Polemika Chmelára a Bugára o tom, kam siahajú počiatky slovenského národa: Rekonštrukcia slovenských dejín (Recenzia)

Bratislava 13. júla 2021 (HSP/Foto:Facebook,TASR-Jakub Kotian,Screenshot YouTube,Wikimedia,Matica)

Skôr než som sa dostal ku knihe Rekonštrukcia slovenských dejín od Eduarda Chmelára, vypočul som si krátku ukážku na YouTube, ktorú načítal sám autor. V ukážke som našiel niekoľko chýb alebo problematických tvrdení

Autor napr. tvrdil, že slovenská národnosť sa doformovala až v druhej polovici 11. storočia, lebo v nepokojnom 10. st. na to neboli vhodné podmienky a že je to podložené historickými prameňmi. Napísal som autorovi na facebook, kde som ho upozornil na chyby a opýtal som sa ho, ktoré pramene dokazujú existenciu slovenskej národnosti v druhej polovici 11. st. Nedostal som však žiadnu odpoveď. Tak som napísal ešte druhú správu, ale odpoveď som dostal až na tretiu správu, keď mi E. Chmelár odpísal, aby som si prečítal knihu, že je tam poznámkový aparát a tam si to môžem vyhľadať. Keďže mám dobrých známych, ktorí sú majiteľmi kníhkupectva, oni mi knihu požičali.

Pri čítaní knihy som narazil na túto vetu „Slovenská národnosť sa vyformovala v priebehu 11. storočia. Počas nepokojného 10. storočia na to ešte nemala vyhovujúce podmienky a v druhej polovici 11. storočia je už existencia slovenskej národnosti historickou skutočnosťou podloženou písomnými prameňmi.“ (str. 73)

V knihe však nebolo uvedené, o aké pramene ide. Bol tam len odkaz na článok Petra Ratkoša Postavenie slovenskej národnosti v stredovekom Uhorsku. Článok bol publikovaný v zborníku z roku 1966 s názvom Slováci a ich národný vývin. Zborník som si požičal z knižnice, ale ani Peter Ratkoš neuvádza, o aké pramene ide. Teda Chmelár tvrdí sebaisto to, čo tvrdí, ale aké pramene by to mali dokazovať, nevie.

Nerozumiem tomu, prečo sa Chmelár v otázke počiatkov slovenského etnika opiera skoro výlučne o prameň z roku 1966, kedy bola historická veda nielen pod tlakom marxizmu-leninizmu, ale aj čechoslovakizmu. Dejiny písané zo slovenského hľadiska sa vtedy nenosili. V roku 2011 vydala Matica slovenská publikáciu Etnogenéza Slovákov, ktorá obsahuje príspevky našich popredných historikov, archeológov a jazykovedcov k tejto téme. Všetci sa zhodujú na tom, že o slovenskom etniku môžeme hovoriť už pred vznikom Uhorska. Tvrdil to Richard Marsina, a tvrdí to aj Martin Homza, ktorého Chmelár považuje za najvýznamnejšieho súčasného mediavelistu (odborník na stredovek) vo svojej najnovšej knihe Muricesnovae- Nové ostne.

Ide vlastne o spor o „starých Slovákov“, ktorý v našej spoločnosti rezonoval po roku 2008. Chmelár sa vtedy rázne postavil proti používaniu tohto označenia a svoj postoj nezmenil dodnes, hoci jeho vyjadrovanie je už zmierlivejšie. Väčšina našich historikov (Marsina, Marek, Homza, Kučera, Mrva, Lukačka, Ďurica, Hrnko…) pojem starí Slováci akceptuje. Na druhej strane stojí Chmelár spolu s Dušanom Kováčom, Jánom Steinhubelom, LászlomVorosom a „expertmi“ z Denníka N a Sme.

Za nedostatok považujem, že autor nepracuje s knihou Slovenský juh v stredoveku od Jána Stanislava, kde by sa mohol dočítať, okrem iného aj to, že meno veľkomoravského panovníka Rastislava (Rastica) (nar. okolo 820) mohlo vzniknúť len v slovenčine, ba len v strednej slovenčine. Tento poznatok má potom vplyv aj na to, ako chápeme otázku vzniku slovenského etnika a na otázku slovenskosti Veľkej Moravy.

Vymenoval by som niektoré ďalšie problematické miesta Chmelárovej knihy:

V úvode si Chmelár povzdychol nad tým, že naša spoločnosť nemá jednotiacu ideu: „Niet hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií ani spoločných cieľov.“ Str. 7.

Naša spoločnosť je rozdelená na rôzne názorové prúdy, ale to je v demokratickej spoločnosti normálne. V demokracii existujú mechanizmy, ako sa s touto pluralitou vyrovnať. Smerovanie spoločnosti je potom prienikom rôznych záujmov. Dôležité je, aby sme dokázali žiť vedľa seba vo svojej rozdielnosti bez toho, aby sme sa nepozabíjali.

