstreamových analytikov. Predstava, že by Slušné Slovensko muselo so „štipcom na nose“ voliť smeráckeho (to nie je metafora, to sa stalo vo Francúzku, keď socialisti so štipcom na nose volili nenávideného Chiraca, aby sa prezidentom nestal Jean-Maria Le Pen) kandidáta, aby sa prezidentom nestal Harabin je pre túto skupinu ich voličov . Rôzne prieskumy či modelovania hovoria, že Mistrík (napriek svojím chabým politickým schopnostiam) by v druhom kole možno mal  šancu poraziť  kandidáta Smeru, ale to by sa najprv do toho druhého kola musel dostať.

A práve o tom bola aj jeho výzva demokratickým opozičným kandidátom, aby sa vzdali kandidatúry v jeho prospech. Oslovení boli František Mikloško, Zuzana Čaputová a Milan Krajniak ktorých preferencie oscilujú medzi 10 a 12,5 % . Táto výzva má síce z čisto logického hľadiska opodstatnenie, ale z morálneho je absolútne absurdná. Prečo by sa mal taký Mikloško, ktorý má podporu 10 %, vzdať kandidatúry v prospech človeka, ktorý vyznáva presne opačné hodnoty? Lebo Smer? Lebo Harabin? To je jediné politické kritérium? To až tak hlboko klesla slovenská opozičná politika? Čaputová to tiež neurobí. Lebo práve vďaka prezidentskej kampani má šancu takpovediac zadarmo promovať značku svojej strany Progresívne Slovensko v celoštátnych médiách. Niečo podobné je aj Krajniakov prípad s tým, že Milan Krajniak je podstatné schopnejší rétor než Mistrík a vo finiši kampane ho môže ľahko zatieniť, ba dokonca dosiahnuť prekvapivý výsledok.

Mistríkova výzva je tak prejavom osobného zlyhania, paniky,  arogancie a sebastrednosti, keďže pol roka pred voľbami sám seba označuje za nespochybniteľného kandidáta „demokratickej“ opozície. Realita je pritom taká, že Mistrík nie je ani líder a už vôbec nie nespochybniteľný. Ale pravdu má v tom, že  na Slovensku sa môže odohrať analógia z prezidentských volieb v roku 2004, keď sa do druhého kola dostal Mečiar a Gašparovič a pre istú časť voličov by to mohla byť trauma. Paradoxne,  pre časť  a možno väčšinovú časť voličov by to bol ten najlepší možný výsledok prvého kola.

Roman Michelko