Autor prístupne a dôkladne rozoberá traumy súčasného pažravého baskervillského kapita­lizmu, ale predstaví čitateľom aj reálne východiská. Realizácia týchto východiskových, korekčných mechanizmov závisí v lepšom prípade od precitnutia veľkoburžoázie (vrátane ban­károv), v horšom od revolučných zvratov, ktoré, žiaľ, priná­šajú výkyv sociálno-ekonomického kyvadla z pôvodného pravi­cového extrému do nového, ľavicového extrému, nezriedka predstavovaného anomáliami triedneho boja, ktorý okrem kru­tosti nič pozitívne neprináša.

A samotné precitnutie, osvietenie zdravým rozumom, nemusí byť nesplniteľná fikcia, akési fatamorgána. Istý poradca nemeckého spolkového kancelára Helmuta Kohla, sám veľkokapitalista, sa v nemeckých médiách už dávnejšie vyjadril v tomto zmysle (parafrázujem): „Ak sami nezničíme tento kapi­talizmus, tak kapitalizmus zničí nás.“ Takže uvažovanie o poľudštení súčasného kapitalizmu, o kombinácii pozitív so­cialistického systému s pozitívami systému kapitalistického, nie je nesplniteľná utópia. Kardinálnou otázkou však zos­táva, či mocní tohto sveta na to nájdu odvahu, vôľu a se­bazaprenie.

Roman Michelko presvedčivo, pútavo a zrozumiteľne pre či­tateľov všetkých stupňov vzdelania objasňuje vývoj politic­kého systému u nás v rokoch 1989 – 2013. Priblíži nám trans­formáciu ako šokový model priveľmi radikálnej ekonomickej reformy, v ktorej sa čo najrýchlejšie rozdávala či vypredá­vala celá slovanská ekonomika a služby nadnárodným hráčom za symbolickú cenu. Dôkladne odhalí kupónovú privatizáciu, diagnostikovanú ako podvod storočia, v úlohe hlavného nástro­ja rýchlej premeny majetkových pomerov. Tí, ktorí boli pri tomto štedrom koryte, sa zmenili na novodobú vrstvu zbohat­líkov, aká bude z tohto podvodu profitovať desiatky gene­rácií.

Popri kupónovej privatizácii spoznáme aj druhú líniu, tzv. veľkú privatizáciu ako kolosálnu nespravodlivosť. Dozvieme sa prečo zlyhal koncept domácej kapitálovotvornej vrstvy a ozrejmíme si to na viacerých veľkoprivatizačných príkladoch – na postupnej agónii kedysi úspešných podnikov. Konečným rezultátom je dzurindovský „zlatý fond“ ekonomických vlasti­zrád, vrátane brutálnej „babišiády“ na úkor zamestnancov Duslo Šaľa. Autor nám pripomenie, že takmer celý bankový sektor na Slovensku je v rukách zahraničných majiteľov. Aká je pointa z tejto deprimujúcej prechádzky labyrintom pažravého sveta oligarchov? Roman Michelko ju takto výstižne formuluje: „Bohužiaľ, za tých vyše dvadsať rokov sme si pre­šli očistcom divokej privatizácie, ktorý na mentálnom zdraví spoločnosti zanechal nezmazateľnú stopu. Obrovské transfery majetku v extrémne krátkom čase zrodili vrstvu oligarchov (finančných žralokov), ktorí s typickou novozbohatlíckou mentalitou začali túto spoločnosť ovládať. Od novembra 1989 sa naša spoločnosť veľmi posunula, reálna moc už dáv­no nie je v rukách ľudí a je najvyšší čas s tým niečo robiť. Prvým krokom k tomu je však hlboké uvedomenie si toho, kam sme sa dostali. Druhým a logickým je hľadanie cesty z ma­razmu, v ktorom sme sa ocitli.“

Nasledujú zaujímavé, no bolestné analytické kapitoly: Štvrť­storočie od prevratu, Obzretie po dvadsiatich siedmich ro­koch, Arogancia novozbohatlíkov, Epidémia reality show, Zá­bavný priemysel ako anestetikum, Štát – nepriateľ č. 1, Dehumanizácia spoločnosti – fetiš profitu, Očakávania kontra realita. Oprávnený kritický až sarkastický náboj týchto kapitol je zrejmý už aj z použitých pojmov, ako je arogancia, epidémia, anestetikum, dehumanizácia, fetiš profitu. Jeden z najzávažnejších postrehov v uvedenej sekvencii prináša tá­to veta: „Špekulatívny finančný kapitál sa rozrástol do ta­kých rozmerov, že už ohrozuje sám seba.“