Nedá sa ale súhlasiť s tým, že Slovenská republika by bola nejako ideovo vyprázdnená. Patríme k západnej civilizácii, sme väčšinovo kresťanská spoločnosť, je tu cyrilometodská tradícia, hlásime sa k demokracii, máme vlastnú národnú kultúru, tradície, vzťah k pôde, k prírode atď. Sme Slováci a Slovania. To sú veci, na ktorých sa dá stavať, ktoré sa dajú do budúcnosti rozvíjať.

Ideová homogenita je typická skôr pre totalitné spoločnosti. Aj v mravenisku ťahajú všetci za jeden povraz, ale to už sme mimo ľudského sveta.

Isteže, môžeme diskutovať o smerovaní Tejto krajiny, ale bolo by naivné očakávať, že sa na jednej vízii zjednotí celá spoločnosť, Kotleba aj Čaputová, Chmelár aj Korčok…

Na str. 9 sa píše: „Najnovšie výskumy však naznačujú, že dvesto rokov stará, ale vo svojej dobe neuznaná teória Pavla Jozefa Šafárika, že Slovania patria k pôvodným obyvateľom strednej Európy, nemusí byť úplne chybná.“

Nejde o Šafárikovu teóriu, lebo názor o autochtónnom pôvode Slovanov v strednej Európe sa objavuje už v Nestorovom letopise z konca 11. storočia a zachytáva starú tradíciu Slovanov. Rovnako tak sa objavuje v najstarších kronikách Čechov a Poliakov nezávisle od Nestora. Teória o autochtónnom pôvode Slovanov a Slovákov bola známa aj v barokovom slovenskom dejepisectve (napr. Martin Svätojánsky (Szentiványi), GeorgiusPapánek…). Nie je pravda ani to, že nebola uznaná, lebo sa k nej hlásili Kollár, Štúrovci alebo najvýznamnejší slovenský historik druhej polovice 19. st. F. V. Sasinek. Až do konca 19. st. to bola meinstrímová teória. Dnes najrozšírenejšia teória o migrácii Slovanov z Pripjaťských močiarov je oveľa mladšia. Vytvoril  ju až český slavista LuborNiederle na konci 19. st.

„Slováci od pradoby nepretržite bývajú na tomto území, kde sú do dneška. Boli tu pod menom Sarmatov a Kvádov… Longobardi len takrečeno prenocovali na Slovensku, a po nich až do 9. storočia nikto nebol, kto by bol búril Slovákov pod Karpatami.“

F. V. Sasinek (Kučera (2014), str. 16) Aj tento citát najvýznamnejšieho slovenského historika druhej polovice 19. st. F. V. Sasinka dokazuje, že autochtónna teória pôvodu Slovanov nebolo zneuznaná.

„Mních Nestor, ktorý v 11. storočí žil v kláštore v Kyjeve, presne zapísal, že kolíska všetkých Slovanov je na strednom Dunaji, medzi riekami Dunaj a Tisa. Dal tak východiskový bod pre vedu, ktorá sa k Nestorovmu údaju vracala až do 20. storočia. A keď sa zdalo, že už zostane zabudnutý, vrátili sa k nemu jazykovedci v 21. storočí. Nestorov názor, ktorý mohol predstavovať zachovanú slovanskú tradíciu, konvenoval už aj nášmu P. J. Šafárikovi a F. V. Sasinekovi najmä preto, lebo dobre vysvetľoval etnogenézu Slovákov, ich pravlasť.“ (Kučera (2014), str. 48)

Str. 10 „Pravda, nežilo tu iba jedno etnikum, ale základom osídlenia na strednom Dunaji bola v tom čase jednoznačne pôvodná zložka obyvateľstva, ktoré mala svoje korene v migráciách z východnej Európy ešte z čias pred viac ako 50 tisíc rokmi.“

Tu ide o chybne uvedený časový údaj, lebo pred viac ako 50 tisíc rokmi žili na našom území len Neandertálci. Tento chybný údaj je prevzatý z knihy V. Timuru Dávnoveká Európa.

Na str. 21 označuje Chmelár slovo „župan“ za slovanské. Avšak Ľubor Králik, náš najvýznamnejší súčasný odborník na etymológiu, v Stručnom etymologickom slovníku slovenčiny píše: „Výraz málo jasného pôvodu.“ (Králik (2015), str. 700).

„Povesť o mierumilovnej povahe Slovanov je obrodenecký mýtus, ktorý spoľahlivo vyvracajú dobové pramene.“ Str. 23.

