Kedysi za socializmu sa rozprával vtip (jeden z tých zakázaných). Na hudobnom festivale sa rozprávajú riaditelia dvoch veľkých orchestrov, sovietskeho a amerického. Šéf sovietskeho orchestra, aby ukázal, že v Sovietskom zväze neexistuje žiadny antisemitizmus, hrdo povedal: „U nás nie sme žiadni antisemiti. Napríklad v našom orchestri máme piatich Židov. A čo u vás?“ Šéf toho amerického odpovedal: „Aj my máme v orchestri Židov, ale neviem koľko. U nás to nepočítame.“

Nie je to vtip na zasmiatie, je to skôr na zamyslenie: skutočná sloboda (rovnosť, bratstvo…) je o takých pomeroch, kde nikto nikomu nerobí neustálu inventarizáciu jeho slobody, pretože odtiaľ je už iba krok k tomu, aby s týmito záznamami začal aj kreatívne pracovať – kádrovo, manipulatívne, trestnoprávne, akokoľvek.

Dezinformačný extrémistický plátok SME priniesol nedávno zvláštny článok akejsi Idy Želinskej, ktorá v ňom s úsmevnou naivitou pekne dokumentuje vnútorný svet liberálnych fašistov (tých jednoduchších) a ukazuje čosi, čo zrejme ani prezradiť nechcela.

Skôr než sa dostaneme k podstate veci, ešte malé odbočenie: slovo „fašizmus“, „fašistický“ na našich stránkach zväčša nepoužívame v úzkom, odbornom ponímaní, ako ho chápu historici, teda pôvodne ako taliansku formu radikálneho autoritatívneho nacionalizmu, ale vo význame, ktorý za desaťročia od vojny (nielen) na Slovensku zľudovel. Ľudový jazyk prijal toto slovo ako všeobecné označenie surovej protiľudovej nenávistnej totality, často s protislovanským rasistickým podfarbením. Teda ospravedlňujeme sa puristom za túto zámernú terminologickú nepresnosť, ale jazyk je živý nástroj ľudovej demokracie: slovo má ten význam, aký mu dávajú masy, a to sme v tomto prípade uprednostnili pred ťažkopádnymi definíciami, ktoré naviac nie sú celkom jednotné.

Ale vráťme sa k pôvodnej téme článku. Tak teda, autorka nás varuje pred tým, že koaliční poslanci Národnej rady striktne nedodržiavajú svoju skutočne fašistickú dohodu, nehlasovať s „fašistami“, čiže poslancami za „zakázané“ politické subjekty.

Tu musíme zase urobiť malú odbočku: pripomeňme si, že poslancov si volia ľudia, aby realizovali v ich mene program, aby prijímali zákony na prospech štátu, slovenskému národu, všetkým občanom. Strany, ktoré sa dohodli, že nebudú hlasovať za dobré návrhy iba preto, že ich predložili zástupcovia státisícov voličov z inej strany, sú zradcovia a odporní špekulanti, ktorí uprednostňujú politikárčenie pred záujmom občanov. To nie je možné ospravedlňovať žiadnou ideológiou, títo ľudia sú jednoducho podvodníci. Zdôraznime to pre tých, ktorí by ešte stále nerozumeli: aj poslanci ĽSNS či Republiky sú zákonodarcovia – sú tam na to, aby pripravovali návrhy zákonov pre občanov a v prospech všetkých občanov. Ale to iba na okraj.

Autorka vyššieuvedeného článku je však zjavne iného názoru. S intelektuálnym nadhľadom dobermana pri love varuje verejnosť, že niektorí členovia koalície si dovoľujú v prípadoch, kde nie sú viazaní koaličnou zmluvou, občas zahlasovať za návrhy tých, s ktorými sa nehlasuje. A nielen to, dokonca sa s nimi niekedy, keď ich nikto nevidí, aj rozprávajú.

A vymenúva hriešnikov a ich hriechy. Richard Sulík sa kedysi stretol a rozprával s Mariánom Kotlebom. Martin Čepček (ex-OĽaNO) za návrhy tých „zlých“ hlasoval dokonca opakovane, čierny bod však majú aj jeho stranícke kolegyne Záborská a Hatráková, ktoré hlasovali za doplnenie Ústavy o vetu, že manželstvo je len pre mužov a ženy.

Hriech hlasovania za zakázané návrhy má zaznamenaný aj predseda ústavnoprávneho výboru Milan Vetrák (OĽaNO). To vtedy, keď išlo o uzákonenie pravidla, aby na štátnych budovách smeli viať len povolené zástavy. Proti propagácii homosexuality na školách si dovolili hlasovať Martin Borguľa a právnička Petra Hajšelová (obaja Sme rodina). Aktivista za práva zdravotne znevýhodnených ľudí Dominik Drdul (OľaNO) zase hlasoval za návrhy tzv. „fašistov“ súvisiace so zmenami liekovej politiky štátu.

A teraz si pre istotu radšej sadnite: za pravicovo-opozičný návrh zmien v zákone o verejnom obstarávaní zahlasoval podpredseda Národnej rady SR a podpredseda (údajne stále ešte existujúcej) extrémistickej strany Za ľudí Juraj Šeliga! A nielen to: predstavte si, on sa za to demokratickej verejnosti vôbec neospravedlnil, a ani nie je známe, že by si uložil nejaký dobrovoľný trest, napríklad týždňovú hladovku alebo stokrát napísať kriedou na parlamentnú tabuľu „s fašistami sa nehlasuje“!

Návrh zákona o cestnej premávke podporila Anna Mierna, zákon o pozemných komunikáciách zase Zita Pleštinská a návrh, aby naše zákony nemuseli byť v súlade so zákonmi EÚ podporil Milan Kuriak (všetci OľaNO).

Ak ste medzitým od rozčúlenia vstali, tak si radšej zase sadnite: za návrh tých, ktorých návrhy sú neprípustné, zahlasoval dokonca aj hardcore „demokrat“, samotný Alojz Baránik (SaS). To vtedy, keď sa hlasovalo o tom, že každý, kto pôjde do exekutívy, by mal najprv prejsť vyšetrením u psychológa. Iste, v tomto prípade išlo o stranícke vyjadrenie rebélie voči ústrednému psychopatovi tohto štátu, ale aj tak: hlasovať za návrh „fašistov“?! No uznajte…

Takže evidencia je urobená, prešľapy zdokumentované, aby sa na ne nezabudlo, čierne body sú zapísané a mená hriešnikov sú vyvesené na nástenke hanby SME. Teraz je to iba verejná hanba, ale nabudúce môže byť trest tvrdší. Tak ako to má byť v tej správnej liberálnej demokracii. Alebo už plnokrvnom liberálnom fašizme, kde poslanci smú hlasovať len za zákony schválené režimnými centrálnymi médiami, podané iba „certifikovanými“ politickými stranami, a kde sloboda a pluralita názorov znamená slobodu vybranej oficiálnej propagandy?

Ivan Lehotský