Vstupujeme do druhej časti knihy, v ktorej politológ rozoberá aktuálne problémy a približuje riešenia. Dozvieme sa, kto najviac profituje z krízy v eurozóne. Hneď skraja tzv. Kauza Grécko: „Vediac, ako funguje systém, sme už viackrát hovorili o tom, že nejde o záchranu Grécka, ale o záchranu tučných ziskov nezodpovedných a pažravých nemeckých či francúzskych bánk.“

Slovo „kríza“ sa v spojitosti s globálnou ekonomikou spája minimálne už od roku 2008, no rozhodne to nevyzerá ako kla­sická cyklická kríza, aká býva zákonitou vlastnosťou kapita­lizmu. Znalci hovoria o systémovej kríze kapitalizmu, špeci­álne o kríze z nadvýroby, ktoré je rozhodne aspoň v západnej Európe realitou. Pozorujeme tu akúsi akumuláciu paradoxov: Pôsobením nových technológií sa síce zlacňuje výroba, ale v dôsledku kapitalistického ožobračovania strednej triedy klesá jej kúpyschopnosť, spotrebné výrobky sú pre ňu ťažšie dostupné. Produktivita práce rastie podstatne rýchlejšie než mzdy zamestnancov, preto aj zisky vlastníkov kapitálu rastú podstatne rýchlejšie než príjmy zamestnancov. A k tomu sa priraďuje paradox azda najokatejší: Sféra, ktorá nevytvára hmatateľné hodnoty, bankovníctvo, teda pôvodne obslužný sek­tor, dosahuje rádovo vyššie zisky než výrobný sektor!!! Ohlu­pujúca reklama prispieva k masívnemu zadlžovaniu, ale reálne príjmy mnohých zamestnancov sú čoraz menšie. A to, čo platí pre jednotlivcov i sociálne skupiny, platí aj pre celé štáty, ktoré sa masívne zadlžujú, čo vedie k začarovanému kruhu: „Do­mácnosti aj vlády sú ťažko zadlžené, tým pádom musia spotrebu obmedziť na najnevyhnutnejšie minimum. Produkčné kapacity vý­robných podnikov idú na zlomok svojich plánovaných kapacít, pretože ich výrobky si môže dovoliť stále menej ľudí.“ Výsle­dok? Pokým zisky neúmerne rástli, mzdy v lepšom prípade stag­novali, v horšom klesali. Čím viac ľudí chudobnie, tým bohat­šia je najbohatšia vrstva.

Roman Michelko v časoch u nás rozšírenej adorácie kapitalizmu odvážne a úprimne varuje: „Obávam sa však, že ak sa s tým nie­čo zásadné neurobí, z tejto krízy sa tak skoro nedostaneme, a zároveň sa obávam, že len kozmetické zmeny už stačiť nebudú.“ A v akom oligarchickom marazme my žijeme, o tom podrobne roz­práva v kapitole Étos východoeurópskeho kapitalizmu.

O takmer globálnom kolapse bankového sektora hovorí kapitola Ako funguje investičné bankovníctvo a čím ohrozuje spoločnosť a zároveň prezrádza hlavný mechanizmus tohto ohrozenia v diagnostickom titulku Špekulácia ako princíp. Špekuluje sa na­príklad prostredníctvom matematických algoritmov vymyslených geniálnymi matematikmi. Na skoncovanie s týmito krízy priná­šajúcimi praktikami chýba v súčasnom baskervillskom kapita­lizme dostatok politickej vôle a pozitívnej činorodej odvahy. Pravda, tento deficit má oveľa širšiu platnosť.

V ďalšej kapitole sa autor venuje pálčivej a ponižujúcej problematike nerovnakej mzdy za rovnakú prácu v štátoch EÚ a problémom z toho plynúcim. Pokračuje vymedzením limitov oligarchickej demokracie, ktorá dosiahla svoj zenit na pre­lome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storo­čia a odvtedy sa kapitalistický spoločensko-ekonomický systém vyvíja extrémne nezdravo a nespravodlivo, najmä z hľadiska polarizácie bohatstva, zavŕšenej absurdnou skutočnosťou, že jedno percento najbohatších vlastní deväťdesiatdeväť percent majetku celého ľudstva. Autor tu sformuloval zásadnú otázku: Môže byť spoločnosť skutočne demokratická, keď sa monopol na verejnú debatu koncentruje v rukách oligarchov vlastniacich médiá?