Tvrdenie o holubičej povahe Slovanov nepochádza od obrodencov, ale od Herdera alebo až od Komenského (Tu si nie som celkom istý). Na jeho vyvrátenie nie je správne argumentovať prameňmi z 6. alebo 7. storočia, lebo dnešní Slovania sú predsa len niekde inde. Tvrdenie sa nemusí vzťahovať na reálny stav, ale na dispozíciu, ktorú Slovania majú. Aj medzi jednotlivými slovanskými národmi sú v tomto ohľade rozdiely. Slováci alebo Česi sú určite menej bojovní ako Srbi, možno vôbec najbojovnejší slovanský národ. Ak sa však pozrieme na mieru násilia v našej spoločnosti a porovnáme ju napr. so situáciou v SŠA, potom je jasné, že naša spoločnosť je menej násilná. Slováci nevyužívali v boji za národné práva nikdy teroristické metódy boja ako Íri, Baskovia alebo Palestínčania. Ak porovnáme reakciu domáceho obyvateľstva pri invázii do ČSSR v roku 1968 s reakciou Iračanov po roku 2003, vidíme aj tu, že Slováci a Česi sú menej násilní. Kým v Iraku vybuchovali bomby a tiekla krv, v Československu 1968 naše obyvateľstvo s okupantami poväčšine diskutovalo. Mohli by sme spomenúť aj Nežnú revolúciu alebo nenásilné rozdelenie Československa, ktoré kontrastuje s násilným delením Juhoslávie. Teda téza o holubičej, to zn., menej násilnej povahe, prinajmenšom niektorých Slovanov, nie je obrodenecký mýtus, ale básnický opis reálneho stavu. Treba len rozumieť, čo sa tým myslí a opustiť kvázi osvieteneckú mýtoboreckú pózu. V čase sťahovania národov boli samozrejme naši predkovia približne rovnako násilní ako iné kmene.

Na str. 29 a 30 je rozpor. Autor najprv tvrdí, že Pribina sa nechal pokrstiť Adalramom v roku 828 v Nitre, pritom na ďalšej strane hovorí o Pribinovom krste po opustení Nitrianska. Takže Pribina bol krstený dvakrát? To, že Adalram pokrstil Pribinu v roku 828 v Nitre, je však len autorova domnienka. My dnes vieme zo spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov, že Pribina podstúpil krst v mestečku Traismauer na území dnešného Rakúska po tom, ako opustil Nitriansko. Keby bol Pribina už raz pokrstený, tak druhý krst by nemal zmysel. Ak bol Pribina krstený v Traismaueri, tak to môže znamenať dve veci: 1. Pribina nebol pokrstený a teda Adalram ho v roku 828 nepokrstil. 2. Pribina bol pokrstený, bol však pokrstený neplatným spôsobom, čo by v prípade, že by ho krstil salzburgský arcibiskup, neprichádzalo do úvahy. Teda Adalram Pribinu takmer určite nepokrstil.

V kapitole Veľkomoravské obdobie (str. 32 až 48) sa venuje autor opisu panovníckych osobností Rastislava a Svätopluka. Nemohol som sa ubrániť dojmu, že osobnosť Rastislava ideologizuje a idealizuje, čo je v rozpore s názvom knihy Rekonštrukcia slovenských dejín. V tomto smere totiž len preberá schémy prítomné v našej historiografii od 19. storočia (teda nejde tu o žiadnu rekonštrukciu), v rámci ktorých Rastislav vystupuje ako osvietený podporovateľ kultúry a vzdelanosti, kým Svätopluk ako autoritatívny zradca, spojenec Nemcov. Chmelár vidí Rastislava ako mierového panovníka, čím do neho možno projektuje niečo zo samého seba ako pacifistu a mierového aktivistu.

Píše o Rastislavovi, že v r. 852 poskytol azyl franskému intelektuálovi Albgisovi, taktne, alebo skôr takticky, však zamlčal, že tento človek bol odsúdený na synode v Mohuči za únos cudzej manželky. Únos je kriminálnym činom nielen dnes, bol ním aj v 9. st. Teda Rastislav chránil kriminálnika. Keď ale tieto skutočnosti nevieme, lebo sú nám zamlčané, môže sa Rastislav javiť ako osvietený vladár, ktorý poskytuje útočisko pre svoje názory prenasledovanému učencovi. Prečo Rastislav Albgisa prijal? Ťažko povedať, možno si chcel otestovať, čo si vo vzťahu k Východofranskej ríši môže dovoliť.

Ako napísal M. Homza, Rastislav si svojou zahraničnou politikou narobil na nemeckej aj slovanskej strane príliš veľa nepriateľov. (Homza (1997), s. 7) Cisár Ľudovít Nemec vnímal jeho snahu o suverénnu politiku ako zradu svojho vazala. Svätopluk sa spojil so správcom Východnej marky, synom cisára Ľudovíta Nemca, Karolmanom. To Rastislava nahnevalo. Preto chcel kradmou rukou siahnuť na život svojho synovca Svätopluka. Pozval ho na hostinu, kde ho mali jeho pochopovia zamordovať. (Aj toto Chmelár taktne, alebo skôr takticky, zamlčal, lebo sa to nehodí do obrazu Rastislava ako mierového panovníka, takmer pacifistu, ktorý sa nám snaží líčiť.). Svätopluk sa však o tom dozvedel a vlákal strýka do pasce. Potom ho vydal Nemcom, ktorí ho oslepili a internovali v niektorom nemeckom kláštore, kde dožil svoj život.

Na str. 40 Chmelár píše: „(Rastislav – J.B.) Bojoval skôr za nezávislosť VM ako za pripojenie iných území.“ To je nepodložené tvrdenie, lebo Rastislav, aby mohol robiť expanziu, musel najprv uhájiť svoju nezávislosť. Toto sa Rastislavovi nepodarilo, podarilo sa to až Svätoplukovi, a preto expanziu robil až on. Keby sa Rastislavovi podarilo to, čo Svätoplukovi, tak je pravdepodobné, že by územie VM začal rozširovať už on. V tej dobe bolo bežné, aj preto, že ešte neboli doformované feudálne vzťahy, že si panovníci po konsolidácii moci, prilepšovali územnými výbojmi.

