Štátny sviatok som slávil na hrade (aby som neskomolil jeho meno, tak v preklade to boli Nové Zámky), len trochu menšom ako Devín v západnom Gruzínsku, vzdialenom od centra štátu. Cez vlajkoslávu nebolo vidno ani múry hradu. Na hrade obrovské množstvo ľudí, najmä deti a mládeže, všetci s malými štátnymi vlajkami v ruke. Na hradnom nádvorí sa konalo jedno predstavenie za druhým Určite to muselo stáť “majland”. A to sa dialo v jednom zapadnutom provinčnom mestečku.
Aj na toto som si spomenul pri tohoročných oslavách sviatku ssv. Cyrila a Metoda. Namiesto zomknutia sa okolo tohto sviatku, ktorý je v národotvornej histórii Slovákov azda najdôležitejší, sme boli svedkami podlých útokov na samotnú podstatu sviatku (o ktorej nižšie) a primitívnych útokov na slávnosti k nemu pripravené. Zrazu sme zo strany tých, čo boli schopní v Dubaji prepiť za štátne peniaze milión euro, tých, ktorí míňali roky neskutočné štátne peniaze na dúhové pochody a natriasačky svojej partnerky za 200 000 eur, alebo stelesnené zlo v slovenskej politike, ktoré dokázalo zvýšiť zadlženosť štátu o 17 mld euro bez toho, žeby dokončilo čo len kilometer diaľnice, počúvali, že sa plytvajú štátne peniaze atď. atď. Myslím si, že keby sa v minulosti dávalo viac na oslavu štátnych sviatkov s tým, že by sa ich posolstvo odovzdávalo do duší občanov, nemuseli by sme byť v dnešnom stave totálnej vykoľajenosti a bezprízornosti väčšiny príslušníkov nášho národa. Lebo si neviem predstaviť, že i v tom ďalekom kraji džigitov by sa našiel čo i len jeden občan, ktorý by spochybňoval štátny sviatok a náklady na jeho oslavu. Na Slovensku sa dá dokonca robiť politická kariéra na kopaní do podstaty národného bytia Slovákov. Ó, Bože, ako hlboko sme klesli!
Ale vráťme sa k podstate nášho sviatku, prečo má zmysel naň sa odvolávať, prečo má zmysel ho sláviť a na čo treba nadväzovať. Okolo tohto sviatku sa vytvorili toľko mýtov a antimýtov, že z toho človeka musí bolieť hlava. Ale poďme po poriadku.
Nepoteším ani novopohanov, ani tých, ktorí by chceli vidieť v diele C a M len likvidáciu pohanstva a zasadenie kresťanstva. Misia solúnskych bratov nemala v Slovenskej krajine (Morava, Nitiansko, Blatensko) kristianizačnú úlohu. Naši predkovia boli v tom čase už minimálne dva generácie, ak nie viac kresťanmi. Taká široká zbožnosť, ako je dokumentovaná na Bojnej, nemohla vzniknúť zo dňa na deň. Tam sa vykopalo toľko artefaktov súvisiacich s kresťanstvom, že sa už musí hovoriť o hlbokej ľudovej zbožnosti. Teda milí novopohania, C a M neboli žiadni imigranti, ktorí zobrali našim predkom tradičné pohanské zvyky. Čo v skutočnosti ich misia predstavovala, si povieme v ďalšom.