Ako vybŕdnuť z tohto marazmu? Roman Michelko obozretne pri­pomína dve riešenia: „Prvý, ten lepší variant môže vyzerať nasledovne: ak sa kríza prehĺbi a dostane sa na grécke dno na globálnej úrovni, ľavicové riešenia budú musieť prijať aj oligarchické štruktúry ako síce nechcené, ale nevyhnutné riešenie. Druhým variantom je revolúcia – pokojná či násil­ná? Ukazuje sa však, že najväčším úskalím liberálnej demo­kracie je skutočnosť, že pri extrémne nevyváženom a selek­tívnom verejnom diskurze je takmer pravidlom, že nevyhráva­jú najlepšie alternatívy, lež mediálne najvykričanejšie.“ Politológ podrobne a bystrozrako analyzuje problémy späté s imigračnou cunami v kapitole Imigranti druhej generácie alebo časované bomba. Veľmi plasticky vykresľuje hroziacu getoizéciu (v niektorých západoeurópskych štátoch už dávno reálnu), čím vlastne vystavuje certifikát oprávneným obavám a víziám nášho premiéra. A pokračuje analýzou prehlbujúcej sa príjmovej polarizácie ako vážneho vývojového negatíva už aj preto, že najväčším generátorom príjmovej nerovnosti je investičné bankovníctvo, ktoré spoločnosti dáva veľmi málo a, naopak, veľmi veľa si z nej berie. Zaujímavá je aj kapi­tola Postavenie pracovnej sily v neskorom kapitalizme, ktorá sa zaoberá závažným problémom súčasného sveta: ukazuje, ako extrémne sa maximalizujú zisky víťazov a ako sa vytvárajú obrovské armády porazených, lebo všetci nemôžu byť geniálni. A rezultát? Pokiaľ sa tí najschopnejší nebudú väčšou mierou zúčastňovať na nákladoch spoločnosti, smerujeme ku kolapsu! So zreteľom na môj sociálny status dôchodcu mi obzvlášť dobre padla kapitola Dôchodky kontra demokracia. V nej analyzuje ťaživú situáciu bezmocnej a ignorovanej sociálnej skupiny dô­chodcov. Ako jeden z mála renomovaných autorov je zástancom slabých a bezmocných! Politológ ukazuje aj to, ako sa u nás v dzurindovskej politickej atmosfére privatizovali tzv. stra­tegické, v slušných a kultivovaných spoločnostiach neprivatizovateľné podniky. Zoznamuje nás s princípmi a závažnými po­drobnosťami týchto vlastizradných aktov.

Príznačná a prízračná je úvaha o korupcii na druhú – keď si oligarchické skupiny utvárajú štát na svoj obraz a fungu­jú mimo podnikateľského rizika, lebo si systém nastavili tak, ako to vyhovuje im. Aj v tejto knihe sa pripomína a analyzu­je jedna z najfrustrujúcejších výpovedí o súčasnom baskervillskom kapitalizme: že osemdesiatpäť najbohatších ľudí vlastní majetok ako tri a pol miliardy najchudobnejších ľudí!!! Prie­pastná polarizácia príjmov ochromuje ekonomiku prostredníc­tvom extrémneho šetrenia domácností i vlád. Preto sa aj my rútime do deflačnej špirály, ktoré ničí ekonomický rast a krízu len ďalej prehlbuje. Pochopí svetová ekonomicko-politická elita, k čomu to neúprosne smeruje a vedie? Pochopí, že to­to ZLO – na rozdiel od zaužívaného príslovia – nie je na nič dobré? Pripomeniem aj dôležitú, kardinálnu vetu tejto knihy: „Pravica vytrvalo a tupo hovorí, že je nutné masívne reduko­vať štát a všetky argumenty proti ignoruje.“

Po 84. stranu tejto knihy sa zoznamujeme s analýzou problémov, s gaunerstvami a slepými uličkami, vyvolanými a kontrolovaný­mi vládnucimi či intrigujúcimi pravicovými a neoliberálnymi „elitami“. Na 85. strane vstupujeme do tretej časti knihy so súborným názvom Alternatívy súčasného kapitalizmu. Hneď na štarte do tejto tretej časti ma zaujali vety na str. 86: „Sme teda v stave, keď máme dokonalú diagnostiku toho, kam nás do­viedol neregulovaný finančný sektor a vo všeobecnosti systém globálneho kapitalizmu, čo nám však chýba, je účinná terapia tohto stavu. Preto práve terapia alebo inak – vyliečenie sa z hlbokej systémovej krízy globálneho kapitalizmu je najvyššou prioritou dneška.“