Rastislavovi sa nezávislosť VM dotiahnuť nepodarilo, ako naznačuje Chmelár, on sa o to len neúspešne snažil.

„Na rozdiel od Svätopluka sa snažil o odvrátenie vojny než o výboje.“ (str. 41) No, čo iné mu zostávalo?

Reklama

Problematicky, podľa mňa, vyznieva Chmelárovo hodnotenie Cyrilo-metodskej (CM) misie. Myslím si, že nedostatočne oceňuje význam tejto misie. Tu sa určite prejavuje aj jeho ateisticko-ľavičiarsky bekgraund. Píše, že pre naše dejiny mal väčší význam mýtus, ktorý táto misia stvorila než skutočné dielo CaM . Škoda, že Chmelár nehovorí, čo je obsahom tohto mýtu, lebo potom by sme s ním mohli polemizovať, či na tom mýte predsa len nie je niečo pravdy, ako to pri mýtoch zvyčajne býva.

Nechcem sa tu podrobne rozpisovať, lebo o tejto téme by sa dalo povedať veľa, tak len stručne: Je pravda, že po Metodovej smrti boli jeho a Cyrilovi žiaci z VM vypudení. Ich kultúrny impulz však nezanikol, ale pokračoval v Bulharsku a odtiaľ potom vplýval na Kyjevskú Rus, Srbsko, Macedóniu atď. Mnísi, ktorí nadväzovali na CM misiu, boli v Uhorsku (skôr na Dolnej zemi, kde žilo v stredoveku mnoho Slovákov), v Chorvátsku (Glagoláši) a kláštor so slovanskou liturgiou založil aj cisár Karol IV. v Prahe Na Slovanech (Emauzy). Dôležité je, že táto misia zanechala v pamäti nášho ľudu stopu, na ktorú nadväzuje v roku 1655 Benedikt Seléši vo svojom Katolíckom spevníku (Cantus Catholici).

Odkaz CM misie nie je mýtus, ako píše Chmelár, ide o prihlásenie sa ku kresťanstvu, k slovanskej a slovenskej identite a ku špecifickej kultúre, ktorá je syntézou slovanstva a kresťanstva, o špecificky slovanskú verziu kresťanstva.

Pomohol by som si tu prirovnaním k prvej SR z rokov 1939-1945. Tento štát v roku 1945 síce zanikol, ale zostala po ňom v pamäti národa stopa, ktorá posilnila sebavedomie Slovákov, ich národné povedomie a prejavila sa potom aj v praxi v politických zmenách štátoprávneho usporiadania v rámci Československa v roku 1968, vo vzniku samostatnej slovenskej cirkevnej provincie v roku 1977 a zrejme mala vplyv aj na obnovenie slovenskej štátnosti v roku 1993.

Aj CM misia na VM zanikla, ale zanechala v našej historickej pamäti stopu, ktorá prináša plody dodnes a pravdepodobne nejaké významné plody prinesie ešte aj v budúcnosti. Ako naznačuje M. Homza, my sme Konštantínom vytvorený koncept Slovanov ako ľudu Slova-Logu- Krista ešte nenaplnili. Je to výzva do budúcnosti.

Tým, že sa hlásime k odkazu CaM, sa hlásime k tomu, že náš národ (gens) má korene už v rannom stredoveku (teda sme nespadli z jahody), že tieto korene súvisia s kresťanstvom, že tu bol pokus o vytvorenie samostatnej špecifickej slova(e)nskej kultúry, na ktorý dnes môžeme, ak budeme chcieť, nadviazať (úcta k Sofii- Božej múdrosti. V tomto duchu sa nesie aj štúrovská vízia (Hurban, Hostinský) špecificky slovanskej vedy.).

Iste, misionári tu boli už pred CaM, ale čo z toho, keď ich mená nepoznáme. Prvých, ktorých poznáme po mene, sú práve CaM, a práve preto si uctievame ich a nie ich neznámych predchodcov. Napriek tomu by som ale nepodceňoval ani christianizačný rozmer CaM, lebo VM ešte nebola v tej dobe plne christianizovaná, no a aj v okolitých krajinách bolo v tomto ohľade ešte roboty ako na kostole.

Pre mňa CM tradíca znamená toto: sme starý slovanský a kresťanský národ, ktorý má svoju špecifickú duchovnú a umeleckú kultúru. Aj keď sa na CaM misiu a tradíciu pozeráme takto, stále je tu dosť toho, na čom sa dá kultúrne stavať. Kdeže mýtus.

Dôležitou otázkou v súvislosti CM tradíciou je aj vyrovnanie sa s pôvodnou slovanskou spiritualitou. Treba povedať, že napriek prenasledovaniu vyznávačov pôvodného náboženstva zo strany kresťanov, mnoho bolo zachované (napr. veľkonočná šibačka, preskakovanie jánskych ohňov, vynášanie Moreny…). Dnes sa o renesanciu tejto predkresťanskej spirituality usiluje Miroslav Žiarislav Švický. Starí Slováci na VM mali hlboký vzťah k prírode a toto, myslím, ostalo aj nám mlado Slovákom.