Aby sme pochopili zmysel cyrilo-metodskej misie, musíme si odpovedať, čo vlastne Rastislav, Svätopluk a Koceľ chceli. Naši predkovia na konci antiky a začiatku stredoveku sídlili po oboch stranách Dunaja. Stali sa tak priamymi dedičmi antickej kultúry, ktorú preniesli cez Dunaj do ostatného slovanského sveta. Veľmi skoro pochopili, kde je budúcnosť Európy a čo musia urobiť, aby v meniacej sa dobe nevypadli z kola von. Tých, čo vypadli bolo neúrekom. Kde sú dnes Góti, Vandali, Burgunďania, polabskí Slovania, baltskí Prusi a iní? Nepochopili dobu, postavili sa proti hlavnému prúdu a odišli zo scény. Nie však naši predkovia, ktorí prijatím kresťanstva vstúpili do Európy s budúcnosťou. Pohanská Európa neodvratne zanikla alebo bola zničená. Či sa to komu páči alebo nie, fakty sú neúprosné. Kto spochybňuje v slovenských dejinách kresťanstvo, spochybňuje podstatu, na ktorej sa pred 1100 rokmi Slováci etablovali ako národ a na ktorej prežili až dodnes. Aj dnes spochybňovanie kresťanskej bázy slovenského národa, je spochybňovaním jeho existencie.
Herci sa dištancovali od použitia ich hereckých výstupov v dokrútkach na Cyrilo-metodských oslavách, vyjadrila sa aj STVR
Čo teda naši vládcovia chceli začiatkom 60. rokov deviateho storočia? Teda evidentne nechceli kristianizačnú misiu, keďže ich ľud už kresťanský bol. O tom, čo chceli, svedčia ich posolstvá do Ríma r. 862 i do Byzantska o rok neskôr. Chceli biskupa, teda osamostatnenie sa cirkevnej štruktúry krajiny od bavorských biskupstiev. Bez cirkevnej samostatnosti nebolo možné hovoriť o štátnej suverenite ranostredovekého štátu. Rím ich požiadavke nevyhovel, lebo si neboli istí, či je už kresťanstvo skutočne živou vierou a či už štátnosť Slovenskej zeme (Veľkej Moravy) je zrelá na úplnú suverenitu. Ale ani Carihrad nevyhovel požiadavke slovenských kniežat. Na rozdiel od Ríma však vyslal na Veľkú Moravu svojich poslov so zvláštnymi úlohami: zistiť fakticky stav kresťanstva, zistiť mieru nezávislosti od Frankov a ak by bolo možné vychovať čo najviac služobníkov božích. To, čo sa nám z misie zdá neskôr ako nosné, teda, že budúcich klerikov vychovávali v rodnom jazyku, zaviedli staroslovenčinu atď. vyplývalo z podstaty východnej Cirkvi, ktorá všeobecne používala ľudové jazyky v bohoslužbách.
Po troch rokoch sa úlohy misie vyčerpali. Pravdepodobne ich pôsobenie na VM Frankov vôbec neznepokojovalo, Ináč by sa určite objavili v podmienkach, ktoré musel roku 864 Rastislav obkľúčený na Devíne prijať od vychodofranského kráľa Ľudovíta Nemca. Preto aj pokojne roku 867 opustili VM, zdržali sa v Blatenskom kniežatstve u Koceľa, ktorý bol nadšený z ich vynálezu – slovanského písma. Aj tam pripravili viacero mladíkov na prijatie kňazského svätenia a vydali sa ďalej.
Po zastávke v Benátkach prišli do Ríma, kde boli s veľkou pompou prijatí. Ich projekty boli prijaté, staroslovenčina schválená ako štvrtý cirkevný jazyk v západnej cirkvi, kňazi vysvätení. Cyril v Ríme roku 869 umrel a následne sa Metod vracal na VM, avšak opäť bez vysvätenia za biskupa. Preto ho knieža Koceľ vrátil do Ríma a tam ho vysvätili za misijného arcibiskupa sriemskeho. A práve tu začal spor medzi Metodom a bavorskými biskupmi. Podľa synody pri Dunaji z roku 797 územie, na ktoré ho pápežská kúria vyslala, patrilo im. Preto ho ako votrelca zadržali. Bol to Svätoplukov meč, ktorý ho po podpísaní mieru vo Forchheime vyslobodil z bavorského zajatia. Jeho misia na VM rýchlo postupovala spolu s mečom Svätopluka sa šírila do Lužice, Česka, Sliezska, Vislanska a prekračovala do Potisia.