V tejto časti publikácie sa postupne zoznamujeme s rozličnými konceptmi na reformu kapitalizmu, s realistickými i menej rea­listickými. Vymenujme si ich aspoň základným, sloganovým spô­sobom: eliminácia daňových rajov, zamedzenie finančných špe­kulácií zavedením Tobinovej alebo inej obdobnej dane, sofistikované progresívne zdanenie, poľudštenie obludnej dispropor­cie v odmeňovaní top manažmentu a radových zamestnancov, se­lektívne zdaňovanie vybraných sektorov, zavedenie ochranných ciel na výrobky z tzv. lacných krajín (presnejšie: zavede­nie dovozných ciel na tovary, pri výrobe ktorých nie sú dodržiavané sociálne štandardy), uplatnenie tendencie zakalkulovať do ceny fosílnych palív aj ich nenahraditeľnosť a stimulovať výskum trvalo nahraditeľných alternatív k rope. Autor si tu položil ďalšiu zásadnú otázku: „Ocitli sme sa vo fáze systémovej krízy kapitalizmu. A je najvyšší čas po­kúsiť sa odpovedať na otázku, či je možné tento systém na­hradiť nejakým iným, alebo či je možné ho reformovať. Je možné, aby mal kapitalizmus ľudskú tvár a bol po reforme trvalo udržateľný? Odpoveďou je, že možno áno, otázne je, či by to potom ešte bol kapitalizmus. Ak by sa teda podarilo účinne zabezpečiť väčšinu vyššie spomínaných opatrení, tak v stred­nodobom horizonte piatich až desiatich rokov by sa smerova­nie našej civilizácie mohlo začať obracať z kolapsu smerom k predsa len o niečo priaznivejšej budúcnosti.“

Roman Michelko venoval pozornosť aj islandskej revolúcii v bankovníctve. O čo išlo? O radikálnu, zásadnú premenu bankovníctva s cieľom vyhnúť sa turbulenciám a dosiahnuť, aby tvorbu peňazí v ekonomike zobral pod kontrolu štát. Tento zdanlivo nesplniteľný cieľ sa podarilo dosiahnuť aj preto, že vplyvní svetoví ekonomicko-politickí hráči islandskú revolučnú reformu tolerujú, akoby išlo o miniatúrny exces, na svetovej scéne celkom zanedbateľný. Veď Island je relatívne veľmi malá krajina, počtom obyvateľov porovnateľná s Košicami! Ale ako „ponukový recept“ na záchranu islandský príklad zostáva. A zdravo provokuje…

Určitou možnosťou na zmiernenie najostrejších kapitalistic­kých disproporcií v životnej úrovni obyvateľstva je teória (zatiaľ) základného nepodmieneného príjmu, pri ktorom by mal štát každému občanovi zabezpečiť príjem na dôstojné živobytie – bez povinnosti pracovať! To nie je recept na akúsi bezbrehú „spoločenskú lenivosť“, lebo práca má nielen svoju ekonomickú, ale aj sociálnu funkciu, predstavuje životnú náplň, sebarealizáciu, prestíž, kariéru. Zavedením tohto základného nepod­mieneného príjmu by sa zároveň vytvoril žiaduci tlak na spra­vodlivejšie odmeňovanie pracujúcich, čiže mzdy by zabezpečova­li lákavý „nadštandard“ v životnej úrovni obyvateľstva. Boha­té európske štáty by takýto model – pokiaľ by preň našli po­litickú vôľu – bez vážnejších problémov uniesli, ale na Slo­vensku by takéto riešenie narazilo na azda neprekonateľnú pre­kážku v podobe masívne marginalizovanej sociálnej skupiny Ró­mov, ktorých bezpracnosť zaplatenú zo spoločných zdrojov väč­šinové obyvateľstvo by veľmi ťažko nieslo. Preto sa u nás ako schodnejšia cesta ukazuje skôr základný podmienený príjem za akúkoľvek zmysluplnú prácu.