„Prečo trval Konštantín Filozof na požiadavke vlastného písma, ak mohli západní Slovania zapisovať svoj vlastný jazyk tak, ako to robia dnes- latinkou? Podľa všetkého aj v tomto treba vidieť politický rozmer.“ Str. 36 Chmelár ako homo politicus za všetkým vidí politiku. Lenže dôvod, prečo chcel Konštantín vytvoriť nové písmo bol možno oveľa prostejší. Mohol súvisieť skôr so špecifickosťou slovanského jazyka, ktorý obsahoval aj také hlásky, ktoré sa v dobovej latinčine nedali zapísať.Chmelár je presvedčený, že prvé písomné záznamy robili naši predkovia v latinčine. Nie je to pravda.

Etnológ Rudolf Irša k tomu píše:

O tom, že Slovania poznali nejaký druh písma pred Cyrilom a Metodom píšu aj kresťanskí autori už v deviatom storočí n. l. Napr. bulharský mních Chrabr vo svojom diele „O písmenách“ hovorí, že Slovania písali, „črtami a vrubmi, resp. zárezmi“ (чръты и рѣзы) pomocou ktorých veštili a rátali: „ Slovania dávnejšie, dokiaľ boli pohanmi, nemali písma, ale počítali a veštili črtami a zárezmi. Po tom, čo boli pokrstení, usilovali sa písať slovanskú reč rímskymi a gréckymi písmenami bez dodatočnej úpravy. Ale ako je možné  správne písať gréckymi písmenami bogъ – Boh alebo životъ – život alebo dzělo – veľmi alebo crьkovь – chrám alebo človekъ – človek alebo širota – šírava alebo ščedroty – štedrosť alebo jadь – jedlo alebo odu – kde alebo junostь – mladosť alebo ęzykъ – jazyk, národ a iné slova týmto podobné. A tak tomu bolo veľa rokov.“

Výhrady mám voči tomu, ako Chmelár používa odbornú terminológiu. Používa adjektíva ako slovanský, staroslovanský, staroslovenský, sloviensky a pod., ale nevysvetľuje významy týchto slov, takže pri čítaní som mal z toho poriadny guláš. Mňa by napr. zaujímalo, aký je rozdiel medzi tým, keď je niečo slovanské a slovienske. Jedným zo znakov vedeckej práce by mala byť jasne definovaná terminológia, ktorej by sa mal autor dôsledne držať.

Chmelár odmieta termín „starí Slováci“, ale to mu paradoxne nebráni hovoriť o „staroslovenských obyvateľoch Nitravy“ (str. 36) a „staroslovenských dejinách.“ (str. 37) Tu zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Na str. 38 Chmelár píše, že to bola pôsobivá Konštantínova reč v Benátkach na obranu staroslovienčiny, čo viedlo k tomu, že CaM pápež pozval do Ríma. V skutočnosti dôležitejšie bolo to, že CaM niesli pozostatky pápeža sv. Klimenta, ktoré našli na Kryme.

Na str. 39 Chmelár píše: „Arpádovci neboli na Slovensku o nič viac „cudzími“ vládcami ako Mojmírovci.“ To je ako keby povedal, že je vlastne jedno, či sa VM zachovala a pretrvala ako štát do súčasnosti, alebo zanikla, a my sme ako národ žili v multietnickom Uhorsku. Naozaj si Chmelár myslí, že mať domácu a cudziu dynastiu, ktorá je navyše sprevádzaná celým svojím etnikom, je to isté? Je síce pravda, že Anjuovci tiež neboli domáca dynastia, ale tí si nepriviedli so sebou celý Neapol. Ak už neboli moravskí mojmírovci príslušníkmi staroslovenského gensu, tak boli príslušníkmi veľmi príbuzného moravského gensu. Otázka potom je, prečo si Slováci aj v Uhorsku udržiavali pamiatku na Svätopluka, ako ukazuje Kosmova kronika z konca 11. st. a spisovateľ Anonymus na začiatku 13. st. hovoril o táravom speve slovenských igricov, ktorí tupia maďarský rod. Je jasné, že starí Slováci sa identifikovali s VM, so Svätoplukom a Mojmírovcami, lebo ich vnímali ako svojich, kým Arpádovci boli vnímaní ako cudzí. To je proste fakt. Neskôr sa aj u Slovákov vyvinul uhorský patriotizmus, ale spočiatku to tak nebolo.

O Arpádovi píše autor ako o historickej osobe z konca 9. st., pričom jeho historicita je prinajmenšom otázna, lebo v prameňoch sa spomína až 50 rokov po svojom skutočnom alebo domnelom pôsobení a ako zakladateľ arpádovskej dynastie sa uvádza až od 12. st. (Homza (2014), str. 107-108)

Na str. 41 sa hovorí o Slavomírovi ako nitrianskom kniežati. On bol však kňazom, nie kniežaťom. Na čelo povstania proti franským okupantom sa postavil, až keď mu pohrozili smrťou.