Spoločné úsilie Metoda a Svätopluka, vyústilo do vydania buly Industriae Tuae pápežom Jánom VIII., ktorá znamenala zavŕšenie snáh Rastislava, Svätopluka a Koceľa spred dvadsiatich rokov. V strednej Európe vzniklo Svätoplukovo kráľovstvo (Regnum Sclavorum) na čele s panovníkom z Božej milosti pod pápežskou zvrchovanosťou, teda v dobovej terminológií plne suverénny štát, nezávislý na inej svetskej moci. Takýto štát už nemohol zaniknúť. Takýto štát sa už mohol len transformovať. A keď sa na konci 10. storočia rozhorel zápas medzi Štefanom a Boleslavom Chrabrým o kráľovskú korunu z Ríma, išlo vlastne o to, kto dostane privilégium nastúpiť na Svätoplukov prestol. Roku 1000 nevznikol žiaden nový štát, len sa obnovilo Svätoplukovo kráľovstvo, ktoré bolo rozvrátené turbulenciou po vpáde staromaďarských kočovníkov na konci 9. storočia. Preto sa ten štát na začiatku volal Panónia alebo Sclavonia a až o cca 100 rokov sa objavil názov Uhorsko (Hungaria), teda názov neutrálny k jednotlivým národom, ktoré na jeho území žili.
Zora Jaurová: Cyrilo-metodské oslavy ukázali len hodnotové a kultúrne prázdno
Teda prvým výsledkom misie C a M na našom území bolo založenie nezávislej štátnosti v strednej Európe, ktorá v podobe Uhorského kráľovstva, Českého kráľovstva a Poľského kráľovstva pretrvala do dnešných dní. Dedičmi tejto štátnosti sú Slováci, Česi, Maďari, Chorváti a čiastočne Rumuni, teda aj ich dnešné štáty. Je niekto príčetný, kto si myslí, že Slováci si nemajú pripomínať vznik štátnosti, ktorú iniciovali ich predkovia, v ktorej žili celé stáročia a ktorej rovnoprávnymi dedičmi v zmysle Trianonskej mierovej zmluvy sú dodnes? Myslím, že nie je o čom debatovať.
Ďalšiu konfúziu do našich hláv sa snažia dostať rôzni káčeri a iní pokorní služobníci jednej pravdy zošmoleného klobúka, ktorí tvrdia, že nič z misie C a M na našom území nezostalo, lebo bola orientovaná na východ (asi Putinovi agenti) a hlaholika sa u nás neuchytila. Niet smiešnejšieho človeka ako toho, čo svoju nevedomosť vystavuje na obdiv verejnosti a myslí si, že objavil Ameriku. Tak predovšetkým, pôvodná misia prišla z Carihradu, ale všetci aj v Carihrade vedel, že územie, na ktoré sa vydali podľa rozdelenia Rímskej ríše z roku 395 patrí do jurisdikcie Ríma. Byzantská misia prišla len skúmať priestor a vychovávať nových vzdelancov pre potreby štátu a Cirkvi, vtedy ešte nerozdelenej. V prvom období nemala žiadne prerogatíva niečo v cirkevnoprávnej sfére vykonať. S prerogatívami sa na VM vrátil až Metod ako titulárny sriemsky arcibiskup poverený pápežom.
Všetko, čo do konca života Metod na VM robil, bolo z poverenia Rímskej kúrie a súlade s vôľou pápeža. Jediné, s čím sa odlišoval od praxe západnej cirkvi, bolo používanie staroslovenčiny na bohoslužobné účely. Spor o tretiu Božskú osobu sa vyhrotil až po jeho smrti. Bol asi veľmi dobrý diplomat, lebo všetky pochybnosti o svojej osobe i o svojom učení vedel v Ríme obhájiť. Jeho osoba pripomínaná aj cez štátny sviatok by mala byť vzorom pre slovenských diplomatov v tom, že pri úsilí a správnom zámere sa pri vytrvalosti dajú aj hory prenášať.