Jedna z najzaujímavejších kapitol je inšpirujúca Mondragónska alternatíva. Autor tieto kooperatívy klasifikuje ako „ostrovy pozitívnej deviácie“ a dalo by sa o nich povedať, že predstavujú ostrovčekovité modely kapitalizmu s ľudskou tvárou. Ide o v praxi úspešné španielske (presnejšie: baskické) modely druž­stevnej korporácie rozličného výrobného i služobného zamerania. Popri družstevne organizovaných fabrikách mondragónsky projekt vytvoril aj svoju banku, sociálnu poisťovňu a obchodný reťa­zec. Všetko sú to úspešné organizácie, ktoré v období krízou nenarušenej prosperity majú asi o tridsať percent vyššie pla­ty ako v iných, rýdzo kapitalisticky organizovaných porovna­teľných španielskych odvetviach. Všetky procesy v týchto pod­nikoch majú vo svojich rukách zamestnanci, ktorí sú spoluvlastníkmi. Podrobnosti uvádza knižný text, ale aspoň jeden „bonbónik“: V zásade plat mondragónskeho generálneho riaditeľa nesmie presiahnuť šesť a pol násobok najnižšieho platu v korporácii. Na mňa osobne to pôsobí ako inteligentná re­forma socialistickej inštitúcie v lone kapitalizmu, pri za­chovaní súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Ús­pešné praženie snehovej gule? Viva Espaňa! Lenže kapitalis­ti celého sveta sa neponáhľajú preformúvať svoje diamantové bane na životaschopné a spravodlivé inštitúcie mondragónskeho typu a nechcú sa zbavovať svojich osobných astronomic­kých ziskov. Takže renesancia a záchrana kapitalizmu je v nedohľadne…

Roman Michelko ponúka čitateľom nádej v podobe kapitoly Súmrak oligarchov? Za názvom kapitoly kladie oprávnene otáznik, lebo nádej ešte nie je pevná, spoľahlivá realita. Ale príbeh s daňovým rajom na ostrove Cyprus ukazuje, že bezočivosť oligarchov môže naraziť na účinný odpor verej­nosti i štátnej moci a môže sa skončiť tým, že oligarchovia stratia možnosť beztrestne optimalizovať dane vo svoj prospech. Charakteristické sú tieto dve vety: „Cyprus vydal jasný sig­nál – daňové raje už nie sú tým, čím boli. Uliať si ťažké mi­lióny či miliardy do daňových rajov a potom si ich bezsta­rostne užívať – tento model Cyprom skončil.“ A k čomu smeru­je celkový vývoj tohto zahnívajúceho brutálnokapitalistického systému? Buď k likvidácii demokracie a k nástupu nového fašizmu, alebo k takému modelu konsolidácie, v ktorom sa bu­dú aj tí najbohatší podieľať rovnakou mierou ako všetci ostatní.

Sľubná, no zrejme problematická otázka je zakotvená v názve kapitoly Nastáva čas na zmenu systému? Autor však nepodlie­ha porazeneckým náladám a naznačuje východiskovú inšpiráciu zo severského ostrova: „Nazretie do ohyzdných útrob našej politiky snáď bude mať katarzný účinok. Je najvyšší čas, aby sa ľudia prebrali z apatie a odmietli takýto spôsob politi­ky. (…) Možno inšpiráciou pre nás by mal a mohol byť is­landský model. Táto malá krajina disponuje hrdými občanmi, ktorí našli v sebe odvahu povedať politikom a finančníkom, že už stačilo, že už nebudú platiť za ich chyby a finančné špekulácie.“

V predposlednej kapitole Cynizmus ako princíp náš politológ predstaví čitateľom zvrhlú, maximálne nesolidárnu a patolo­gicky egoistickú filozofiu Ayn Randovej, ktorú vyznávajú mnohí cynickí predstavitelia neoliberálnych elít. A potom už nasleduje záverečná kapitola tejto knihy s názvom Apendix o školstve, v ktorej autor presvedčivým, logickým a sociolo­gicky fundovaným spôsobom dokazuje nezmyselnosť, neopodstat­nenosť a nespravodlivosť tendencií smerujúcich k spoplatňovaniu školstva, k zavedeniu školného, o čo sa – prekvapujú­co – usiluje časť dnešnej vládnej garnitúry! Tento „apendix“ nie je samoúčelným textovým prídavkom, lebo dozaista platí axióma, ktorú Roman Michelko uvádza v záverečných riadkoch tejto inšpiratívnej knihy na adresu absurdity zvanej školné: „V čase, keď je vzdelanie čoraz väčšou i trhovou hodnotou, by takýto nepremyslený a navyše ideologicky motivovaný krok nasmeroval našu krajinu do tretieho sveta. Dúfajme, že napokon zvíťazí zdravý rozum nad zámerom časti politického spek­tra za každú cenu presadiť ultraliberálny program aj v školstve.“ Čím je pre nás táto esejistická encyklopédia o krízovom vývo­ji spoločnosti? Je vademekom martýria a Augiášovho chlieva zvaného súčasný kapitalizmus.

Milan Kenda

Politologický odbor Matice slovenskej, Bratislava 2016

Knihu si možno objednať na maily: roman.michelko@gmail.com