Na str. 47 sa opäť objavuje terminologický chaos. Autor hovorí na konci 9 st. raz o Maďaroch, potom starých Maďaroch a zároveň o starouhorských kmeňoch. Tiež o Slovákoch, hoci podľa neho o Slovákoch môžeme hovoriť až od druhej polovice 11. st. Autor by si mal urobiť poriadok v terminológii. Ako sa v tom má čitateľ vyznať?

Rozporuplne vyznieva aj Chmelárove tvrdenie, že Veľkomoravská časť našich dejín predstavovala vo vývoji etnogenézy Nitranov skôr diskontinuitu ako pokračovanie. V prvom rade to nesedí logicky, lebo ak Nitrania v Pribinovom kniežatstve neboli už starými Slovákmi, ak ich etnické vedomie nebolo zárodočným štádiom etnického vedomia neskorších stredovekých a novovekých Slovákov, tak tu žiadna diskontinuita byť nemôže. Z pohľadu Chmelára by bolo konzistentnejšie keby povedal, že obyvatelia v NR kniežatstve boli Slovania bez bližšieho etnického určenia. Ešte nemali žiadne špecifické etnické vedomie, teda ani slovenské.

Lenže: VM mala byť vhodným miestom na rozvoj etnogenézy Slovákov, či akoby sme ich mali volať, aj z pohľadu Chmelára, lebo ako hovorí, Moravania a Nitrania sa líšili etnicky, čo podľa neho dokazuje to, že boli pokrstení inými biskupmi, aj pápežským označením nitrianska cirkev z roku 880, ktoré podľa Chmelára tiež svedčí o odlišnej etnicite. Aj v rámci VM tvorilo Nitriansko, podľa autora, relatívne samostatný celok, čo by teda malo postačovať na to, aby nedošlo k ním spomínanej diskontinuite vývoja národného povedomia ľudí, ktorých on odmieta označiť starí Slováci.

Nechápem, prečo Chmelár trvá na tom, že identita našich predkov sa na slovenskú mení až v konfrontácii s Maďarmi (prečo nie už s Frankami-Nemcami, alebo ešte s Avarmi?) a slovenské etnikum vzniká až v Uhorsku? Prečo sa Slováci ako samostatné etnikum nemohli uvedomiť už v kontraste k Moravanom, ktorí sa podľa Chmelára od Nitranov líšili aj etnicky? Veď ak NR kniežatstvo vzniklo okolo roku 800, tak do zániku VM (907?) je to vyše sto rokov. Navyše, na konci existencie VM došlo dokonca k občianskej bratovražednej vojne medzi Moravanmi a Nitranmi (Slovákmi?).

Vlastne tuším, prečo to autor hovorí. Chmelár preberá toto tvrdenie od staršej marxistickej historiografie z obdobia Československa, ktorá sa však nerobila zo slovenského  hľadiska, ale z hľadiska českého alebo dokonca maďarského. Cieľom marxistickej historiografie bolo potlačenie národného hľadiska (Marxisti boli internacionalisti a zo všetkých nacionalizmov im najviac vadil ten slovenský). Chmelár teda svojim názormi uviazol hlboko v minulosti.

Na tej istej strane autor nelogicky tvrdí: „Ešte v roku 1420, keď Slováci bojovali v husitskej bitke na hore Vítkov, sú v latinskej kronike Vavrinca z Brezovej zapísaní ako Slavi…“ Slováci boli ako Slavi v latinských textoch označovaní ešte aj v 19. st. Bolo to tak preto, že slovo „Slovák“ nie je latinské, ale české. Je pochopiteľné, že v latinských textoch sa používajú latinské slová a označenia.

Ďalšia chyba, na ktorú som autora upozornil, je na str. 74, kde sa píše: „Výraz „slovenská zem“ máme zachovaný až z roku 1620…“

Výraz „slovenská zem“ (slovenskaja zemľa) používa už Nestor na konci 11. storočia.

Na str. 71 autor píše, že v roku 1110 Nitrianske vojvodstvo zaniklo a už nikdy nebolo obnovené. Avšak Vladimír Segeš v knihe Dejiny Uhorska a Slováci tvrdí, že Nitrianske vojvodstvo bolo obnovené na krátku dobu v roku 1162 kráľom Ladislavom II. (Mrva, Segeš (2012), str. 32)

Na str. 88 sa o Matúšovi Čákovi píše: „Napriek štúrovským mýtom to nebol nijaký slovenský veľmož, ale príslušník starej maďarskej šľachty.“

Jeden z našich najvýznamnejších jazykospytcov prof. Šimon Ondruš dospel na základe analýzy Čákovho mena k záveru, že ide o staré slovanské meno, ktoré pôvodne znamenalo kopec, kopa, hrča (jedna pražská štvrť sa nazýva Čakovice). (Ondruš (2002), 181-183) Teda meno mal slovanské. Pochádzal z oblasti dnešného severného Maďarska, kde bolo silné slovenské osídlenie. To sú dva dobré dôvody na to, aby sme mohli považovať Matúša Čáka za slovenského šľachtica, aj keď stopercentnú istotu nemáme. V každom prípade, k Čákovi sa hlásia tak Slováci, ako aj Maďari.