Nakoniec azda o vyhnaní Metodových žiakov z VM. Tu treba pripomenúť, že všetko, čo o tom vieme, je len z podania postihnutých. Z druhej strany niet o tom ani zmienky. Ale ako vieme aj z našej histórie za posledných 150 rokov, pri žiadnej kataklizme neodišli všetci. Väčšina sa vždy prispôsobila a do exilu sa dostali len tí najradikálnejší. Svätopluk v princípe ako lénnik pápeža, od ktorého záviselo jeho postavenie v medzinárodných vzťahoch, nemohol postupovať proti jeho rozhodnutiu. Veď dodnes na Slovensku v katolíckej cirkvi platí Roma locuta, causa finita.
Staroslovenská vzdelanosť a literatúra na našom území však nezanikla. O tom máme dostatočné svedectvá. Keď si len zoberieme maďarskú správnu terminológiu, terminológiu z oblasti poľnohospodárstva a čiastočne remesla, tak je takmer kompletne slovenského pôvodu. To nemohlo vzniknúť bez toho, žeby sa v príslušných inštitúciách obnovovaného štátu, neskôr nazvanom Uhorsko, nepestovala kultúrna slovenčina. Rovnako podľa zistenia prof. M. Homzu kultúrna slovenčina sa používala ako lingua franca na komunikáciu medzi uhorskými, poľskými, staroruskými a českými elitami. Svedčí o tom ináč aj veľká suma slovakizmov v staruroských textoch a v dnešnej ukrajinčine. Ani to určite nie je náhoda, že v najstarších staročeských textoch sa ich jazyk nazýva slovenčina. Za prvej republiky veľký počet slovenských frazeologických a slovných slovakizmov v týchto textoch vysvetľovali, nedostatočným vývinom slovenčiny za češtinou. Dnes sa to javí skôr ako genetická nadväznosť staročeských textov na kultúrny jazyk, ktorý sa na našom území používal od čias C a M.
Teda, ak by som mal zhrnúť význam misie C a M na našom území, tak treba v prvom rade povedať, že sa zaslúžila o vytvorenie prvej nezávislej cirkevnej štruktúry na našom území (prof. R. Marsina sa domnieval, že Ostrihomská arcidiecéza bola jej organickým pokračovaním). Nemožno opomenúť význam civilno-správnych opatrení, ktoré boli spojené s touto misiou a ktoré stáli pri založení štátneho stroja, ktorý sa cez stáročia legálne, ale najmä legitímne zavŕšil v dnešnej slovenskej štátnosti. Kultúrny dosah si hádam ani veľmi neuvedomujeme, ale bez toho obrovského kultúrneho impulzu, ktorý Slováci dostali z neskorej antiky a cyrilo-metodskej misie, by sme sotva dosiahli to, čo dnes máme.
Takže na záver. Všetci tí, čo z akýchkoľvek pozícií spochybňujú význam cyrilo-metodskej misie v našich dejinách, spochybňujú základy, na ktorých SR stojí. A ešte jedna vec. Na našom území vznikom prvej skutočne nezávislej slovanskej štátnosti vznikol politický slavizmus. Nie nadarmo Nestor hovorí o počiatkoch Slovanov na strednom Dunaji. Určite nešlo o to, že sa z maličkého Slovenska rozbehli Slovania do celého šíreho európskeho sveta. Išlo o to, že zo stredného Dunaja sa rozšírilo do celého slovanského sveta kresťanstvo a idea vlastného suverénneho štátu. Predstavitelia slovenských kultúrnych elít si toho boli vedomí, a preto cez celé stáročia udržiavali myšlienku slovanskej vzájomnosti Slovanská vzájomnosť nie je podkladanie sa Rusu, podkladanie sa Ukrajine, ani jej antipód podkladanie sa západu. Slovanská vzájomnosť je o tom, čo povedal J. Kollár. Ak zvoláš Slovan, nech sa ti ozve človek. A normálny človek nemôže šíriť vojnu, nenávisť a neslobodu. To je úloha slovenských politických elít a na to by sme mali myslieť najmä pri sviatku C a M.
Anton Hrnko