Chmelár borí štúrovský mýtus, ale namiesto pravdy nám ponúka iný mýtus, že Čák bol Maďar, ktorý so Slovákmi a Slovenskom nemal nič spoločné, len to, že jeho panstvo sa zhodou okolností rozprestieralo na väčšej časti dnešného Slovenska. Toto má byť tá sľúbená rekonštrukcia slovenských dejín?

Str. 120 autor píše, že na zvyškoch Slovenska, ktoré nebolo obsadené Turkami, prebiehala v 17. st. krvavá rekatolizácia. To je jednostranné vyjadrenie, lebo nielen katolíci zabíjali protestantov, ale aj protestanti zabíjali katolíkov. Bolo to obdobie stavovských povstaní, kedy povstalci, väčšinou protestanti kalvíni, zabili alebo umučili mnoho katolíckych kňazov a rehoľníkov. Ako príklad spomeniem aspoň troch košických mučeníkov (Pongrác, Križin, Grodecký), ktorých vyhlásil za svätých Ján Pavol II. Vypaľované boli katolícke kostoly a kláštory.

Na druhej strane, autor je až úzkostlivo presný, keď ide o Turkov, pardon, Osmanov. Na str. 122 „Samotný Kopruluzáde Ahmed Paša bol Albánec, osmanskí bojovníci na Slovensku boli väčšinou islamizovaní balkánski Slovania a len v menšej miere Turci, Arabi či Peržania, preto je presnejšie hovoriť o osmanskej ako tureckej expanzii.“

„A to je jeden z hlavných dôvodov, prečo evanjelická inteligencia zohrávala oveľa významnejšiu úlohu v slovenskom národnom hnutí ako katolícki vzdelanci, ktorých získal pre prácu za národ vo väčšom meradle až Andrej Hlinka.“ Str. 129

Tento výrok je nepravdivý, lebo katolícki kňazi a vzdelanci zohrávali pri formovaní slovenskej identity významnú úlohu prinajmenšom od 17. storočia. V tejto dobe vznikla v Trnave jezuitská univerzita (1635-1777), ktorej jedným z rektorov bol aj uvedomelý Slovák Martin Svätojánsky (Szentiványi). Významným dielom 17. st. je Katolícky spevník Benedikta Seléšiho. Autorom prvej národnej obrany Slovákov bol dubnický farár Ján Baltazár Magin. Hugolín Gavlovič, autor Valašskej školy, bol františkánom. Anton Bernolák a mnohí jeho spolupracovníci boli katolícki kňazi. Môžeme spomenúť J.I. Bajzu, J. Fándlyho, Juraja Palkoviča (ostrihomského), Alexandra Rudnaya. Bernolákovci mali svojich podporovateľov aj medzi katolíckymi biskupmi. Katolícki kňazi založili osvetovú spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo. Autorom prvých dodnes dochovaných dejín Slovákov z roku 1780 (Historia gentis Slavae) bol katolícky kňaz Juraj (Georgius) Papánek. Prvý veľký slovenský básnik bol katolícky kňaz Ján Hollý. Zakladateľom prvého spolku miernosti bol Štefan Závodník, Spolok sv. Vojtecha založil Andrej Radlinský. Katolícki kňazi boli vo vydavateľskom spolku Tatrín. Prvým predsedom Matice bol biskup Štefan Moyzes. Zakladateľom tzv. Novej školy slovenskej  v politike bol Ján Palárik. Netreba zabudnúť ani na Jonáša Záborského alebo Andreja Kmeťa.

Str. 166 “Fakt, že Slováci prijali veľkomoravské korene v oveľa väčšej miere ako Česi, bol spôsobený práve absenciou štátotvornej tradície.”

Je pravda, že Česi sa k VM až tak nehlásia, lebo majú vlastnú svätováclavskú tradíciu, ale aj preto, že na VM boli Česi v podriadenom postavení. České územie bolo obsadené Svätoplukovým vojskom a pričlenené k VM. Česi prijali z VM kresťanstvo a je možné, že dynastia Premyslovcov bola vedľajšou líniou dynastie Mojmírovcov (M. Homza).

No a dôvod, prečo sa Slováci hlásili a hlásia k VM je možno preto, lebo VM bola ich stredovekým štátom. Chmelár najprv uprie Slovákom etnicitu v 9. st. a VM vyhlási za štát Moravanov, a potom mu v rámci tohto teoretického konštruktu (premís, ktoré nie sú dostatočne podložené a sú možno nepravdivé) vychádza, že Slováci nemali v stredoveku svoj štát, a preto túto “dieru” vo svojich dejinách museli zaplniť mýtom. Ak nemali v stredoveku svoj štát Slováci, potom ho nemali ani Maďari, lebo Uhorsko nebolo maďarským, ale multietnickým štátom Maďarov, Slovákov, Chorvátov, Rumunov, Nemcov, Srbov a Rusínov (plus ešte nejaké ďalšie menej početné etniká).

V závere na str. 212 sa môžeme dočítať: “Práve na jeho (Kollárovej-J.B.) metodológii vypracoval Ľudovít Štúr sociálny konštrukt slovenského národa, ktorý sa ukázal byť v podmienkach európskych trendov najživotaschopnejšou myšlienkou, ktorú nezničila ani maďarizácia, ani čechoslovakizmus, ani hon na “buržoáznych nacionalistov.”

Autor si teda predstavuje, že národ je sociálny konštrukt. To je moderná ľavičiarska myšlienka. Ľavičiari inšpirovaní postmodernizmom všetko považujú za sociálny konštrukt. Národ je sociálny konštrukt, rodina je sociálny konštrukt, pohlavie je sociálny konštrukt, morálka je sociálny konštrukt, Boh je sociálny konštrukt, duša je sociálny konštrukt atď. Je to pomerne nebezpečný spôsob myslenia, ktorý vyúsťuje do relativizmu. Ak má Chmelár pravdu, potom sa musíme pýtať, prečo niektoré snahy o “skonštruovanie” národa sú úspešné a iné neúspešné. Prečo Kollárov pokus o konštrukciu Československého národa sa nevydaril, a Štúrov pokus o slovenský národ bol úspešný. Nie je to náhodou preto, lebo Kollárov pokus bol skutočne len svojvoľným pokusom o konštrukciu, kým Štúr vyjadroval nejakú hlbšiu metafyzickú skutočnosť, ktorú by sme mohli označiť ako ducha národa? Mimochodom, aj Štúr sám chápal národ nie v Chmelárovom ľavičiarskom duchu ako sociálny konštrukt, ale v duchu metafyzického idealizmu ako samostatnú bytosť.

V minulosti existovalo viacero pokusov o umelé vytvorenie (skonštruovanie) národa. My Slováci sme to zažili v minulosti dvakrát. Najprv to mala byť zmena uhorského národa na maďarský a potom zmena českého a slovenského na československý. Ani jeden z týchto konštruktérskych pokusov nebol úspešný, hoci boli podporované štátom z najvyšších miest. Na druhej strane, samostatný slovenský národ, ktorý mal byť prekonaný, prežil. Nie je to záhada, že niečo takéto sa presadí aj proti mocnostiam sveta?

Keby bol národ len sociálny konštrukt, tak sme sa mohli pomaďarčiť alebo počeštiť a bolo by nám dobre.

Momentálne čelíme tretiemu pokusu o skonštruovanie národa, o skonštruovanie európskeho národa, ale ani tento pokus nebude úspešný, lebo národ nie je sociálny konštrukt. Národy vznikajú prirodzeným spôsobom.

Chmelárovo chápanie národa ako sociálneho konštruktu je nedostatočné. V mysliach ľudí, ktorí sa hlásia k nejakému národu, musí byť ešte niečo ďalšie, čo nie je sociálnym konštruktom a čo spôsobuje, že ľudia sú za nejaký národ ochotní aj trpieť a zomierať.

Záver

Knihu Rekonštrukcia slovenských dejín by som charakterizoval ako syntetické dielo o slovenských dejinách od najstarších čias do polovice 19. storočia. Jej komerčný úspech je založený na tom, že ide o pomerne stručný a zrozumiteľným a pútavým spôsobom napísaný prehľad našich dejín. Kniha prináša mnoho informácií, ktoré sú pre väčšinu čitateľov nové. Mňa napr. zaujalo, že Slovensko pod označením Sclavonia poznal aj Isaac Newton.

Chmelár je dobrý rozprávač. Ani pri tejto knihe však netreba zabúdať na to, že komerčný úspech neznamená automaticky kvalitu. Komerčný úspech znamená len to, že ste sa trafili do vkusu a očakávaní pomerne veľkého množstva ľudí.

Ja osobne som očakával väčšiu mieru reflexie aj vzhľadom na vetu z úvodu: „O slovenských dejinách sa doteraz veľa písalo a málo rozmýšľalo.“ Nič na tom nezmenila ani Chmelárova kniha, ktorá je skôr popisná ako reflexívna.

Knihu by som odporúčal ako úvod do slovenských dejín, lebo obsahuje mnoho dôležitých informácií podaných zrozumiteľným a zaujímavým spôsobom, ale zároveň by som čitateľom radil, aby si voči nej, vzhľadom na množstvo chýb, zachovávali kritický odstup a aby chápali túto knihu skôr ako impulz pre ďalšie štúdium, než ako nejakú definitívnu verziu slovenských dejín. Veľa vecí, ktoré Chmelár hovorí, bolo inak.

Jozef Bugár

Literatúra:

Homza, M. (1997): Rastislavove víťazstvá a prehry. In: Historická revue. Č. 3. 1997. str. 6-7.

Homza, M. (2014): K otázkam chápania “národných” symbolov v stredoveku. In: Symboly a mýty národov v stredoveku a včasnom novoveku. Vydavateľstvo Univerzity Komenského.

Chmelár, E. (2021): Rekonštrukcia slovenských dejín. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.

Králik, Ľ. (2015): Stručný etymologický slovník slovenčiny. Veda.

Kučera, M. (2011): Slovenské dejiny I. Literárne a informačné centrum.

Mrva, I., Segeš, V. (2012): Dejiny Uhorska a Slováci. Perfekt.

Ondruš, Š. (2002): Odtajnené trezory slov II. Matica slovenská.